Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Každý tretí tínedžer na Slovensku zápasí s čítaním, ukazujú údaje OECD. Najčastejšie ide o mladých z generačnej chudoby, pre ktorých sa ani škola nestáva odrazovým mostíkom, ale miestom, kde sa ich hendikep ešte prehlbuje.
„Preto je dôležité začať konať hneď. Ak budeme váhať, o desať rokov budeme opäť tam, kde sme dnes, a bude to ešte horšie. Zásadné reformy v školstve sa mali spustiť už pred tridsiatimi rokmi a v tom sme ako spoločnosť zlyhali.“
S Jurajom Hipšom sme sa okrem iného rozprávali aj o tom:
Mesto Zvolen sa v roku 2022 rozhodlo pre mimoriadne odvážny krok – iniciatívne zmenilo školské obvody, aby deti z marginalizovaných komunít rozptýlilo do viacerých škôl, a zároveň podporilo vznik inkluzívnej školy ALMA. V čom vidíte najvýznamnejší vplyv tohto rozhodnutia?
To, čo spravilo mesto Zvolen, je naozaj niečo jedinečné. Na Slovensku je totiž verejným tajomstvom, že mnohé mestá vytvárajú školské obvody tak, aby deti, ktoré nikto nechce, boli umiestnené do jednej školy.
Takto to funguje už roky, lebo právomoc tvoriť školské obvody je plne v kompetencii samospráv a niektoré školy jednoducho obetujú. Podobne to bolo aj vo Zvolene, kde vylúčená komunita Pustý hrad dostala jednu školu ako svoju spádovú a verejnosť ju začala neskôr volať „cigánska“.
A tu vzniká ten začarovaný kruh, o ktorom všetci vieme – hneď ako sa začne koncentrovať na jednej škole veľa detí z prostredia generačnej chudoby, v tej chvíli dochádza k tzv. efektu white flight – teda odlivu majority. Škola začína mať problémy a toto bol aj príklad zvolenskej školy.
Škola mala pôvodne viac ako 400 žiakov. Keď sme ju prevzali, mala menej ako 200 detí. A tu sa mesto Zvolen muselo rozhodnúť, či školu zruší alebo ju odovzdá do rúk neziskovej organizácie. Výsledkom bol vznik inkluzívnej školy ALMA, ktorá však postupne pritiahla opäť aj rodiny z majority.
Ako sa vám podarilo dosiahnuť, že do školy s najvyšším podielom detí z prostredia generačnej chudoby v rámci mesta sa začala vracať majorita?
Osobne to považujem za zázrak, ktorý sa nedá ľahko zopakovať kdekoľvek inde a už vôbec nie v takom krátkom čase. Nám sa to podarilo v priebehu jediného roka, čo je extrémne rýchlo. Veľkú zásluhu na tom mala pozornosť verejnosti, ktorú si škola získala, silný transformačný tím a tiež výmena vedenia. Tá priniesla nový impulz a viedla k tomu, že sa o školu začali zaujímať aj rodičia z majority – a to najmä o kvalitu vzdelania, ktoré ich deti dostávajú.
Našou víziou bolo, aby sme mali rozmanité triedy s rozmanitými deťmi, lebo taká je aj naša spoločnosť.
Od začiatku sme rodičom otvorene hovorili, že počet detí z prostredia generačnej chudoby bude u nás v nových prváckych triedach rovnaký ako na iných verejných školách. Zlomovým momentom vo Zvolene bolo rozhodnutie, že deti z prostredia generačnej chudoby budú prerozdelené medzi viaceré školy a nebudú koncentrované na jednej. Našou víziou bolo, aby sme mali rozmanité triedy s rozmanitými deťmi, lebo taká je aj naša spoločnosť.
Do tejto školy ste napokon dali aj svojho 12-ročného syna…
Áno. Hoci musím povedať, že sme o tom s manželkou dlho uvažovali, pretože mal prísť do triedy, kde bol najväčší počet detí z prostredia generačnej chudoby. Náš syn by bol jedným z troch detí z majority. Po vyše roku môžem povedať, že vzťahy v jeho triede sú výborné, hoci vedomostne sú medzi nimi priepastné rozdiely.
