Aj odchod z kláštora môže človeka posunúť bližšie k Bohu, ak svoje zlyhanie v pokore prijme

Benediktín Igor Hajas. Foto: archív I. H.
Povolanie je jedným z najkľúčovejších rozhodnutí v živote mladých ľudí. Väčšina z nich premýšľa o manželstve. Iba málo ľudí si v súčasnosti vyberá cestu zasväteného života. O dôvodoch, prečo je to tak, o prekážkach, ktoré mladým bránia spraviť rozhodnutie, a o zmysle krízy v rehoľnom živote sme sa rozprávali s benediktínskym mníchom Igorom Hajasom.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

V súčasnosti sa veľa hovorí o kríze povolaní. Pociťujete klesajúci záujem o zasvätený život i vo vašom kláštore?

Za posledné roky sme u nás nedostatok záujmu o zasvätený život nezaznamenali, hoci si tento problém na Slovensku uvedomujeme. Pokiaľ viem, podľa počtu kandidátov sme na prvom mieste. Môžeme polemizovať, prečo je to tak a či to nejako súvisí s tým, že náš spôsob života je pre mladých ľudí príťažlivý.

V čom vidíte hlavné dôvody stále nižšieho záujmu mladých ľudí o vstup do rehoľného života?

Pokles záujmu o zasvätený život vnímam najmä ako dôsledok „boomu“, ktorý nastal po páde komunizmu a teraz začal ustávať. Po nežnej revolúcii boli odrazu dvere do seminárov a reholí otvorené a mnoho mladých ľudí sa vybralo cestou zasväteného života. Toto prvotné nadšenie však postupne pominulo.

Zároveň sa mi zdá, že znižujúci sa záujem súvisí i so súčasným hektickým spôsobom života. Mladí ľudia majú veľa možností a je veľmi ťažké sa v nich zorientovať. S tým súvisí aj odkladanie vážnych rozhodnutí na neskôr. Myslím, že veľa ľudí aj cíti povolanie do zasväteného života, ale rozhodnutie pre vstup do seminára či rehoľného spoločenstva odkladá. Dnes je bežné, že ľudia vstupujú vo veku 30, 35, 40 rokov. Podobný trend však môžeme pozorovať aj pri vstupe do manželstva.

Neviem, či by som to nazýval krízou povolaní, skôr by som hovoril o kríze rozhodnutí. Každé obdobie má svoje špecifiká a možno o pár rokov budeme opäť zažívať prudký nárast záujmu o zasvätený život. Našťastie, je to v Božích rukách, nie našich.

Prečo si podľa vás mladí ľudia vyberajú práve vašu rehoľu? Môže za tým byť radikálnejšie odrezanie sa od sveta ako v činných rehoľných spoločenstvách (napr. františkánov alebo kapucínov), kde je kontakt s vonkajším svetom oveľa intenzívnejší?

Vnímam, že to môže byť niečo, čo dokáže mladých v súčasnosti osloviť. Je pravdou, že v tom svete, kde žijú, majú naozaj tých možností veľa. Nikto ich nekontroluje, môžu si robiť, čo chcú, no postupne prichádzajú na to, že hoci už vyskúšali všetko, ostávajú prázdni. Rastie v nich túžba po akomsi poriadku. Veľmi často sa nám však stáva, že mnoho mladých, ktorí nám napíšu a prejavia záujem, k nám napokon nevstúpi. Takýto trend však pozorujeme aj v našich spriatelených kláštoroch v zahraničí.

Spomínali ste, že kandidáti v súčasnosti vstupujú do rehole vo vyššom veku, čo súvisí najmä s neschopnosťou spraviť vážne rozhodnutie. Stretávate sa s tým, že záujem o vstup prejavujú možno starší, no o to vyzretejší ľudia?

