Akceptovať všetko, aby to druhému akože neublížilo, môže ublížiť oveľa viac

Autor dvoch kníh, ktoré vyšli vďaka Vydavateľstvu Nové mesto aj v slovenskom preklade, sa počas leta zastavil na svojej ceste do maďarského Ostrihomu aj v Bratislave. Psychológ Iñaki Guerrero Ostolaza pri tejto príležitosti odpovedal na otázky portálu NM.sk.

V rozhovore si prečítate: 

• prečo je sebaúcta základnou myšlienkou jeho práce,
• akú úlohu zohráva priateľstvo v komunite a rodinnom živote,
• ako sociálne siete obmedzujú autenticitu pri budovaní vzťahov,
• ako súvisí polarizácia so stratou objektívnosti.

Vo svojej prvej knihe rozvíjate koncept sebaúcty. Prečo je tento koncept základom vašej práce?

Myslím si, že je základom všetkého. Samozrejme, o problematike sebaúcty som vedel, študoval som ju, veľa som o nej čítal, ale až v terapeutickej praxi som si uvedomil, že ide o základný prvok. Sebaúcta je spojená prakticky so všetkými psychologickými problémami. V skutočnosti treba povedať, že neexistuje človek, ktorý by nemal určitý deficit sebaúcty. Čím väčší je nedostatok sebaúcty, tým väčšie problémy z toho vyplývajú. Tento deficit môže spôsobovať depresiu, úzkosť, stres, závislosti atď.

Preto neustále pracujem s ohľadom na tieto prvky, či už v terapii, alebo mimo nej. Vždy sa snažím pomôcť človeku objaviť prvky, ktoré uňho v nejakej forme znižujú sebaúctu. A to cez podvedomé myšlienky, negatívne predstavy alebo predsudky, ktoré má človek najmä o sebe, o tom, ako ho vidia ostatní. Takto sa dá pomaly prísť na to, ako tieto veci ovládať a zabrániť tomu, aby ostatní ovplyvňovali jeho život.

Neprijímame sa takí, akí sme, nemáme sa radi, pretože si myslíme, že nemáme hodnotu, že sme pre iných neprijateľní.

Niekedy si môžeme myslieť, že zdravá sebaúcta by sa mohla javiť ako nedostatok pokory, pretože by sa mohlo zdať, že ak máš zo seba dobrý pocit, ceníš si samého seba, nie si pokorný. V skutočnosti ide však o dve odlišné veci. Čo je to vlastne sebaúcta? Je to schopnosť povedať si, že som hodný toho, aby ma niekto miloval, aby ma niekto akceptoval. A zároveň je to schopnosť prijať svoje chyby, svoje nedostatky, to, čo robím zle. To všetko je mojou súčasťou, ale nič z toho neuberá z hodnoty mňa ako osoby.

Ako tento koncept súvisí s vierou?

Existuje mnoho humanistov, ktorí nie sú veriaci a ktorí veria v hodnotu ľudskej osoby. Naopak, pre veriaceho človeka je to veľmi jasné, pretože sme Božie deti, Boh nás miluje bez ohľadu na to, čo robíme dobre alebo zle, bez ohľadu na chyby, ktoré sme urobili. Pre mňa je toto akýmsi základom všetkého: psychológie aj cesty hľadania svätosti z náboženského hľadiska, aj zrelosti človeka. To znamená byť zrelou, šťastnou a naplnenou osobou.

Spomínam si, ako som raz v Portugalsku rečnil v skupine kňazov, ktorým som položil túto otázku: „Naozaj veríte, že Boh každého z vás nesmierne miluje?“ Jeden z nich mi s istotou odpovedal: „Áno, áno!“ Odpovedal som: „Klamete, nie je to pravda.“ Náš problém spočíva v tom, že vo svojej hĺbke neveríme, že nás Boh nesmierne miluje. Veríme tomu na racionálnej rovine, ale nie na emocionálnej. V hĺbke duše sa necítime hodní toho, aby sme boli milovaní. Neprijímame sa takí, akí sme, nemáme sa radi, pretože si myslíme, že nemáme hodnotu, že sme pre iných neprijateľní. Ak však neprijímam sám seba, nemôžem si myslieť, že ma prijíma Boh. Tieto deficity sebaúcty teda obmedzujú našu vieru v Božiu bezpodmienečnú lásku k nám. Ak sa dokážem stopercentne prijať, môžem stopercentne veriť v Božiu lásku k sebe a mám vyriešený problém svojej sebaúcty. Potom veľmi ľahko dosiahnem svätosť. Ale to všetko je proces: rast v sebaúcte znamená aj rast v pokore, pretože to znamená prijať všetky svoje obmedzenia a veriť v Božiu lásku. To podľa mňa nakoniec vyrieši všetky psychologické problémy.

