Adventná úvaha Antona Fabiana: Vyryť stopu lásky

Niekedy sa človek stane hrdinom náhodou, z hodiny na hodinu. Nesmelý a utiahnutý mladý muž pracoval v ženskom kolektíve. Po práci si išiel zahrať biliard, nanešťastie, guľa vyskočila a udrela ho do tváre. Na druhý deň si modrinu pod okom zakryl tmavými okuliarmi a išiel do roboty. Už na vrátnici sa dozvedel: „Viete, čo sa stalo? Včera večer kolegyňu, ktorá kvôli uzávierke zostala dlhšie v práci, na ceste domov prepadli. Našťastie, spoza rohu prišiel iný muž, ktorý sa s útočníkom pobil, hoci pritom dostal päsťou rovno do oka. Žena v tme nespoznala ani jedného z nich.“

Dramatickejšie to už ani nemohlo byť. Spomínaný pracovník si dal okuliare dolu a vrátnička povedala: „To nie je možné, to ste boli vy?“ Darmo vykladal, že nie, nikto mu neveril. Od tej chvíle sa stal Benjamínom celého kolektívu. Vôbec si to nezaslúžil, ale nesťažuje si.

Náhodou sa stal hrdinom. Ale o živote platí niečo iné. Nie sme fatalisti, ktorí veria v osud, vo vyššie sily a v mocnosti. Všetci vieme, že veľa záleží na našich slobodných rozhodnutiach. Do každého dňa vyrývame brázdu svojimi rozhodnutiami. Tak ako sochár pomocou dláta vie vryť stopu do dreva, svojím konaním do každého dňa vryjeme určitú stopu, niečo po nás zostáva. Teda čas nie je zorganizovaný tak, že niečo sa udeje náhodou, že náhodou sme šťastní, náhodou smutní, náhodou hrdinovia, ale uvedomujeme si, že podľa toho, ako sa rozhodujeme, príde ovocie skutkov.

Advent je výzvou na kontrolu prežívaného času a zakomponovanie nových rozhodnutí, ktoré od nás Boh očakáva.

Na tejto ceste prichádza na pomoc aj evanjelium a Ježišova výzva: „Buďte bedliví, bdejte, dávajte pozor na ten čas, ktorý máte k dispozícii“ (porov. Mk 13, 33 – 37). Lebo na pár rokov je každý z nás správcom svojho života, máme ho požičaný a budeme ho musieť vrátiť. Pán domu, Pán nášho života je niekto iný a práve preto musíme dbať o to, ako čas, ktorý máme k dispozícii, využívame, čo každý deň vyryjeme do času a čo po nás zostáva, lebo za svoj život budeme zodpovední. Raz vyjde najavo, čo bolo hrdinstvom a čo zbabelosťou.

Niekedy prepracovanosťou, náhlením môžeme upadnúť do stavu, v ktorom stratíme kontrolu nad časom a život sa stáva vnútorne rozbitým. Čas prestal byť požehnaním a stal sa otrockou drinou. Advent je výzvou na kontrolu prežívaného času a zakomponovanie nových rozhodnutí, ktoré od nás Boh očakáva. To je skutočné hrdinstvo.

Zvláštnosťou adventného času je nechať sa viesť určitými obradmi. Požehnanie adventného venca, zapálenie adventnej sviečky, rodinná modlitba alebo roráty pomáhajú intenzívne prežívať decembrový čas. Iba vtedy naplno žijeme, keď si uvedomujeme seba, a nie vtedy, keď podliehame udalostiam, ktoré robíme z povinnosti, lebo na nás doliehajú.

Dôležité je vyryť stopu lásky k Bohu a blížnemu do každého dňa. Nie je to náhoda, že nás Cirkev volá, aby sme si cez Advent dali cvičenie spojené s askézou, s nejakým sebazaprením alebo s duchovným životom. Postoj: Bože, ty si pre mňa najdôležitejší, umožňuje správne a bedlivo prežiť čas, vopred sa rozhodnúť, čo do týchto dní vložíme.

To, čo prospieva zdraviu i duchovnému životu, je správne štruktúrovaný deň. Pokoj v duši nie je ovocím náhody, nestávame sa hrdinami rozprávkovými príbehmi, ale stávame sa nimi tým, že sme si dali povedať od Ježiša: Bedlite. To znamená zaostriť pozornosť na to, ako prežívame čas, čo doň vkladáme, pre koho a pre čo pracujeme a aké výsledky nám to prináša.

Mama večer hovorí otcovi: „Náš syn zasa nie je večer doma, ako ho to vychovávame?“ Manžel hovorí: „Už zasa začínaš? Keď príde, tak mu narežem.“ Žena na to: „Ale čo tým dosiahneš? Myslíš, že mu tým pomôžeš?“ Muž odpovedá: „Tak dostane za to, že prišiel neskoro.“ Žena: „A nie je neskoro, že my si syna začíname všímať až teraz, nemali sme to urobiť prv?“ A on: „Prosím ťa, zasa sa budeme iba hádať…“ Vypol televízor. Ona sa pýta: „Kam ideš?“ „Idem po neho!“

To, čo prospieva zdraviu i duchovnému životu, je správne štruktúrovaný deň.

Odrazu buchnú dvere a vidia, ako ôsmak s vedrom a handrou v ruke ide do kúpeľne. Mama s otcom udivene pozerajú: „Kde si bol?“ „Bol som umývať schodisko.“ „Ale veď službu má suseda, prečo si to robil?“

„To áno, ale vy hovoríte, že Ježiš zobral za nás špinu hriechu, tak ja som zobral za susedu špinu schodov. Ona sa sťažuje, že ju bolia kríže, že sa nevládze zohnúť,“ podával mokrú ruku mame a otcovi. Mama už len tak z povinnosti zadudrala: „No, len či si to dobre poumýval…“ Otočila sa a vyhŕkli jej slzy radosti. V ten večer všetci traja usínali spokojní.

Keď mama vidí, že chlapec vie urobiť niečo pre druhých, nie je naňho hrdá? Nie je spokojný otec, keď vidí, že syn správne prežíva čas a urobil stopu lásky v tomto dni? Nie vždy je to tak. Hýbu nami všelijaké zlozvyky, ozve sa pohodlnosť, lenivosť a egoizmus. Nie sme vždy schopní žiť pre druhého, ale čas Adventu je na to, aby sme v sile Božej múdrosti dali svojim dňom novú orientáciu.

Ježišu, ty si svojím životom vyryl veľkú stopu v dejinách ľudstva. Pomáhaj nám očakávať tvoj príchod s bedlivosťou, aby sme každý deň vyryli do času také stopy, na ktoré budeme môcť byť hrdí.

Z knihy Studňa pod pavučinou, Vydavateľstvo Michala Vaška, 2017. Publikované so súhlasom autora. Redakčne upravené.