Povedal by som, že skôr nie ako áno. Ja to vnímam tak, že mladí ľudia v súčasnosti hovoria, že nie sú pripravení na rodinu, na dieťa, na prijatie záväzku. To však podľa mňa nie je správny náhľad. Skutočne pripravení totiž budú až vtedy, keď sa v tej situácii ocitnú. Napríklad až pri príchode dieťaťa si začnú skutočne uvedomovať, čo všetko to obnáša. Mladí ľudia sa dnes boja spraviť rozhodnutie, s čím súvisí i neschopnosť osamostatniť sa a postaviť sa na vlastné nohy. Akoby si neuvedomovali, že už tie samotné rozhodnutia nás robia dospelými a vyzretými osobnosťami.

Povedali ste, že práve dôraz na dodržiavanie poriadku a prísny denný režim by mohli byť pre mladých ľudí žijúcich v chaose príťažlivými. Čím oslovil rád benediktínov vás?

To je ťažká otázka. Myslím, že ako každé povolanie, i to moje je pre mňa stále v prvom rade tajomstvom. Jeden môj obľúbený trapistický mních hovorí, že možno práve vtedy, ak by sme sa snažili naše povolanie vysvetliť ľuďom zvonku, pôsobili by sme zvláštne a nepresvedčivo. Ja neviem, prečo som zakotvil práve tu. K benediktínom som sa dostal cez iných ľudí, ktorí mi povedali o možnosti navštíviť bratov v Bacúrove, kde bol kláštor predtým, ako sa postavil Sampor. To bol môj prvý kontakt s benediktínskou rehoľou. Vtedy ma oslovila jednoduchosť života, v ktorom sa spája modlitba s prácou a štúdiom. Moje povolanie sa potom zrodilo v prepojení s Božou milosťou. Ak by som mal jedným slovom povedať, čo ma na benediktínoch oslovilo, bolo by to slovo jednoduchosť.

Rehoľníci žijúci v kláštoroch môžu niekedy budiť dojem, že sú odrezaní od každodenného života vo svete. Nemyslíte si, že k zvýšeniu záujmu mladých ľudí o zasvätený život by mohlo prispieť, ak by mali šancu spoznať rehoľníkov osobne, teda i z tej ľudskej stránky?

Pamätám si, že ešte ako mladý mních v noviciáte som zachytil informáciu, že keď v 70. a 80. rokoch došlo na Západe k poklesu záujmu o zasvätený život, snažili sa túto situáciu riešiť otvorením sa voči svetu. Malo to však skôr kontraproduktívny účinok. Ľudia zvonku aj mali možnosť nahliadnuť do života mníchov a spoznať, čím žijú, no práve vtedy to pre nich stratilo určité tajomno. Ak sa budem ako mních za každú cenu snažiť spraviť svoje povolanie príťažlivým, ľahko sa môže stať, že sa mu spreneverím. Nemyslím si, že cesta je v hľadaní akéhosi rýchleho riešenia, ktoré vychádza z našej potreby zvýšiť záujem mladých o vstup do rehole.

Pravdou však je, že mnohé rehoľné komunity sa v súčasnosti trápia tým, že im chýba mladšia generácia, ktorej by mohli vedenie rehole odovzdať.

Zdá sa mi, akoby sme v žili v presvedčení, že to máme všetko vo svojich rukách. Akoby sme len my boli zodpovední za to, že má naša komunita prekvitať a napredovať. Pritom však zabúdame, že je tu Boh, ktorý je nad tým všetkým. Možno práve zažívame obdobie plné neistoty a je iba veľmi ťažké vidieť svetlo na konci tunela. Stále však verím, že Boh môže zasiahnuť a vzbudiť u mladých nové rehoľné povolania i veľmi neočakávane. To my však nemáme vo svojej moci. Nás sa niekedy pýtajú, čo robíme pre to, aby sme pritiahli mladých na cestu rehoľného života. Ja vtedy odpovedám: nič. Doplnil by som: chvalabohu, že nič, lebo keby som začal z vlastnej iniciatívy niečo organizovať a robiť, ešte viac by som to pokazil.

Rehoľné povolanie sa môže zrodiť len v tichu, kde je mladý človek citlivý na zachytávanie Božieho hlasu.