Ste zasvätenou osobou v spoločenstve, v Hnutí fokoláre. Myslíte si, že život medzi zasvätenými osobami uľahčuje schopnosť oslobodiť sa od pohľadu druhých, budovať autentické vzťahy a odpúšťať? Prípadne akým nástrahám sa treba vyhnúť?

Neviem, či zasvätený život niečo uľahčuje, pretože je predsa rovnaký ako manželský život. Dokonca by som povedal, že ak niečo nejde správny smerom v manželskom živote, je to veľmi náročné, pretože istým spôsobom z neho niet úniku. Zatiaľ čo keď sa niekto necíti dobre v zasvätenom živote, vždy sa dá nájsť východisko. V tomto zmysle to život v spoločenstve neuľahčuje. Jediné, z čoho vyplýva určitá výhoda, je to, že sú tu ľudia, ktorí urobili podobné rozhodnutie a môžu si navzájom veľmi pomáhať pri budovaní tohto spoločenstva, ktoré im pomáha napredovať, prehlbovať sa a budovať si zdravú sebaúctu.

Koniec koncov si však myslím, že najvyšším stupňom zjednotenia v páre, ale aj v spoločenstve je, keď sa staneme priateľmi. Mnoho rozličných autorov povedalo krásne veci o priateľstve ako o veľmi veľkej hodnote, na ktorú sa podľa mňa musíme viac zamerať. Okrem iného hovoria, že priateľstvo je jedným z najkrajších vzťahov, pretože je to veľkorysý vzťah úplného darovania, ale zároveň veľmi odpútaný, pretože v ňom nie je afektívno-sexuálny prvok, ktorý je prítomný v páre.

Priateľstvo sa potom stáva veľmi slobodným rozhodnutím, ktoré urobíte, aby ste prijali a milovali druhú osobu. Je to vzťah, v ktorom sa cítim slobodný byť sám sebou, pretože vzájomná dôvera je úplná. Obdivujem druhého človeka pre hodnoty, pretože to je to, čo ma na ňom priťahuje: jeho hodnoty, jeho schopnosti. Vnímam všetko, čo je na ňom pozitívne, a to negatívne sa stáva niečím anekdotickým. Toto je typický vzťah priateľstva.

Keď sa nám v páre, ale aj v rodine alebo v spoločenstve podarí dospieť k takému vzťahu, v ktorom je dôvera úplná, v ktorom viem, že ma ten druhý nebude súdiť, dosiahli sme maximum, pretože je tam sloboda, je tam jednota. Pre mňa je vzťah priateľstva základom Ježišovej prítomnosti medzi nami.

Teda v komunite zdôrazňujete skôr priateľstvo ako bratstvo?

Veľmi často hovoríme o bratstve, sme bratia a musíme sa k sebe správať ako bratia. Ale bratia sa niekedy nemajú radi a hádajú sa medzi sebou. Naopak, medzi priateľmi to tak nie je, pretože môj priateľ zostane mojím priateľom, ak je medzi nami dobrý vzťah. Môj brat bude vždy mojím bratom, aj keď ho nenávidím. Priateľstvo teda v istom zmysle prevyšuje bratstvo, pretože je to voľba, ktorú robím. V bratstve takúto voľbu nerobíme. Samozrejme, byť bratmi je veľmi krásne, pretože v tomto vzťahu sme rovnocenní, všetci sme synmi toho istého Otca, máme rovnakú hodnotu, takže ak to dokážeme žiť, je to veľmi krásne. Ale nie je zaručené, že ak sme bratmi, máme zároveň aj dobrý vzťah. Priateľstvo zaručuje tento vzťah. To je to, čo hovorí Ježiš: Už vás nenazývam sluhami, ale priateľmi. „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov.“

Problém sebaúcty sa však zásadne rieši v medziľudských vzťahoch.

Slovo priatelia Ježiš používa v evanjeliu najmenej trikrát, a to je veľmi krásne, pretože si cení priateľstvo ako veľmi osobitný vzťah. Preto si myslím, že v spoločenstve by sme sa o to mali usilovať. Najmä v mužských spoločenstvách je ľahké unikať, pretože sme nezávislejší a viac sa navzájom tolerujeme. V ženských spoločenstvách je to naopak: ženy viac inklinujú ku skupine, niekedy sa to preháňa so závislosťou, prítomné býva veľmi silné autoritárstvo. Ale oba spôsoby sú nesprávne. U mužov musíte byť schopní stratiť určité veci, aby ste mohli vstúpiť do tohto typu vzťahu. U žien je to naopak, znamená to byť nezávislejšou, nebáť sa prejaviť, byť viac sama sebou. Vždy tu však musí byť prítomná sloboda, ktorá poukazuje na lásku, bratstvo a priateľstvo. A to je základ jednoty, o tom som presvedčený.