Syn má občas pocit, že je génius, lebo mal úplne inú štartovaciu pozíciu ako jeho spolužiaci. S učiteľmi preto komunikujeme, aby mu dávali viac úloh a náročnejšie zadania. Ale to, čo je pre nás dôležité, je, aby sa v škole cítil dobre a chodil do nej rád.
Keď sa hovorí o deťoch z prostredia generačnej chudoby, máme si predstaviť najmä rómsku menšinu?
Tento výraz používam schválne preto, lebo to nie je ukazovateľ etnika ani socioekonomickej úrovne – teda nezahŕňa len rómsku menšinu. Sú to aj deti z majority, ktorých rodičia sú z nižšej socioekonomickej vrstvy. Spojenie generačná chudoba poukazuje na niečo extrémne.
Poviem to na príklade. Pred asi dvoma rokmi sme spolu so synom a manželkou išli hľadať jednu žiačku, ktorá podľa adresy mala bývať v lese, čo mi nedávalo zmysel. Napokon sme ju tam skutočne našli. V drevenom domčeku bez vody a elektriny so zastávkou vzdialenou pol hodiny pešo.
Mnohí synovi spolužiaci žijú v podmienkach, ktoré si my ako majorita nevieme predstaviť.
Toto je chudoba, ktorá je existenčná a žijú v nej mnohí synovi spolužiaci – v podmienkach, ktoré si my ako majorita nevieme predstaviť. Pre syna je to doslova škola života, keď vidí, ako sa jeho spolužiaci autenticky tešia z teplej sprchy. Táto chudoba je zároveň generačná – to znamená, že tak ako žijú tieto deti, žili aj ich starí a prastarí rodičia.
A je extrémne ťažké sa z týchto podmienok vlastnými silami dostať. Navyše v podmienkach, kde na dennom poriadku riešite vlastnú existenciu, nemáte kapacitu stanovovať si nejaké dlhodobejšie ciele – napríklad o úspešnom ukončení vzdelania.
Prečo je podľa vás také dôležité, aby sa deti z marginalizovaných komunít stretávali s deťmi väčšinovej populácie, respektíve s deťmi z privilegovanejšej vrstvy? Čím môžu deti z „okraja“ spoločnosti obohatiť tie ostatné?
So synovými spolužiakmi sme boli prednedávnom na kúpalisku a videl som, aký malo na nich efekt, že zrazu tam bolo dieťa z úplne inej spoločenskej vrstvy. Môjho syna sa pýtali, či chce ísť na strednú školu, a keď im o svojich plánoch s nadšením rozprával, zrazu sa aj oni začali zamýšľať, či by to nestálo za to.
Lebo v komunite, odkiaľ tie deti pochádzajú, nie je jeden jediný rodič, ktorý by skončil strednú školu. Maturita sa im preto zdá ako niečo nedosiahnuteľné. A práve vďaka tomu, že sú v triede s deťmi ako môj syn, sa deťom rozširuje obzor.
Pokiaľ koncentrujete v triede výlučne deti z prostredia generačnej chudoby, tento iný pohľad im nemá kto poskytnúť. Zároveň verím, že aj pre môjho syna to môže byť obohacujúce a že z tejto skúsenosti bude ťažiť celý život.
Minister školstva Tomáš Drucker teraz prichádza s návrhom, podľa ktorého by súkromné a cirkevné školy dostávali plný príspevok len vtedy, ak by sa otvorili všetkým deťom z obvodu – teda aj tým zo znevýhodneného prostredia. V čom vidíte súvislosť medzi týmto návrhom a zvolenskou skúsenosťou?
Veľa sa pri tejto novele školského zákona hovorí o tom, že je robená práve kvôli deťom z prostredia generačnej chudoby, a to je sčasti pravda. Na Slovensku však máme podľa štatistík takmer milión ľudí ohrozených chudobou.