Je to vždy iniciatíva mladého človeka, ktorý ako prvý prejaví záujem. Hoci my benediktíni nerobíme žiadne stretnutia či tábory pre mladých, aj tak nám píšu. Myslím, že práve v tom je Božie povolanie tajomstvom. Môže sa zrodiť len v tichu, kde je mladý človek citlivý na zachytávanie Božieho hlasu. Potom je už na mne, ako mu pomôžem to povolanie rozvinúť. Ale to, čo sa deje medzi Bohom a tým mladým človekom, je mimo mojej kontroly.

Ako to vyzerá, ak sa vám mladý človek ozve a prejaví záujem o vstup?

Nemáme nejaký prísne stanovený postup, ktorého sa musí mladý človek po vstupe držať. Mnísi sa väčšinou nikam neponáhľajú a to platí i pri sprevádzaní nových kandidátov. Na úvod musí prísť každý záujemca aspoň 2- či 3-krát ako hosť a potom už podľa toho, aké podmienky má doma, aby v ňom povolanie zrelo, s ním pracujeme ďalej.

Je to veľmi individuálne, ale väčšinou odporúčame nechať si minimálne pol roka až rok čas. Potom kandidátov prijímame na 2-týždňovú stáž, počas ktorej spoznávajú život v rehoľnej komunite a majú plnú účasť na jej priebehu. Po skončení stáže si dohodne kandidát s predstaveným termín vstupu. Za ten čas si záujemca zariadi doma všetko tak, aby mohol nastúpiť do postulátu. Po postuláte dostáva obliečku a začína sa ročný kanonický noviciát. Obdobie od vstupu do rehoľného spoločenstva po skladanie prvých sľubov trvá minimálne 2,5 roka. Dočasné sľuby sa potom ešte trikrát obnovujú, pokým sa skladajú večné. Najneskôr sa môže k večným sľubom pristúpiť po deviatich rokoch.

Ako vyzerá proces rozlišovania v noviciáte alebo postuláte?

Rozlišovanie sa vždy deje na dvoch stranách. Na jednej strane je novic alebo kandidát, ktorý má záujem o vstup do kláštora, a na druhej strane sme my ako spoločenstvo. Aj my si všímame, ako sa kandidát správa a formuje. Či je jeho povolanie autentické alebo je to len niečo, čo si sám vymyslel a od začiatku naráža na problémy s bratmi v spoločenstve.

Pre nás ani tak nie je výhra, či u nás kandidát ostane, alebo nie. Sme radi, ak mu pomôžeme nájsť jeho miesto v živote.

Práve pri prekonávaní rôznych prekážok, ktoré prichádzajú na ceste duchovného povolania, sa ukazuje, či kandidát to povolanie má alebo nie. Niekedy sa aj môže snažiť, ale keď to povolanie nemá, tak by sa v kláštore len trápil. Pre nás ani tak nie je výhra, či u nás kandidát ostane, alebo nie. Sme radi, ak mu pomôžeme nájsť jeho miesto v živote. Ja osobne som spokojný, ak aj po roku či dvoch novic povie, že je vďačný za tento čas, ale zároveň vie, že jeho miesto je niekde inde.

Viem si predstaviť, že sledovanie duchovnej zrelosti novica môže byť dosť náročné, keďže rast sa deje najmä v modlitbe. Ako viete zhodnotiť, či novic dostatočne „podrástol“ a je pripravený pokračovať vo formácii?

Vždy tam bude istá miera neistoty. Tá je svojím spôsobom všade. Keď som skladal večné sľuby, nemal som úplnú istotu, že som „za vodou“ a všetko pôjde dobre. Pri žiadnom človeku nemôžem mať stopercentnú istotu, že tu napokon ostane. Pokojne sa môže stať, že niekoho odporučím, zloží večné sľuby a napokon odíde. Boli sme stvorení ako slobodní ľudia, čo znamená, že sa môžeme rozhodovať i zle a robiť chyby. Ak však na kandidátovi vidím nejaký evidentný problém, pre ktorý by do rehole nemal vstupovať, nemám zábrany mu to povedať ešte predtým, ako zloží sľuby. Dokonca mám takú skúsenosť, že niektorým kandidátom aj odľahne, keď ich odmietnem. Povolanie si nesú ako ťažké bremeno na svojich pleciach a je pre nich oslobodzujúce, ak im niekto „zhora“ potvrdí, že toto nie je ich cesta.

