Ak prekonáme náš vlastný vnútorný zápas, stávame sa šíriteľmi jednoty

„Veríš tomu?“: Hlboká výzva pre každého kresťana

„Aby všetci boli jedno.“ Týmito slovami sa Ježiš modlil za jednotu tých, ktorí ho budú nasledovať. Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý sa každoročne koná od 18. do 25. januára, je pripomienkou tejto výzvy a snahy premeniť ju na skutočnosť.

Tradícia tohto týždňa siaha do roku 1908, keď reverend Paul Wattson navrhol, aby sa kresťania modlili za jednotu symbolicky v období medzi sviatkami svätých Petra a Pavla – dvoch pilierov kresťanstva.

Prebiehajúca iniciatíva má mimoriadny význam, keďže si kresťania v tomto roku pripomínajú zároveň 1700. výročie Nicejského koncilu, ktorý vytvoril základ pre sformulovanie vyznania viery, spoločného pre katolíkov, luteránov, pravoslávnych kresťanov a mnohé ďalšie kresťanské komunity.

Boh nemá problém s tým, že sme rôzni.

Tento historický moment, keď cirkvi prekonali svoje rozdiely a spoločne vypracovali Nicejsko-carihradské vyznanie viery, slúži ako silná inšpirácia pre dnešné snahy o zjednotenie kresťanských spoločenstiev​.

Témou tohto ročníka je Ježišova otázka „Veríš tomu?“ (Jn 11, 26), ktorá kresťanov vyzýva nielen k modlitbe, ale aj k prehlbovaniu vzťahov a spolupráce medzi cirkvami. Počas tohto týždňa sa v krajinách po celom svete vrátane Slovenska konajú ekumenické bohoslužby, modlitby, konferencie či koncerty.

Kresťania rôznych denominácií sa spájajú, aby ukázali, že napriek vzájomným rozdielom môžu byť jedno – vo viere, nádeji a láske.

Rozmanitosť ako bohatstvo, nie prekážka

Jedna z ekumenických bohoslužieb sa konala aj v Kostole zvestovania Pána u františkánov v Bratislave. Zúčastnilo sa jej deväť zástupcov jednotlivých kresťanských denominácií vrátane predsedníčky Ekumenického výboru ECAV Evy Guldanovej, baptistického kazateľa Dušana Uhrina, kazateľa Cirkvi bratskej Daniela Pastirčáka a indonézskeho verbistu Thomasa Tulunga.

V nadväznosti na spoločnú modlitbu verbista Tulung zdôraznil silu jednoty v rôznosti. „Ak by Pán Boh chcel, aby všetci ľudia na svete boli katolíci, evanjelici alebo moslimovia, urobil by to. On to však nespravil. Pozerá sa v prvom rade na to, akí sme ľudia a ako napĺňame jeho príkaz lásky.“

Zároveň upozornil, že ideálom jednoty je Kristus, ktorý nám dáva morálny kompas pre náš každodenný život. „Všetci sme zjednotení s Kristom cez krst. Je to objektívny fakt, či sa nám to páči, alebo nie. Všetci sme súčasťou jednej rodiny, aj keď sa niekedy podľa toho nesprávame,“ zakončil verbista.

Ideálom jednoty je Kristus, ktorý nám dáva morálny kompas pre náš každodenný život.

Na Slovensku sme podľa neho zvyknutí sa príliš škatuľkovať a nálepkovať na základe národnosti či náboženskej príslušnosti a vytvárať si rôzne predsudky. V jeho rodnej Indonézii, ako sám priblížil, sú tieto veci druhoradé.

„Najprv sa človeka opýtajú, či nie je hladný alebo si nedá kávu. K otázkam o náboženstve a pôvode sa dostanú možno neskôr alebo vôbec,“ opísal Tulung realitu vo svojej domovine.

Snaha o zmocnenie sa Boha

Podľa Evy Guldanovej je realizácia Ježišovej modlitby v súčasnom svete spojená so snahou prekonávať nenávisť a polarizáciu vo svete. „Cez vzájomnú úctu, ochotu načúvať iným a prijímať rôznorodosť ako obohatenie, nie ako dôvod na rozdelenie, môžeme rozsievať semienka jednoty, za ktorú Kristus prosil,“ podčiarkla.

Našou úlohou je podľa nej tú jednotu, ktorú nám Kristus daroval, ukazovať svetu, autenticky ju žiť a prostredníctvom nej svedčiť svetu o Bohu. „Na konci sa nás nebude Boh pýtať na to, ako sme si vysvetlili to alebo ono slovo v Biblii, ale na to, komu sme patrili a ako pravdivo sme žili svoju vieru. To bude podľa mňa rozhodujúce.“

Zároveň zdôraznila, že všetko, čo sa všetci snažíme povedať o chápaní Boha a viery, sú len lúče svetla, no my nie sme slnkom. „Keď však vieme držať spolu, to svetlo je silnejšie,“ zakončila Guldanová.

