Ak necháme pomoc iným na potom, keď budeme mať doma všetko „upratané“, nebudeme pomáhať nikdy (+podcast)

Na začiatku bola jednoduchá myšlienka – šíriť osvetu a pomáhať. Dnes je z toho celoslovenská pôstna a veľkonočná zbierka Tehlička, ktorej výťažok každý rok putuje na pomoc ľuďom v rozvojových krajinách. O tom, komu a kde pomôže tento rok, ako aj o efektívnej rozvojovej pomoci sme sa zhovárali s riaditeľom občianskeho združenia Savio Štefanom Kormančíkom.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Rozhovor si môžete tiež vypočuť ako podcast.

Začal sa pôst a s ním aj celoslovenská zbierka Tehlička, ktorú tradične organizuje vaše občianske združenie Savio. Pre tých, ktorí o tejto zbierke veľa nevedia, ako vlastne vznikla?

Slovensko žilo v minulosti roky z rôznej podpory, všetko k nám prichádzalo zo Západu. Po páde komunizmu sme písali projekty a dostali sme peniaze na stavbu kostolov, na výstavbu nových stredísk. Jedného dňa si naši dobrovoľníci uvedomili, že nežijeme až tak biedne, aby sme mali právo pýtať peniaze kade-tade po svete. Naopak, už by sme my mali pomáhať iným. Keď videli, ako plytváme potravinami, kade-tade si chodíme na dovolenky, aké domy si staviame – bolo to pred osemnástimi rokmi –, prvá skupina dobrovoľníkov u nás v Saviu si vtedy pomyslela, že treba dať Slovákom vedieť, ako sa inde ťažko žije a že môžu niečím prispieť.

Takto vznikla táto pôstna zbierka. Dali sme jej vtedy meno Tehlička. Keď sme totiž pozerali na iné krajiny, ktoré zbierajú milióny a stavajú celé nemocnice a školy, vedeli sme, že v rámci našej slovenskej reality to asi nikdy nedáme, ale takou malou tehličkou môžeme pomôcť. Koniec koncov aj tá najväčšia budova je vždy postavená z malých tehličiek a každú jednu z nich musel niekto zaplatiť. Takto dnes aj my Slováci môžeme pomôcť zopár tehličkami.

Zbierka sa každoročne organizuje na podporu konkrétneho saleziánskeho diela v nejakej rozvojovej krajine. Pre koho bude určená tento rok?

Tento rok výťažok zo zbierky poputuje do Angoly, do mesta Huambo. Angolskí saleziáni tam dostali od otca biskupa ponuku otvoriť nové dielo a začínajú tam so svojou prítomnosťou. Na pozemku, ktorý získali, už stojí škola, ktorá má šesť tried a štyritisíc žiakov. Chceli by ju rozšíriť, postaviť ďalších dvadsaťštyri tried a tiež by chceli skvalitniť vyučovanie. Investovať do učiteľov cez nejaké kurzy. Často totiž ten, kto skončil základnú školu, sa sám potom stane učiteľom, vôbec však nemá nejakú pedagogickú prax alebo skúsenosť s motiváciou žiakov.

Hovoríš o novej prítomnosti saleziánov v tejto krajine. Akú s ňou vlastne máte skúsenosť, pokiaľ ide o podporu rôznych projektov a saleziánskych diel?

S angolskou saleziánskou provinciou máme doteraz veľmi dobrú skúsenosť. Sú tam zodpovední ľudia, starajú sa o dobrovoľníkov, venujú sa im, sprevádzajú ich. Taktiež projekty angolských saleziánov majú hlavu a pätu, sú dobre vyúčtované, takže my máme Angolu ako partnera radi. Žiaľ, posledné roky sa tam pre zmenu štátnej administratívy nepodarilo vyslať dobrovoľníkov. Celkovo však máme dobrú skúsenosť, čo sa týka vyúčtovania, jeho kvality, dodržania termínov. Navyše v lete tu bol salezián, ktorý od provinciála dostal za úlohu začať toto dielo, a s ním sme sa priamo rozprávali. Vieme teda, o čo ide, videli sme projekty a komunikujeme s ním.

Vieme, že v spoločnosti prevládajú rôzne názory, pokiaľ ide o zahraničnú pomoc. Stretávaš sa s kritikou aj v súvislosti s vašou rozvojovou prácou?

Také hlasy sem-tam počujem. Sú veľmi výrazné, ale povedal by som, že štatisticky sú bezvýznamné. Napríklad raz som mal besedu v jednom meste, kde som povedal, že podľa mňa historicky Slováci nikdy nežili v takom blahobyte ako teraz. V stredoveku či v komunizme sme žili omnoho horšie. Ľudia si už nepamätajú, že keď si chcel človek kúpiť auto, musel sporiť dvadsať rokov a tri roky musel čakať v poradovníku, kým sa dostal na rad. Teraz má auto aj študent.
Ja som to takto vyslovil a istý pán sa potom prišiel so mnou vehementne hádať, že to nie je pravda, že žijeme biedne. Ľudia však po prednáške veľmi štedro prispeli. V kostole bolo niekoľko sto ľudí a vlastne so mnou súhlasili a vyjadrili to tým, že prispeli do zbierky.