Čo podľa vás najviac priťahuje mladých na benediktínskej spiritualite?

Na začiatku prichádzajú niektorí s tým, že ich priťahuje jasne stanovený denný režim a istý poriadok, ktorý s tým prichádza. Ľahko sa však môže stať, že pokiaľ za mechanickým plnením si každodenných povinností a náboženských úkonov nie je skutočná hĺbka a túžba po zjednotení s Bohom, tak to človeka po nejakom čase dobehne a prestane mu to dávať zmysel. Potom kandidát buď odíde, alebo sa pre neho kláštor stane miestom, kde sa síce zabýva, no svoje povolanie žije bez Boha. Preto považujem za veľmi dôležité, aby si mladý človek pred vstupom do kláštora našiel odpovede na dôležité životné otázky a prešiel procesom vnútorného uzdravenia. Až potom sa môžeme rozprávať o duchovnej formácii a napredovaní v rehoľnom živote.

Proces vnútorného uzdravenia je často spätý i so psychologickou stránkou osobnosti. Odporúčate záujemcom, ktorí majú mnoho oblastí nedoriešených, vyhľadať terapeutickú pomoc?

Túto oblasť vnímame ako veľmi dôležitú, či už ide o kandidáta, alebo niektorého z nás rehoľníkov. Považujem za veľmi prínosné, že téma psychického zdravia prestáva byť pre kresťanov tabu. Ako ľudia sme celistvé bytosti, v ktorých sa spája duchovné, duševné a telesné. Keď mám problém v niektorej z týchto oblastí, premietne sa to i do tých ostatných. Takže áno, pokiaľ u niektorého kandidáta vnímame, že by mu prospela psychologická pomoc, snažíme sa mu vyjsť v ústrety.

Na druhej strane by sme však nemali schádzať do druhého extrému, že budeme všetko vnímať len očami psychológie, bez presahu do duchovnej roviny. Vtedy sa nám môže ľahko stať, že skĺzneme do presvedčenia, že je to v našich rukách. Už púštni otcovia i náš patrón svätý Benedikt hovorili, že mních má svojmu duchovnému otcovi vyjaviť, čo nosí vo svojom srdci. Nie formou spovede, ale v úprimnosti k sebe samému. Aj oni vnímali, že pre celistvý rozvoj osobnosti je jej psychologická stránka veľmi dôležitá.

Ako prežívate to, keď vy ako magister novicov prechádzate krízou? Môže si to človek na vašom poste dovoliť?

Poviem to tak, že ak by ma kandidáti videli, že prechádzam nejakou krízou, tak som za to vďačný. Myslím, že by mohlo byť pre nich povzbudením vidieť, že aj ja ako predstavený som slabý človek a prežívam svoje vnútorné boje. Že nie som ako stroj, ktorý mechanicky nastúpi do svojej práce a robí to, čo má.

Keď ma predstavený poveril úlohou byť magistrom novicov a kandidátov, cítil som sa ako hodený do vody. Nevedel som, čo mám robiť, a tak som si kládol otázku, čo robili mnísi pred 1000 – 1500 rokmi, ako odovzdávali budúcim rehoľníkom skúsenosť zo svojho života s Bohom. Zároveň som si uvedomoval, že zo svojho krátkeho rehoľného života mám zatiaľ iba chabé skúsenosti. Z toho všetkého, čo som prečítal, som napokon pochopil, že to najdôležitejšie je dať kandidátom pocítiť, že ich mám rád, aj keď sa v niektorých otázkach nezhodneme.

