Menu
Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú.
Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!
Ak sa na všetko dívame cez peniaze, hovoríme tomu: pohľad židovskými očami. Ale to nie je jediný pohľad na určitý jav. Existuje aj iný, a Cirkev nás vyzýva na Zelený štvrtok pozrieť sa na Poslednú večeru Ježišovými očami. V úkone, ktorý sa stal pred dvetisíc rokmi, sa dá veľa objaviť. Stolovanie bolo vždy obrazom sociálneho systému doby. Za vrchstolom bolo miesto pre hlavu rodiny, potom pre manželku, hostí a na konci boli deti. Keď priniesli upečeného veľkonočného baránka, prvý dostal ten, kto sedel za vrchstolom – otec rodiny. Lepšie kúsky – prednú lopatku alebo zadné stehno – dostával ten, kto bol na čestnom mieste. Kým prišiel baránok na koniec, k deťom, zostali zvyšky.
Prečo kresťania pri omšovej Pánovej večeri nepoužívajú baránka? Prečo Ježiš vzal chlieb, a nie baránka? Lebo zrušil sociálny systém vtedajšej doby. Keď sa delí chlieb, z ktoréhokoľvek konca sa odlomí, každý dostane rovnako kvalitný kúsok. Neexistuje v chlebe lepšia a horšia časť. Keď koluje čaša vína, tiež každý upije z toho istého. Toto je nový zákon, nové ustanovenie, ktoré robí Ježiš. Používa chlieb a stolovanie na vyjadrenie vzájomnej lásky a rovnosti.
Zároveň tým Ježiš zrušil dovtedajší náboženský kult. Obetovanie baránka nahradil stolovaním. Boží kult je určitá procesia: cesta človeka smerom k Bohu. V Ríme pripravili býka, ozdobili ho stužkami, viedli cez ulice, pri dverách chrámu odovzdali kňazom, ktorí ho obetovali. Nábožnosť sa tým skončila. Obeta prinesená, božstvo uspokojené, ľudia sa rozišli domov.
Keď bol Pavol v Lystre a uzdravil chromého, poslucháči boli ním takí nadšení, že prevolávali po lykaonsky: „Zostúpili k nám bohovia v ľudskej podobe… A kňaz Jupiterovho chrámu na predmestí priviedol k bráne býkov s vencami a chcel s ľuďmi obetovať“ (Sk 14, 11 – 13). Pavlovi chceli vzdať úctu ako bohu. Musel sa šikovne vytratiť.
Ježiš mal inú predstavu: Boží kult vykonáte vtedy, keď si sadnete okolo stola, vezmete chlieb a víno, budete sa nad nimi modliť a podávať si navzájom. Budete sa dívať na druhého, na jeho starosti, bolesti i radosti, budete lámať svoj záujem o druhého človeka.
Niekto by mohol povedať: A kde je pri takom stolovaní Boh? Je v znaku chleba, ktorý sa láme a je v tvári blížneho. Ježiš povedal: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19). Kde sa opakuje takého požehnanie a lámanie chleba, tam je Ježišova prítomnosť.
Naučili sme sa, že Bohu treba slúžiť. Lenže v Eucharistii Boh slúži nám, nie my jemu. Slúži tým, že nás posilňuje v schopnosti byť milujúcimi ľuďmi, v rozvíjaní ľudskosti. Ak sa s úctou dívame na bielu hostiu, môžeme žasnúť nad tým, že Boh stvoril človeka, aby Boh človeku slúžil. Nám vyhovuje predstava Boha pána, sudcu, generálneho riaditeľa, lebo v tejto predstave sme zakomponovaní ako námestníci a máme pod sebou ešte podriadených, čiže niekto slúži aj nám.
Vytvorili sme systém. Lenže Eucharistia ukazuje niečo iné: Ježiš umyl apoštolom nohy, aby dal príklad, ako ho nasledovať a slúžiť druhému (porov. Jn 13, 1 – 17). Záležalo mu na tom, aby človek bol viac človekom, aby bol ľudskejší. A kedy sme ľudskejší? Predsa, keď sa vieme darovať, obetovať, poslúžiť. Tým sa výrazne posunul charakter kultu. Do jeho štruktúry patrí aj dogma o transubstanciácii, premenení chleba na Telo Kristovo. Ale ducha Eucharistie si osvojíme, keď ju budeme prijímať ako pokrm, silu, pre službu lásky bratom. Toto je najväčší význam sv. prijímania, vtedy Kristus žije v nás. Nejde teda len o úžas nad tým, ako je chlieb premenený, ale ako som premenený ja, ako ma posúva od sebectva k láske. Aj toto premenenie je dôležité. Nasledujúci príbeh je vymyslený, ale zaujímavý. Panáčik zo soli prevandroval už takmer celý svet.
Vyberal si zatiaľ len suché cesty. Teraz prišiel na breh mora, ktoré ešte nikdy nevidel. Očarovala ho veľká pohyblivá plocha vody. Preto sa opýtal: „Kto si ty?“ „Ja som more.“ „Čo to znamená more?“, pýtal sa panáčik. „Neviem to pochopiť.“ A more odpovedalo: „Dotkni sa ma, a pochopíš.“
Človiečik zo soli natiahol opatrne nohu a dotkol sa mora. Pocítil, ako sa cudzota stráca. Keď však vybral nohu z mora, zistil, že nemá chodidlo. „Čo si to urobilo?!“, kričal prekvapený človiečik. A more odpovedalo: „Aby si ma mohol pochopiť, musíš niečo obetovať.“ Človiečik zo soli sa stával čoraz menším a menším, a súčasne mal dojem, že chápe more stále viac a viac.
Posolstvo z príbehu je zjavné: aby si mohol byť ľudskejší, musíš niečo obetovať, strácať. Ak sa nedaruješ, ak budeš ako panáčik zo soli, zostaneš strnulý a skamenený. Ale ak sa daruješ, budeš viac ľudský.
Eucharistia nám pomáha na ceste premeny, na ceste ľudskosti. Na konci je oslávenie, o ktoré sa postará Boh. Ale v týchto dňoch sa máme o premenu starať my. Ďakujme preto za dar, ktorý Ježiš urobil v Eucharistii, ďakujme za príklad lásky a prosme ho, aby sme vždy mali chuť ísť na sväté prijímanie, lebo vždy nám treba silu k tomu, aby z nás boli dobrí ľudia.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