Často to vidno aj v médiách. Stovky ľudí, čo na to pozerajú ináč, pokojne to akceptujú a prispejú, a nejaký jeden protivník, čo napíše niekedy aj vulgárny komentár na stránku, ten akože prezentuje nejakú mienku. No ako hovorím, je to počuteľné, ale štatisticky i prakticky bezvýznamné.

Skôr sa teda doma stretávaš s podporou a štedrosťou?

Áno. Podľa mňa ľudia na Slovensku sú veľmi štedrí. Vzhľadom na to, aká sme malá krajina, je nás len päť miliónov – sú mestá desaťkrát väčšie ako náš štát –, tak naša pomoc často podľa mňa percentuálne prekračuje pomer pomoci iných krajín.

Veľmi rád sa však rozprávam s ľuďmi, ktorí sú proti. Veľmi rád počúvam ich dôvody. Mám už aj taký súbor odpovedí, ktoré nie vždy sú ľudia ochotní počúvať.

Jedna z mojich klasických odpovedí je, že keď si necháme pomoc iným na potom, keď doma bude všetko „upratané“, tak nebudeme pomáhať nikdy, pretože doma nikdy nebude všetko v poriadku. Ďalšia odpoveď je, že je to taká trošku pýcha chcieť prispieť významne, aby som vyriešil problém. Veď keď človek nemá 10 eur, aby prispel, tak nech dá 20 centov. „To nikomu nepomôže,“ počúvam niekedy. No keď dá milión ľudí po 20 centov, to už je veľmi výrazná suma. Mnohí ľudia nechcú prispieť máličko, lebo by sa cítili zahanbene. Chceli by sa ukázať pred druhými, že prispeli. Alebo by chceli vidieť, že prispeli, a problém sa vyriešil. Tá malá suma však problém nevyrieši a často to nevyrieši ani tá veľká suma, závisí to od toho, ako je projekt nastavený, aká je tam história a podobne. Keď teda hovorím o nejakej potrebe, často dodám, že kto má možnosť, nech prispeje a kto nemá možnosť, nech sa neznepokojuje. Nikto sa nemusí cítiť vinný, že neprispel.

Možno sa oplatí opýtať na štedrosť aj vtedy, keď si musia ľudia skôr uťahovať opasky. Správali sa takto ľudia aj počas uplynulých dvoch rokov?

Mávame medzinárodné stretnutia saleziánskych organizácií a mnohí naši partneri, zvlášť Nemci, Švajčiari, Španieli a Taliani, hovorili, že cez pandémiu sa príspevky zvýšili, v niektorých týchto krajinách až niekoľkonásobne. Žiaľ, my sme to nezaznamenali, ale to len pre vlastnú chybu. Neboli sme totiž pripravení fungovať online tak ako oni. No tiež sa nemôžeme sťažovať. Cez prvú Tehličku počas pandémie sme mali veľmi šikovný tím, ktorý to preklopil do online priestoru, a vtedy sme vďaka štedrosti ľudí dostali stotisíc eur na pomoc pri prestavbe mládežníckeho centra v Jakutsku v Ruskej federácii.

Ten druhý rok pri projekte v Kakume (utečeneckom tábore v Keni) sme už ten tím nemali, neboli sme tak online podchytení, ale tiež to nebola malá suma. Keby sme však boli šikovnejší v online priestore, tak asi by ľudia prispeli aj viac. Takže ak aj hodnotím iné organizácie, ani na Slovensku tá pandémia vôbec neznamenala, že ľudia boli menej štedrí alebo že prispievali menej.

Spomenul si už niektoré krajiny, kde Tehlička pomohla. Pre ktoré ďalšie krajiny ste zbierku robili a podľa čoho vyberáte projekty, ktoré podporíte?

Úplne prvá Tehlička bola pre Azerbajdžan, kde sme pomáhali s doučovacím strediskom, ktoré sa tam budovalo. Vtedy to vzniklo tak, že sme nevedeli nájsť nikoho, kto by podporil projekt výstavby. Povedali sme si preto, že prostriedky skúsime pýtať od ľudí, a tak vlastne vznikla prvá zbierka. Potom to bolo dvakrát Jakutsko. Ďalej krajiny v Afrike – Angola, Južný Sudán, Stredoafrická republika. Tam išlo o veľmi zaujímavý projekt, kde sme podporili školu, kam prichádzali bývalí detskí vojaci. Ďalej Keňa, Sýria a podobne.

Náš výber vzniká tak, že z potrieb v saleziánskom svete, ktoré k nám prichádzajú, sa snažíme nájsť taký projekt, ktorý by zhruba zodpovedal výške našich príspevkov. Ak vidíme potrebu, ktorú by sme mohli pokryť, tak sa do nej pustíme.