Benediktín Igor Hajas pri diakonskej vysviacke. Foto: benediktini.sk

My máme dnes tendenciu utekať pred zlom, ktoré sa nám deje. Je v nás túžba, aby sa nám darilo v našom povolaní, v práci, v rodine, no pritom zabúdame, že takto by sme zaspali a na ceste k Bohu nenapredovali. Vnímam, že akékoľvek ťažkosti, pri ktorých sa snažíme odhaliť, čo nám tým chce Boh povedať, sú pre nás na konci dňa požehnaním a pozvánkou k väčšej slobode.

Povedali by ste, že pre človeka vo vašom postavení je najdôležitejšie to, aby sa neustále cvičil v láske?

Myslím, že áno. Hoci slovo láska sa dnes používa veľmi ľahkovážne a už sami prestávame rozumieť, čo skutočne znamená. Ako predstavený novicov by som mal byť schopný pozrieť sa sám na seba a na tých ostatných s nadhľadom. Pokojne sa môže stať, že záujemca o vstup mi nebude sympatický a nemusím si s ním sadnúť po ľudskej ani duchovnej stránke. No práve vtedy by som mal dokázať „zdvihnúť ten svoj pohár“, vidieť kandidáta ako človeka, ktorého mi posiela Boh, a snažiť sa mu pomôcť nájsť tú jeho cestu.

V tomto sa však musím učiť láske, trpezlivosti a zhovievavosti voči iným. Nie je to o tom, že ja si tu tvorím nejaké spoločenstvo, a preto sa sem snažím pretláčať tých, s ktorými si rozumiem, a odsunúť tých, s ktorými nie. Pri mojom vstupe do rehole tu bolo osem mníchov, ktorých som si nevybral. No snažím sa na nich pozerať tak, že ich sem poslal Boh.

Fáza rozlišovania a formácie kandidátov od noviciátu až po večné sľuby je v porovnaní s prípravou na manželstvo pomerne dlhá. Čím to podľa vás je, že napriek tomu niekedy rehoľníci svoje povolanie opúšťajú? Nastáva podľa vás chyba už vo fáze rozlišovania povolania alebo je to skôr pokušenie, ktoré vstúpi do života mnícha?

Ťažko povedať. Je to veľmi individuálne. Predstavení majú zodpovednosť sledovať napredovanie u kandidáta, a ak počas formácie vidia nejaký zásadný problém, mali by naň upozorniť. Istá miera neistoty tam však vždy bude. Kríza či osobné zlyhanie môže prísť do života každého z nás. Ja som bol pevne presvedčený o svojich večných sľuboch a dodnes i som, ale tiež nemôžem bohorovne vyhlásiť, že z kláštora nikdy neodídem. Možno práve vtedy, keď by som sebavedome vyhlasoval, že mne sa to nikdy nemôže stať, by ma Boh nechal padnúť, aby ma usvedčil z mojej pýchy.

Myslím, že kríza je veľmi užitočná, pretože práve cez ňu človek rastie.

To, na čo sa spolieham, je naozaj len dôvera v Božiu pomoc v čase skúšok. Aby som ten sľub, ktorý som Bohu dal, bol schopný aj dodržať. Na druhej strane si myslím, že kríza je veľmi užitočná, pretože práve cez ňu človek rastie. Dôvodov, pre ktoré sa ľudia rozhodujú odísť zo zasväteného života, je dnes veľa. Niektorí dokonca i po mnohých rokoch.

Vedeli by ste uviesť aspoň jeden?

Jedným z dôvodov môže byť, že do života rehoľníka prídu po rokoch zmeny, ktoré nebude vedieť spracovať. Napríklad prídu noví rehoľníci, ktorí svojimi názormi a postojmi úplne zmenia dynamiku spoločenstva, na ktorú bol zvyknutý. Aj ja som vstupoval do kláštora, ktorý je dnes úplne iný. Príchod každého nového brata mal vplyv na naše dovtedajšie fungovanie. Vtedy je dôležité sa opäť vrátiť k pôvodnému sľubu, ktorý som Bohu dal.