To je obrovské číslo, ktoré zďaleka nezahŕňa len rómske deti. Principiálna otázka znie: Čo by malo byť poslaním škôl? Som hlboko presvedčený, že poslaním školy je aj to, aby pomáhala budovať súdržnú spoločnosť.
Škola by mala vedieť dieťa podporiť bez ohľadu na to, z akých podmienok prichádza.
A základná škola je dnes jedným z mála miest, kde sa môžu stretávať deti z rozličných sociálnych vrstiev. Žiaľ, často sa to nedeje – namiesto prepájania vytvárame rôzne kategórie škôl s tým, že do niektorých sústreďujeme deti z prostredia generačnej chudoby. A takéto školy nie sú len na východnom Slovensku, nájdeme ich aj v Bratislave.
A toto je obrovský problém. Pokiaľ chceme, aby spoločnosť nebola taká polarizovaná a fragmentovaná, svoju rolu v tom musia plniť aj školy. Nie však spôsobom, že deti sa budú učiť o solidarite a tolerancii z pracovných zošitov, ale tak, že ju budú spoznávať z praktického života.
Ani tento zákon však nezabráni tomu, aby rodičia z majority presúvali svoje deti mimo školského obvodu, pokiaľ budú v jednej triede s deťmi zo znevýhodneného prostredia. Riziko, že deti z prostredia generačnej chudoby zostanú naďalej odsúvané na okraj, tak pretrvá…
V tejto súvislosti rád používam príklad z moravské mesta Krnov, kde k podobnej zmene pristúpili pred 16 rokmi a práve tu sa ukázalo, ako sa dá tento problém riešiť. Mali veľmi podobnú situáciu ako vo Zvolene so sociálne vylúčenou rómskou komunitou, ktorú sústreďovali na jednej škole.
Až kým sa túto školu mesto nerozhodlo zrušiť a deti prerozdeliť do verejných škôl. V každej triede sa zrazu ocitli 2-3 deti z prostredia generačnej chudoby a dokonca škola, ktorá bola považovaná za elitnú, ich získala najväčší počet. Proti tomuto rozhodnutiu sa, prirodzene, zdvihla vlna odporu zo strany majority. Dnes však táto škola patrí medzi top päť najlepších škôl v kraji.
Vytvorili si školský podporný tím, ktorý jednak potiahol deti so slabším prospechom a zároveň tým šikovnejším umožnil napredovať. Niekedy žijeme v ilúzii, že keď prídu deti z prostredia generačnej chudoby, zabrzdia celú triedu.
To je na druhej strane oprávnená obava…
Práve nato, aby sa to nedialo, je v triede učiteľ s podporným tímom. Lebo ak si zvolíme inú cestu, tak v lepších školách budeme sústreďovať len akademicky nadané deti a v iných tie, ktoré žijú v chatrčiach. To je dnešný status quo. Ale my žijeme v jednej krajine. Ako potom budeme fungovať o 10-15 rokov, keď tieto deti vyrastú, keď už od malička ich začíname segregovať? Takto to nemôže fungovať.
Výsledky výskumu PISA ukazujú, že ak sa na Slovensku dieťa narodí do chudobnej rodiny, jeho vzdelávacie výsledky bývajú veľmi nízke – a škola mu často nepomáha tento hendikep prekonať, ale ho, naopak, prehlbuje.
Táto novela s z 85 % dotkne detí z verejných škôl. Lebo segregácia sa deje aj tam.
To je veľký problém, v ktorom patríme medzi najhoršie krajiny OECD. Inými slovami, rodinné zázemie na Slovensku výrazne určuje školský úspech, čo by takto fungovať nemalo. Škola by mala vedieť dieťa podporiť bez ohľadu na to, z akých podmienok prichádza.
Ak sa neštátne školy rozhodnú ponechať si výber školného, prídu o časť štátneho príspevku. Dá sa predpokladať, že to vykompenzujú vyšším školným – a tým sa stanú ešte menej dostupnými pre deti z chudobnejších rodín. Nehrozí, že sa tak prehĺbi ich exkluzivita a ešte viac sa vzdialia inkluzívnemu ideálu?
