Adventná úvaha Antona Fabiana: Cesta k srdcu

Foto: Pexels
Zamyslenie na Druhú adventnú nedeľu.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Na fare zazvonil zvonček. Keď pán farár otvoril dvere, uvidel tackajúceho sa muža. Zjavne mal viac vypité a koktal: „Prosím vás, neviete, kde bývam?“ Pán farár pokýval hlavou: „Veď ja vás nepoznám, ako môžem vedieť, kde bývate?“ Opitý spozornel, videl kolárik, pochopil, že zazvonil na nesprávny dom, otočil sa a kývol rukou so slovami: „Farár, a nevie, kde bývam…“

Hoci sa tacká, nakoniec nájde chodník k domu alebo bytu, kde býva. Ale nájde si v takom stave chodník k srdcu svojej manželky? Keby mali obaja vypité, možno by sa aj objali, ale ak je jeden opitý a druhý triezvy, ako sa stretnú? Môžu sa stretnúť v dome, ale určite sa nestretnú vo svojich srdciach.

Niekto iný môže nastúpiť na chodník, ktorý sa volá lenivosť. Iný nastúpi v živote na chodník, ktorý sa volá pýcha, ďalší na chodník kariéry, klamstva alebo drzosti… Je veľa krivolakých chodníkov, ktoré nevedú k srdcu druhého človeka. Je možné mať rád niekoho, kto je drzý, podvodník alebo klamár?

V tomto kontexte chápeme, prečo Ján Krstiteľ pred dvetisíc rokmi povedal: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky“ (Mk 1, 3; Iz 40, 3). Ako má Boh vstúpiť do srdca človeka, ak tam nemôže vstúpiť jeho manželka, syn alebo dcéra? Ako má vstúpiť do srdca ženy, ak tam nemôže vstúpiť jej vlastný manžel? On chce vstúpiť a byť prítomný v láske človeka, čiže láska človeka je znakom jeho prítomnosti. Ak pre muža je ťažké mať rád svoju ženu, ako ju má mať rád Boh? Ak pre ženu je ťažké mať rada svojho muža, ako ho má mať rád Boh?

Ak si zvolíte ako chodník života láskavosť a dobrotivosť, nájdete cestu k druhému človeku, druhý nájde cestu k vám a na tejto ceste stretávate Boha.

Preto Boh posiela Ježiša Krista na pomoc vnútornej obnove, vyrovnať chodníčky, lebo všetci máme radi človeka príjemného, láskavého, dobroprajného, srdečného. Radi ideme na návštevu nielen preto, že je tam uprataná izba a chutná káva, ale stretneme sa s druhým človekom v srdci. Naše telo môže byť na severe mesta, ale keď na niekoho s láskou myslíme, posielame esemesku, hoci býva na juhu, naša duša je pri ňom, lebo ho máme radi.

Z toho vyplýva, že človek sa môže vďaka chodníku života, ktorý sa volá láskavosť, dobrota, priateľskosť, stretnúť s druhým v srdci. Preto zmysel Krstiteľových slov je pozitívny: Robte sa jeden pre druhého láskavým a srdečným. Ak si zvolíte ako chodník života láskavosť a dobrotivosť, nájdete cestu k druhému človeku, druhý nájde cestu k vám a na tejto ceste stretávate Boha.

Niekto by mohol povedať: „Ale veď Boh ma má rád aj s chybami, lebo je Boh a ja som len človek.“ Isteže, Boh má rád človeka aj s chybami, ale ako človek s chybami miluje Boha? Ak niekto viac miluje fľašu, to znamená, že pre Boha mu zostáva menej. Ak niekto viac miluje pohodlie, lenivosť, tak pre Boha ostáva menej. Preto by každý mal volať: „Kriste, vstúp do môjho života, posilňuj ma, aby som sa stával človekom príjemným a láskavým, lebo tým, že budem vyrovnávať chodníky života, urobím všetko pre to, aby sa iní stretli so mnou v mojom srdci a aby som sa ja dostal k srdcu druhých ľudí.“

Iba cez pokánie uspôsobíme seba, aby realita Božieho života bola ponorená do nášho.