No uvedomujem si, že v živote mnícha môže nastať situácia, z ktorej nebude vidieť iné východisko, ako odchod. Mal by mať však na pamäti, že Boh ho neopúšťa. Nechcem, aby to vyznelo hereticky, ale i odchod z kláštora môže človeka posunúť bližšie k Bohu, ak svoje zlyhanie v pokore prijme.

Jeden kapucín sa raz vyjadril, že má vo svojom povolaní viac pokušení ako päť ženatých mužov. Vnímate, že od vášho zasvätenia zvádzate viac vnútorných bojov?

Neviem to úplne porovnať, pretože som nikdy nebol ženatý. V mojom doterajšom rehoľnom živote vnímam najmä pôsobenie Božej milosti. Nielen čo sa týka čistoty, ale i mnohých iných pokušení. Ako mních som sa vzdal mnohých vecí. Svojím spôsobom mám všetko, no nevlastním nič. Na všetko sa musím pýtať. Tých pokušení je naozaj veľa, no sú v živote každého človeka. Ak si napríklad niekto myslí, že problém s čistotou sa vyrieši tým, že vstúpi do manželstva, mýli sa. Keď však vnímam, že aj môj pád ma dokáže posunúť vpred na ceste k Bohu, môže sa pre mňa stať napokon šancou opäť sa niečo o sebe naučiť.

My kresťania sa niekedy tak kŕčovito držíme toho, aby sme nezhrešili, že nám pritom uniká to najpodstatnejšie – že práve naše zlyhanie nám ukazuje pravdu o nás.

Veľmi sa mi páči úryvok z listu Korinťanom, v ktorom svätý apoštol Pavol trikrát prosí Pána, aby mu odňal osteň, ktorý ho bil po tvári. No Pán mu odpovedal: „Stačí ti moja milosť, pretože sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ My kresťania sa niekedy tak kŕčovito držíme toho, aby sme nezhrešili, že nám pritom uniká to najpodstatnejšie – že práve naše zlyhanie nám ukazuje pravdu o nás. A už samotným prijatím svojej slabosti začína proces uzdravovania. Keď dokážem konečne pochopiť, že tu nie som dôležitý ja – či zhreším, alebo nie –, ale to, že si to dokážem v pravde priznať a niesť spolu s Kristom. Zároveň sa v prijímaní vlastnej slabosti stávam otvorenejším pre prijatie slabosti svojich blížnych.

Je práca s vlastnou hriešnosťou to, čo si všímate aj na kandidátoch? Do akej miery sú schopní otvoriť sa Božej milosti?

Môžem to hodnotiť len podľa svojej krátkej 15-ročnej skúsenosti z mníšskeho života. Niekedy máme tendenciu si myslieť, že kandidát sa po noviciáte a postuláte stáva hotovým mníchom, ale to je omyl. Som v kláštore 15 rokov a tiež si niekedy hovorím, že by sa mi zišlo vrátiť sa do noviciátu. Celý život sa učíme a meníme svoje názory a postoje. To, ako som na niektoré veci pozeral, keď som vstupoval do kláštora, vidím dnes úplne inak. Ak by som to dal do tej duchovnej roviny a úprimne sa pozrel do svojho vnútra, tak som možno tých 15 rokov v kláštore premárnil.

Ako to myslíte?

Často som mal pred sebou skôr seba ako Boha. No vnímam, že i tento môj zápas si Boh dokáže použiť na to, aby ma pritiahol bližšie k sebe. Zrazu prídu tie otázky: Už si tu nejaký čas, toto ti stačí? Nechceš viac? Tento môj vnútorný hlas mi hovorí o tom, že hoci navonok môžem robiť všetko tak, ako sa má (pracovať, modliť sa, pomáhať), vo vnútri môžem prežívať niečo úplne iné. Preto aj keď vnímam u kandidátov niektoré zvláštne názory, nesnažím sa ich za každú cenu poúčať. Na mnohé veci totiž potrebujú čas, aby ich dokázali pochopiť. V tomto sa učím trpezlivosti.