Táto novela školského zákona a zmena školských obvodov sa v najväčšej miere dotkne verejných škôl, ktorých je na Slovensku väčšina. Napriek tomu vzniká určitý mylný dojem, že snahou novely je poškodiť súkromné a cirkevné školy.
Mestá dnes nemajú právomoc určovať školské obvody cirkevným ani súkromným školám. Zmena školských obvodov, ktorá bude musieť spĺňať princípy desegregácie, inklúzie, dopravnej dostupnosti a podobne, sa z 85 % dotkne detí z verejných škôl. Lebo segregácia sa deje aj tam.
Keď sme túto zmenu predstavili verejným školám vo Zvolene, tiež sme sa nestretli s nadšením. Dnes po dvoch rokoch však môžem povedať, že si vzájomne pomáhame a rozprávame sa o tom, ako týmto deťom pomôcť. Ale neprišlo to samo od seba. Mesto muselo zmeniť školské obvody a spravilo to rozhodnutím zvrchu.
Je potom správne, aby sa novela dotýkala aj súkromných a cirkevných škôl?
Podľa mňa áno, pretože inak by sa stalo presne to, čo sa stalo vo Zvolene. Že my zmeníme obvody podľa desegregácie a inklúzie, zahrnieme do toho len verejné školy a tie súkromné, ako napríklad ALMA vo Zvolene, by ostali mimo a vyberali si deti podľa vlastných preferencií.
Ja to však nepovažujem za správne, férové a ani za kolegiálne voči svojim kolegom z verejných škôl. Pokiaľ sa s nimi rozprávam z pozície učiteľa zo súkromnej školy, ktorý nerieši problémy, s akými sa stretávajú oni, tak s nimi nie som na jednej lodi.
Ak sme súkromnou školou a chceme pomôcť tejto krajine, našou úlohou je prijímať aj deti z vylúčených komunít. Ak dnes chcem mať v škole deti z prostredia generačnej chudoby, musím po ne ísť do osady a doviesť ich na zápis.
Keby som tam nešiel, žiadne z nich nepríde, pretože nemáme školský obvod. Ten zákon sa zameriava na to, aby sme konečne začali meniť tvorbu školských obvodov smerom k spravodlivejšiemu prerozdeleniu pre všetky deti. Ale nevyčleňujme z toho neštátne školy.
Niektoré súkromné a cirkevné školy upozorňujú, že ak vstúpi zákon do platnosti v navrhovanej podobe, môže byť pre ne finančne likvidačný – teda ak nezískajú status verejného poskytovateľa. Ako sa na túto hrozbu pozeráte? Nemôže reforma napokon oslabiť presne tie školy, ktoré v regiónoch suplujú štát?
Priznám sa, že pri cirkevných školách tomuto argumentu úplne nerozumiem. 95 % cirkevných škôl nevyberá žiadne poplatky alebo len symbolické. A práve cirkevné školy môžu ukázať ľudskosť tým, že prijmú rôzne deti.
Ak má škola dobrý pedagogický zbor, čo väčšina cirkevných škôl má, tak prečo nezoberieme aj deti poznačené chudobou? Zároveň však platí, že rodič musí súhlasiť s charakterom vzdelávania školy, do ktorej má jeho dieťa nastúpiť.
O tomto je kresťanstvo v autentickej podobe – že prijíma všetkých bez rozdielu a spoločenského statusu či farby pleti.
Pokiaľ teda hovoríme o katolíckej škole, tak rodič akceptuje to, že jeho dieťa bude vzdelávané v kresťanskej viere. Keď chodím po rodinách z prostredia generačnej chudoby, väčšinou sú to veriace rodiny, ktoré by s týmto nemali problém.
A treba povedať, že mnohé cirkevné školy deti z prostredia generačnej chudoby prijímajú, a takto by to malo fungovať. Veď o tomto je podľa mňa živá viera. O tomto je kresťanstvo v autentickej podobe – že prijíma všetkých bez rozdielu a spoločenského statusu či farby pleti.