Ján Krstiteľ ešte dopĺňa: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým“ (Mk 1, 7 – 8). Krst, po grécky baptizein, znamená byť „ponorený“, v našom prípade do Božej lásky. Otázkou však je, do čoho ponáram Božiu skutočnosť v sebe. Iba cez pokánie uspôsobíme seba, aby realita Božieho života bola ponorená do nášho.

Od myslenia ku konaniu je však veľká vzdialenosť, preto je potrebné dať si cez Advent nejaké cvičenie, skutok, ktorým dám najavo: „Bože, vážim si ťa!“ Keby deti povedali v škole: „Pani učiteľka, môžete nás učiť, ale domáce úlohy nám nedávajte,“ – čo by sa naučili? Keby robotník povedal majstrovi: „Na konci mesiaca mi môžete dať výplatu, ale robotu mi každý deň nedávajte,“ – koľko by zarobil?

A skôr dostanú žiaci jednotku bez učenia alebo robotník výplatu bez výkonu, ako by veriaci človek dosiahol krok v dokonalosti bez toho, aby bral do úvahy pokánie. Preto nám Cirkev pripomína tento čas ako čas milostivý, užitočný, čas očakávania, čas Božieho prichádzania a obohacovania života. Je to naozaj požehnaný čas Adventu.

Pred stopäťdesiatimi rokmi bol Andrej Braxatoris Sládkovič (1820 – 1872) evanjelickým pastorom v Radvani nad Hronom a v jednej básni uvažuje o človeku, ktorý vyšiel z krčmy:

„Všetko ma nechalo, krčmár aj svet,
už osamelejšieho na svete niet:
tak teda už aj ja domov sa ťahám,
ale – vínko – teba tu nenechám.

No, čože sa tomu svetu robí?
Čo to za opilé sú podoby?
Kníše sa, váľa sa všetko na ňom:
bodajže ťa, svete, aj s ožranom!

Čože ty tak sliepňaš, mesiac z neba?
No tebe viac tiež ver’ už netreba:
oči máš zmútené, líca bledé;
hľa, tak sa ožranom takým vedie!

A tie hviezdy, ako si tancujú
a hlávky opilé nadhadzujú;
čo sa jedna na zem, dol skrbáli:
tie sa tiež náramne dostrebali!

Už aj tie oblaky sa doťali,
len sa tak po nebi rozváľali:
pocestným pokoja už nedajú,
a mňa, že piť nechcem, oblievajú!

A ten slávik, ten – vraj vodu pije:
horká jeho voda, čo tam zhnije!
Od čohože spieva, vyskakuje?
Poznať mu, že rád tiež poťahuje!

Steny, ožraté ste, to viem sväte,
bo sa už na mňa opierate!
Ešte aj tie skaly v hlave majú,
keď nohy triezvemu podkladajú!

Opilé je nebo, ožratý svet,
všetko dosúkané – triezveho nič niet!
No, svet nešľachetný, dobre sa maj!
Pred ním, krčma moja, ty ma schovaj!“

Múdro a nadčasovo napísal to, čo platí aj dnes. Podobne by mohol napísať báseň o lenivom svete, o pyšnom, o svete drzého človeka, lebo podľa toho, ako človek žije, tak sa aj na svet díva.

Ak nás evanjelium volá k pokániu, vyrovnaniu chodníkov, pomáha nám inak vidieť všetky udalosti, ktoré nás stretávajú a nájsť cestu k srdcu Boha i druhého človeka.

Z knihy Studňa pod pavučinou, Vydavateľstvo Michala Vaška, 2017. Publikované so súhlasom autora. Redakčne upravené.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články