Svätý Benedikt vždy zdôrazňoval tým, ktorí mali na zodpovednosť novicov, aby v prvom rade skúmali, či hľadajú Boha. To je prvá podmienka. Ak ho totiž v úprimnosti srdca hľadajú, on si nájde cestu, ako ich k sebe privedie. Pre niekoho to môže byť pomerne krátka cesta, pre iného celoživotná púť. Ak však u kandidátov vnímam túto túžbu, musím prehltnúť i to, že s nimi vo všetkom nesúhlasím.

Život v reholi je aj o intenzívnom spolužití s bratmi. V čom vnímate najväčšiu pridanú hodnotu spoločného života?

Jedno latinské príslovie hovorí, že najväčšie pokánie je spoločný život. Ako ľudia máme tendenciu všímať si skôr to ťažké ako to dobré. Možno aj v tom je naša úloha, aby sme sa dokázali znášať v láske. Ja sa napríklad na kompletóriu zvyknem pozrieť na oproti stojacich bratov a tak si poviem, že práve za týchto mojich bratov som vďačný. Pre mňa osobne je práve spoločenstvo cestou, ako sa môžem dostať bližšie k Bohu. Spolubratia ma učia, ako to mám robiť.

Ak niekto nevydrží v spoločenstve a myslí si, že odchodom do pustovne by mal všetko vyriešené, nie je to pravda. Najväčší problém má človek vydržať sám so sebou.

V mníšskom prostredí sa hovorí, že v pustovníka nikto len tak nevyrastie. U nás máme zaužívaný taký zvyk, že ak niekto zatúži po pustovníckom živote, mal by predtým stráviť minimálne 25 rokov v kláštore, v spoločenstve bratov. Pretože ak niekto nevydrží v spoločenstve a myslí si, že odchodom do pustovne by mal všetko vyriešené, nie je to pravda. Najväčší problém má človek vydržať sám so sebou. Práve v tom vzájomnom obrusovaní spoznávam sám seba. To, kým v skutočnosti som. V tom je spoločenstvo veľkým obohatením.

Akým spôsobom sa staráte o utužovanie vzájomných vzťahov?

Zdá sa mi, že nám veľmi pomáhajú spoločné rekreácie. To je veľmi pekný čas, keď si spolu sadneme, zahráme si nejakú hru, dáme si pohár vína a sme len tak spolu. Vtedy sa dokážu vyriešiť i mnohé problémy, ktoré nás už dlho ťažia. Na týchto rekreáciách sa akoby zlomia mnohé ľady a dokážeme spolu lepšie fungovať. Naši poľskí spolubratia sa z nás niekedy smejú, že sme kláštor ustavičnej rekreácie. (úsmev) V prvom rade je to však modlitba, ktorá medzi nami vytvára silné puto. Ak by nad tým všetkým nebol Boh, Sampor by bol akýsi ľudský podnik, ktorý by možno chvíľu fungoval, no po istom čase by prudko narazil.

Ako sa rieši to, keď sa mních zaľúbi?

Toto sme zatiaľ ešte neriešili. Nehovorím, že sa to nestalo, ale nemuseli sme prijímať nijaké konkrétne opatrenia. Myslím však, že zaľúbenie sa netýka len zasvätených osôb, môže prísť aj u ľudí, ktorí žijú v manželstve. Po 15 – 20 rokoch, keď prichádza do života stereotyp, začne človek spochybňovať svoje rozhodnutie a zatúži skúsiť niečo nové. Vtedy je dôležité byť s tým človekom, počúvať ho a možno mu ponúknuť iný pohľad. Aj tu však platí všeobecne platné pravidlo, že vážne rozhodnutia, ako je odchod z kláštora alebo z manželstva by človek nemal prijímať vtedy, keď mu je najhoršie, ale vtedy, keď sa situácia upokojí. A znova sme pri tej kríze, ktorá napokon dokáže človeka posunúť ďalej – tam, kam by sa možno inak nedostal.