Nie všetky školy však budú súhlasiť so štatútom verejného poskytovateľa, takže pre ne môže byť tento zákon napokon naozaj finančne likvidačným…
Áno. Keď sa niektorá neštátna škola rozhodne, že do tohto systému patriť nechce a chce si budovať svoju školu so svojou komunitou, tak štát jej to umožní, ale skráti jej normatív o 20 %.
Sú však krajiny, kde súkromné školy nedostávajú nič, ako napríklad Veľká Británia. Rozumiem, že sme v inom kultúrnom kontexte a že mnohé neštátne školy prinášajú veľa inovácií a cieľom by nemala byť ich likvidácia. To, čo potrebujeme, je, aby boli súčasťou verejného systému a otvorili brány aj pre deti z minority.
Keď môžem povedať za našu školu ALMA, tešíme sa, že môžeme byť verejným poskytovateľom a pomáhať tejto krajine. To je naša filozofia. ALMU sme neotvárali s cieľom vytvoriť jednu exkluzívnu, kvalitnú školu.
Cieľom bolo, aby sme pomohli ideálne celému mestu a stali sa inšpiráciou aj pre zvyšok republiky. Načo si budeme budovať pár elitných škôl, keď sa nám tu rozpadá spoločnosť? To k ničomu dobrému nevedie.
Zrejme narážate na vysokú mieru polarizácie…
Z prieskumu DEKK Inštitútu vyplýva, že sme druhou najpolarizovanejšou krajinou Európy. Zároveň máme vysoké percento ľudí, ktorí si nedôverujú navzájom a nedôverujú ani inštitúciám.
V takejto krajine sa nielenže zle žije, ale nefunguje v nej ani ekonomika. Toto je výsledkom fragmentácie na rôznych úrovniach a jednou z nich je aj školstvo. A ja si myslím, že poslaním škôl v 21. storočí už nie je len to, aby sme poskytovali deťom akademické zručnosti.
Empatii či sociálnym zručnostiam nás nijaká umelá inteligencia nenaučí.
Škola je práve tým miestom, kde môžu vznikať zárodky súdržnej spoločnosti, kde sa môžu deti z rôznych sociálnych skupín učiť, ako spolu vychádzať. Empatii či sociálnym zručnostiam nás nijaká umelá inteligencia nenaučí. A tým, že deti trávia v škole viac času ako doma, je škola ideálnym miesto, aby sme sa na to začali sústrediť a rozprávali sa o inom poslaní škôl, než aké mali v 19. alebo 20. storočí.
Mnoho veriacich rodičov sa oprávnene obáva, že v prípade otvorenia sa pre všetky deti by sa do školy dostali aj deti s iným hodnotovým nastavením, čím by sa narušilo bezpečné prostredie v triedach.
Tento argument počúvam z úst týchto rodičov často a som z neho, úprimne povedané, prekvapený. Ak príde do triedy dieťa z iného sociálneho prostredia, tak pripúšťam, že nemusí byť ľahké s ním pracovať. Ale práve o tom je kresťanstvo, že si nevyberám ľahkú cestu a že tým deťom môžem ukázať aj iné hodnoty.
Kde sa má to dieťa naučiť iným hodnotám a postojom, ak nie v škole? Práveže by sme mali vítať, že dieťa, ktoré by inak nemalo šancu stretnúť sa s iným prostredím, môžeme formovať a dať mu šancu na lepší život. Toto je podľa mňa absolútne kľúčové.
Zástupcovia Asociácie súkromných škôl a školských zariadení upozorňujú, že Slovensko patrí v EÚ k štátom s najnižším financovaním na žiaka. Realizácia pripravovanej reformy by si pritom vyžadovala viac asistentov a širšiu podporu zo strany štátu. Nemalo by preto najskôr prísť k posilneniu finančného základu školstva a až následne k zmenám v pravidlách inklúzie?
Plne súhlasím, že školstvo potrebujeme viac finančne dotovať a že nie je správne, že pre každú vládu je na chvoste priorít. Nedá sa to však robiť skokovo – že za rok doňho nalejeme dvojnásobné množstvo peňazí.