Ak sa má dosiahnuť zlepšenie, pomoc musí byť založená na miestnych ľuďoch. Nemôže to byť cudzinec zvonku, čo začne niečo robiť, tá potreba musí vyjsť od miestnych, ktorí chcú niečo dokázať.

Tehlička však nie je len o finančných daroch, každý rok ju sprevádzajú aj rôzne aktivity. Čo ste si pripravili pre ľudí tento rok a ako sa môžu zapojiť?

Keď tehlička začínala, skupina dobrovoľníkov si vtedy povedala – treba Slovákom vysvetliť, že inde sa žije omnoho ťažšie a že majú možnosť preukázať svoju štedrosť. Preto dnes Tehličku sprevádzajú aj rôzne aktivity, cez ktoré môžu rodiny s deťmi alebo deti na školách spoznávať svet i to, ako sa žije v daných krajinách.

Tento rok máme brožúrku, kde je celý pôstny a veľkonočný čas rozdelený na týždne a ku každému týždňu je nejaká aktivita. Napríklad začína sa to tým, že mnohé deti v Afrike nemôžu chodiť do školy, lebo sa musia starať o mladších súrodencov. Jednoducho domáce práce a povinnosti im neumožňujú chodiť do školy. Preto sú tam aktivity zamerané na to, ako deti doma pomáhajú, ako sa starajú o súrodencov a podobne. Myslím, že rodičia sa potešia týmto úlohám.

Ďalšia zaujímavá aktivita je zameraná na to, že deti v Angole nemôžu prísť domov a poprosiť mamku, aby im vysvetlila domácu úlohu z matematiky, pretože v dôsledku päťdesiatročnej vojny v Angole je väčšina dospelých negramotných. Pre vojnu nemali možnosť chodiť do školy. Takže tam to funguje skôr opačne, deti učia rodičov. Takto môžu deti spoznať trochu inú realitu sveta.

Všetky informácie aj o týchto aktivitách k Tehličke si môžu ľudia pozrieť na stránke www.tehlicka.sk. A tí, ktorí majú súťaživého ducha, môžu aj niečo vyhrať.

Pomoc má rôzne formy a niekedy môže byť aj kontraproduktívna. Podľa čoho by sme sa mali rozhodovať, kde a ako pomôžeme? Čo je dobrá pomoc podľa teba?

Už nemusím hovoriť podľa mňa, pretože pred niekoľkými rokmi traja vedci dostali Nobelovu cenu za humanitárnu pomoc a oni to vedecky zistili. Tú istú metódu, ktorá sa používa na hodnotenie liekov, či sú účinné alebo nie, použili na hodnotenie humanitárnej pomoci.

Prekvapivé je, že až po storočiach humanitárnych aktivít to niekto konečne zmeral a mnohé aktivity sa ukázali ako bezvýznamné, čo sa týka pomoci. Naopak, veľmi významné, čo sa týka zhoršovania situácie. Oni teda zmerali, že ak sa má dosiahnuť zlepšenie, pomoc musí byť založená na miestnych ľuďoch. Nemôže to byť cudzinec zvonku, čo začne niečo robiť, tá potreba musí vyjsť od miestnych, ktorí chcú niečo dokázať.

Aj my veľa cestujeme, pretože hľadáme miestnych ľudí, aby povedali, čo chcú a za čo sú ochotní zaplatiť energiou, časom, prácou a svojou námahou. Miestna motivovanosť je asi základ a potom sa nesmie vytvárať závislosť. Musí to byť udržateľné samo osebe, nesmie to byť pomoc, ktorá bude v prvom rade financovaná zvonka, ale len čiastková pomoc, ktorá doplní, čo treba, a už to pôjde samo. Takže to je to hlavné – nájsť miestneho partnera a projekt, ktorý nevytvorí závislosť a nezabije niečo miestne.

Čo by si v závere chcel odkázať tým, ktorí uvažujú nad zapojením sa do zbierky?

Sú rôzne pohľady na majetok. Kresťanský pohľad je taký, že súkromné vlastníctvo existuje. Na rozdiel od komunistov, ktorí neuznávajú súkromné vlastníctvo a podľa nich všetko patrí štátu, my hovoríme, že súkromné vlastníctvo existuje a to, čo máš, patrí tebe. No tiež hovoríme, že patrí ti toľko, koľko potrebuješ ty a tvoja rodina. To, čo je navyše, ti bolo zverené, aby si tým poslúžil iným. Preto by som rád pozval všetkých ľudí, aby sme s vďačnosťou prijali, čo nám Boh dal, aby sme si pokojne zvážili, koľko potrebujeme pre seba, pre zdravý normálny život svojej rodiny, a ak tam vidíme niečo naviac, tak aby sme porozmýšľali, že to viac nám Boh zveril na to, aby sme prejavili záujem a starostlivosť o našu planétu, prírodu, o ľudí okolo nás. Keď to takto človek robí, vtedy je skutočne šťastný.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články