Vedeli by ste povedať, aké sú typické znaky u kandidáta, ktorý má povolanie, a u toho, ktorý ho, naopak, nemá?

Povolanie u každého človeka je veľkým tajomstvom. Prvotné motívy môžu byť rôzne. V Poľsku je napríklad brat, ktorý bol fascinovaný tým, že ako muži dokážeme žiť pod jednou strechou a nepozabíjať sa. Chcel preskúmať, čo je za tým, a napokon vstúpil do kláštora a stal sa mníchom. Dôvody vstupu môžu byť skutočne niekedy až takéto úsmevné. To však nemusí znamenať, že povolanie tam nie je. Na druhej strane, niekedy prídu ľudia so zidealizovanou predstavou o rehoľnom živote, no keď narazia na realitu, ktorá sa nezhoduje s ich predstavou, veľmi rýchlo sa ukáže, že povolanie bol ich plán a nie Boží.

Vo svojej pozícii magistra takpovediac rozhodujem o ľuďoch a ich budúcnosti. Nikdy si však nemôžem byť úplne istý, koho posielam preč.

Pre mňa samého je povolanie veľké tajomstvo, pred ktorým sa ešte stále chvejem. Vo svojej pozícii magistra takpovediac rozhodujem o ľuďoch a ich budúcnosti. Ani ja si však nikdy nemôžem byť úplne istý, koho posielam preč. Americký trapistický mních Thomas Merton hovorí, že najlepšími mníchmi sú práve tí, ktorí sa na začiatku javia úplne neschopní mníšskeho života. Myslím však, že keď nás Boh pozýva do tejto roly, odovzdáva nám tým aj istú autoritu. Ak nejakého človeka pošleme preč, aj Boh to rešpektuje.

Pri vstupe do manželstva si ľudia dokážu predstaviť budovanie vzťahu so svojím životným partnerom. No exkluzívny vzťah s Bohom, ktorý je transcendentná bytosť, je úplne o niečom inom. Ako si môžeme predstaviť vytváranie vzťahu s Bohom ako so životným partnerom?

Celý ten náš duchovný život je založený na viere. Povolanie je istým spôsobom vždy skok do neznáma. Pri vstupe mi nikto nedal potvrdený doklad o tom, že Boh existuje. Istým spôsobom to však stále je akoby také kráčanie po vode. Najintímnejšie spojenie s Bohom nastáva v modlitbe, ktorú niekedy definujeme ako rozhovor s Bohom. Ono je to však často skôr monológ, pri ktorom Boh mlčí.

Z mojej skúsenosti sa Boh neprejavuje tak, že by robil nejaké veľké zázraky, no keď sa spätne pozriem na svoj život, tak si dokážem povedať, že niektoré rozhodnutia neboli zo mňa. Že v tej chvíli musel konať Boh cezo mňa a usmerňovať moje pohnútky. Kľúčové pri budovaní vzťahu s Bohom podľa mňa je vytrvať i vtedy, keď mi všetko napovedá, aby som to vzdal.

Aké náznaky by si mali mladí ľudia všímať, keď zvažujú vstup do zasväteného života?

Všímať si náznaky, ktoré Boh posiela človeku do života, a skúmať, čo sa mi cez ne Boh snaží povedať. Skúmať túžby svojho srdca a nebáť sa i zariskovať a vstúpiť do dobrodružstva zasvätenia. Niekedy majú mladí ľudia pocit, že by vstupom do kláštora mali všetko zanechať, vzdať sa slobody, a to ich desí. No na druhej strane nevidia ten poklad, ktorý získajú, ak sa tak rozhodnú. Na sebe si všímam, že som v kláštore asi viac slobodný, ako keby som bol vonku. Na druhej strane by ich rozhodnutie nemalo byť motivované strachom, že Boh ich opustí, ak do kláštora nevstúpia. Boh stojí za každým naším rozhodnutím, nech je už akékoľvek. Dôležité však je nejaké rozhodnutie urobiť, pretože práve to je priestor, v ktorom rastieme a stávame sa zrelými osobnosťami.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články