Práve neštátne školy majú mnoho vecí nastavených dobre, preto si myslím, že by nemalo byť problémom, ak do nich prídu aj deti z iných sociálnych vrstiev.
My tu roky vzhliadame ku krajinám ako Fínsko, kde súkromné školy takmer neexistujú.
Tým nechcem povedať, že by to malo fungovať ako u môjho syna, ktorý má v triede 12 detí z prostredia generačnej chudoby a tri z majority. Práve zmena školských obvodov by takejto situácii mala predísť. Nie je to všeliek, ale je to jedna z vecí, ktorá môže pomôcť. Zároveň plne podporujem vyvíjanie väčšieho tlaku na vládu, aby sa školstvo konečne stalo jednou z najvyšších priorít.
Súkromné špeciálne školy apelujú, že často prijímajú deti, ktoré verejné školy odmietli – deti s autizmom či telesným hendikepom. Ako vnímate ich obavy, že znížený príspevok môže vytlačiť tieto deti ešte viac na okraj systému?
Tieto deti máme aj vo verejných školách. A pokiaľ viem, tak aj v zákone sa uvažuje o tom, aby školy, ktoré majú veľký počet detí so zdravotným znevýhodnením, dostali nejaké úľavy. Toto bola pripomienka, ktorá bola naozaj oprávnená, a treba o tom rozprávať, aby týmto školách a deťom nebolo nejakým spôsobom ublížené.
Minister Drucker povedal, že s neštátnymi školami smeruje k dohode a je pripravený ustúpiť, ak to bude férové pre všetky školy. Čo by podľa vás mala takáto dohoda obsahovať?
Myslím, že by sa v rámci dohody malo nájsť také riešenie, aby neštátne školy nemuseli byť zavreté. Aby táto reforma nebola pre ne likvidačná. Bezpochyby prinášajú do systému veľa dobrého a je dôležité, aby ostali zachované.
Ja som zástancom toho, aby boli oveľa viac otvorené a prijímali deti z daného školského obvodu. A ministerstvo by malo dať týmto školám ponuku, ako im plánuje kompenzovať výpadok, ktorý vznikne z dôvodu nevyberania školného.
Viem, že sa vedú rokovania o tom, že neštátne školy budú môcť vstupovať do tzv. dohodovacích konaní a využívať financie aj na kapitálové výdavky, čo teraz nie je možné. To sú dôležité finančné otázky, ktoré treba otvoriť.
Kritici tohto návrhu zákona hovoria o „zoštátňovaní“ škôl a návrate pred rok 1989. Kde je podľa vás hranica medzi zdravou autonómiou a zodpovednosťou voči spoločnému dobru?
My tu roky vzhliadame ku krajinám ako Fínsko, kde súkromné školy takmer neexistujú. A ich model je presne o tomto: majú kvalitné verejné školy pre všetky deti. A o Fínsku nehovoríme ako o komunistickej krajine. Zoštátnenie by nastalo v momente, keď by sa všetky neštátne školy museli povinne stať verejnými a zrušilo by sa súkromné školstvo. To však nie je cieľom.
Čiže veríte, že vďaka tomuto zákonu by sa mohla zlepšiť celková úroveň vzdelania na Slovensku?
Myslím, že zákon by mohol k tomu dopomôcť a že toto je cieľ, kam smerujeme. Táto reforma by však mala prispieť aj k tomu, aby sme ako krajina mali lepšie vzdelávacie výsledky. Lebo dnes ich máme veľmi zlé.
A sme na tom zle aj preto, lebo nevieme pomôcť deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia. O tomto sa však rozprávame už roky a potom už len konštatujeme, že na Slovensku každé tretie 15-ročné dieťa má problém s čítaním. To je problém, ktorý zlepšíme, len ak ho uchopíme ako celok.
A toto je jednou z ciest. Zároveň je nevyhnutné, aby dal štát do školstva viac peňazí. Nemôžeme však čakať, že tieto zmeny začneme robiť až vtedy, keď bude trojnásobne vyšší normatív. Je to beh na dlhé trate, ale musíme začať niečo robiť už teraz, inak dopadneme naozaj veľmi zle.