Daniel Pastirčák v tejto súvislosti zdôraznil, že sa stačí pozrieť na tajomstvo prírody a bytia a vidíme, že jednota v rôznosti je Boží štýl. V histórii sme podľa neho hrešili tým, že sme sa snažili Boha zmocniť. „V dokonale vytvorených štruktúrach, teologických formulách a rituáloch sme chceli uchovať Kristov poklad v kresťanstve, ale vytvorili sme akúsi uniformitu, nie rôznosť.“

Ako ďalej podotkol, hoci tieto tendencie sú v niektorých cirkvách prítomné dodnes, v evanjeliu vidíme, že Boh koná opačne. „Každá osobnosť v Biblii je úplne jedinečná. Od Jána Krstiteľa, ktorý žil na púšti a živil sa kobylkami, až po Ježiša, ktorý stoloval s colníkmi a hriešnikmi. To by bolo dnes pre mnohých neprípustné.“

Jednota začína v nás: Ako prekonať vnútorný zápas a stať sa nositeľom pokoja

Boh je podľa Pastirčáka sám v sebe ekumenický. A hoci sme monoteisti, veríme, že Boh má v sebe tri osoby, medzi ktorými nepretržite prebieha dynamika lásky. V istom zmysle je Boh sám jednotou v rôznosti.

„Keď sa Bohu otvoríme a vložíme sa do tanca Trojice, nevyhnutne sa v nás rodí ekuména. Nielen vo vnútri kresťanstva, ale aj ekuména spoločenstva a stvorenstva. Zrazu cítime, že sme cez Boha spojení so všetkými ľuďmi a celou prírodou.“

Realizácia Ježišovej veľkňazskej modlitby v súčasnom polarizovanom svete by mala byť založená na láske a úcte voči druhým vrátane tých, ktorí majú odlišné názory.

Esenciu jednoty podľa Pastirčáka dobre vystihuje príbeh apoštola Pavla, ktorého hlavné životné posolstvo je o spojení Židov a Grékov. „Pavol bol rímsky občan a zároveň Žid radikálnej školy farizejov.

Tento vnútorný rozpor si musel ujasniť vo svojom vlastnom srdci, aby v ňom Kristus mohol vytvoriť niečo väčšie, ako boli tie dve do seba uzavreté identity. A Pavol zrazu pochopil, že Kristus je ten, v ktorom sa všetko spája v jedno.“

Pavlov príklad ukazuje, že predpokladom jednoty je dovoliť Bohu, aby v nás zjednotil naše vlastné vnútorné konflikty. „Potom sa prirodzene stávam šíriteľom jednoty, lebo ju nosím v sebe,“ vysvetlil.

To, čo podľa Pastirčáka spája celé ľudstvo, je Božie svetlo, ktoré osvecuje každého človeka. Toto svetlo však nevidíme, pretože do centra vesmíru sme postavili svoje vlastné ego, ten tieň opustenosti, ktorý nám bráni vrátiť sa a odovzdať sa prameňu, z ktorého pochádzame.

Pokora, trpezlivosť a úcta ako základ pre dialóg

Dušan Uhrin si myslí, že realizácia Ježišovej veľkňazskej modlitby v súčasnom polarizovanom svete by mala byť založená na láske a úcte voči druhým vrátane tých, ktorí majú odlišné názory. „Rozdiely tu budú vždy a nepominú sa tým, že budeme jeden k druhému zlí a že budeme vynášať nad druhými súdy. Bez úctivej diskusie sa nepohneme.“

Kľúčové je podľa neho pochopiť, prečo má druhý človek určitý spôsob premýšľania, určité túžby a pohnútky, z ktorých vychádza. Len tak dokážeme skutočne hľadať pravdu a priblížiť sa jeden k druhému.
Ako príklad spomenul svoju vlastnú skúsenosť priateľstva s človekom s úplne inou životnou filozofiou.

„V prvom kroku som pracoval na tom, aby sme si vybudovali vzťah úprimnej dôvery, v ktorom sa môžeme cítiť v bezpečí. Neskôr sme začali so štúdiom kresťanskej literatúry a on bol úplne nadšený. Uvedomil som si, že som potreboval počúvať jeho názory a nedehonestovať ich. Myslím si, že toto je cesta k jednote.“

Chybou kresťanov je to, že sa snažíme hneď od začiatku moralizovať.

Základnou ingredienciou dialógu je podľa Uhrina láska, ktorá v sebe zahŕňa pokoru, trpezlivosť a úctu. Tá dokáže zázraky. „Keď sa druhý človek cíti vypočutý a prijatý, vytvára sa priestor pre dialóg. Inak bude všetka naša snaha márna. Jedine to je cesta a spôsob, ako môžeme prekonať vzájomné rozdiely.“

Ako ďalej hovorí, hoci sa môže zdať, že Kristova modlitba za jednotu nebola nikdy vypočutá, medzi jednotlivými denomináciami existuje mnoho prienikov, na ktorých vieme stavať a ktoré nás môžu k sebe priblížiť.

Chybou kresťanov je podľa Uhrina to, že ľudí, ktorí k nám prichádzajú, sa snažíme hneď od začiatku moralizovať a hovoriť im do života. „Ak niekto havaruje na križovatke a bojuje o život, tak nie je čas na poučovanie o porušení dopravných predpisov.

Ten človek si bude následky za ich nedodržanie niesť možno celý život aj bez toho, že by som mu to vyhadzoval na oči. Ako kresťania však máme tendenciu začínať presne z tohto konca. A tým strácame človeka už na začiatku,“ zakončil svoje úvahy o evanjelizácii Uhrin.

Foto: Človek a viera/Juraj Thüringer.