Budeme tu mať školy, ktoré síce budú mať výborné vzdelávacie výsledky, ale väčšina z ich absolventov odíde do zahraničia, pretože nebudú chcieť žiť v krajine, ktorá je fragmentovaná, polarizovaná a rozpadnutá.
Zaznieva aj názor, že inkluzívne školstvo – tak ako ho opisuje návrh zákona – nereflektuje kultúrne rozdiely medzi skupinami detí. Je podľa vás Slovensko na takýto model pripravené?
Argument, že deti z prostredia generačnej chudoby nebudú v školách prijímané, počúvam už 20 rokov, odkedy mám dcéru indického pôvodu. Keď sme ju nahlasovali na základnú školu a pýtali sme sa, či v nej majú aj rómske deti, riaditeľka ma ubezpečila, že nie.
Ak by mali politici deti vo verejných školách, tak túto reformu zvládneme raketovým tempom.
Už vtedy som vedel, že to bude pre dcéru, ktorá vyzerá ako Rómka, problém, keď bude jediná na škole. A toto ma hnevá. Že sme sa ako krajina odvtedy nikam neposunuli.
V rozhovore pre denník SME ste sa vyjadrili, že inklúziu dokážeme podporiť iba vtedy, ak sa osobne nedotýka nás, respektíve našich detí. Prečo nedokážeme nahliadať na spoločnosť ako na jeden integrálny celok – a rozdeľujeme deti na naše a „tie ostatné“?
Úplne rozumiem, že každý rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie, a rozumiem aj obavám, či jeho dieťa nebude brzdené a dostane sa na vysnívanú strednú školu. To sú úplne oprávnené a legitímne otázky, ktoré si kladieme aj my s manželkou. Ak však budú v triede 2-3 deti z prostredia generačnej chudoby, ja osobne by som sa vôbec neobával.
A zároveň si myslím, že je našou povinnosťou pomáhať deťom na okraji spoločnosti. Inak nám tu bude vyrastať masa frustrovaných mladých ľudí, ktorá sa neustále zväčšuje a neviem si predstaviť, čo s tým ako spoločnosť chceme urobiť.
Je podľa vás reálne, aby tento zákon prešiel, pokiaľ si zoberieme fakt, že poslanci, ktorí ho majú schvaľovať, majú sami deti v elitných súkromných školách?
Ja ako volič by som bol rád, keby ma reprezentovali ľudia, ktorých deti chodia do verejných škôl a ktorým to nemusím vysvetľovať, lebo to zažívajú priamo doma. A myslím, že ak by politici mali deti vo verejných školách, tak tú reformu zvládneme raketovým tempom.
Problém je, že práve títo ľudia – aj mnohí mienkotvorcovia – majú deti na elitných školách. Chcel by som mať reprezentantov, ktorí zažívajú to isté ako ja a ktorí by sa snažili, aby bolo dobre ich deťom aj tým mojim.
Ak by tento zákon prešiel, aký by bol podľa vás optimistický scenár vývoja slovenského školstva o 10-15 rokov?
V ideálnom prípade, ak by sa súčasne navýšili financie pre školstvo, mohli by sme sa priblížiť k modelu, aký funguje vo Fínsku. Znamenalo by to, že bez ohľadu na sociálny status dá rodič svoje dieťa do najbližšej školy s vedomím, že je rovnako kvalitná ako všetky ostatné. Nemusel by riešiť, kde aké školné zaplatí alebo kam sa presťahuje kvôli lepšej škole.
Takéto zmeny by sa však v praxi prejavili najskôr o dvadsať rokov – zažijú ich teda skôr moje vnúčatá než moje deti. Preto je dôležité začať konať hneď. Ak budeme váhať, o desať rokov budeme opäť tam, kde sme dnes, a bude to ešte horšie. Zásadné reformy v školstve sa mali spustiť už pred tridsiatimi rokmi a v tom sme ako spoločnosť zlyhali.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