Sociálne siete sú dnes neoddeliteľnou súčasťou nášho života, a to najmä života mladej generácie. Ako však podľa vás obmedzujú autenticitu pri budovaní vzťahov?

Ľudia sú dnes veľmi pripútaní k tejto forme nadväzovania vzťahov. Médiá sú zaujímavé, môžu podporiť mnohé veci, ale môžu vyvolať aj veľa problémov. Sme stvorení pre vzťahy, potrebujeme ich, ale táto forma vzťahov je veľmi povrchná, obmedzená a niekedy sú tieto vzťahy falošné – snažíme sa v nich skryť tým, že ponúkame iný obraz o sebe. Existuje forma klamania druhých tým, že o sebe hovoríme veci, ktoré nie sú pravdivé, prezentujeme sa tak, ako chceme, a preto, aby sme boli lepšie prijatí. Prečo to robíme? Pretože v hĺbke duše máme pocit, že nie sme hodnotní, čo je zas dôsledkom nedostatočnej sebaúcty. Je to nekonečný problém, pretože v skutočnosti ľudia, ktorí sa izolujú za obrazom, ktorý sa snažia vytvárať, už nie sú schopní nadviazať vzťah tvárou v tvár zo strachu z odmietnutia. Problém sebaúcty sa však zásadne rieši v medziľudských vzťahoch.

Časť procesu musí urobiť každý sám so sebou. Ide o vnútorný proces ovládania negatívnych myšlienok, realistický prístup, skutočné pochopenia toho, kto sme. Potrebná je však aj práca na úrovni vzťahov, ktorá je veľmi dôležitá. V skutočnosti, keď som v skupine, kde ma prijímajú, kde sú dobré vzťahy, automaticky to zvyšuje moju sebaúctu, čo mi môže pomôcť dostať ju na úroveň, ktorú bude potom už len veľmi ťažké znížiť. Keď si zažijeme takúto skúsenosť, naša sebaúcta sa stabilizuje.

Aj my môžeme pomôcť iným rásť v sebaúcte tým, ako sa na nich pozeráme, ako ich prijímame, ako sa k nim správame. Ak sú sociálne vzťahy pravdivé, autentické, hlboké, sú základom nášho duševného zdravia a šťastia.

Ako sa môžeme chrániť pred negatívnymi aspektmi sociálnych sietí?

Myslím si, že mladých ľudí by sme mali učiť, aby boli autentickejší, nebáli sa byť sami sebou a nenechali sa tak silno vtiahnuť do sociálnych sietí. Raz som videl neuveriteľnú situáciu: jeden človek sa hneval na druhého, že mu neodpovedal na správy, keď bol online. Sú to banálne problémy, ktoré však prerastajú do vážnych rozmerov a ničia vzťahy. Ja sám mnohokrát odpovedám na správy po troch dňoch, pretože skôr som nemal čas alebo som mal na práci iné veci, nie však preto, že by som si človeka nevážil.

Toľko ľudí žije touto posadnutosťou okamžitými odpoveďami. Je to hrozné, pretože to spôsobuje, že ľudia nežijú. Stále to však súvisí so sebaúctou. Preto sa aj moja prvá kniha volá Ako byť slobodný. Pretože sa oslobodzujem od pohľadu iných. Ide o veľmi príjemný a silný pocit vnútornej slobody. Znamená to, že môžem urobiť chybu a povedať: „Prepáč, urobil som chybu,“ a nič sa nestane. Znamená to prestať žiť v neustálych obavách, v úzkosti z toho, čo si myslia ostatní. Keď cítite slobodu povedať nie, nebojíte sa prezentovať takí, akí ste, pretože viete, že ste hodní toho, aby vás niekto miloval napriek všetkým vašim obmedzeniam a všetkým vašim chybám.

Keď hovoríme o autentických vzťahoch, cítime, že naša spoločnosť potrebuje hlbší a autentickejší dialóg, pretože na všetkých úrovniach dochádza k silnej polarizácii, či už ide o etické, politické, alebo iné otázky. Ako táto polarizácia vzniká a ako sa z tejto situácie dostať?

Myslím si, že táto veľmi silná polarizácia, tento fundamentalizmus, neakceptuje rozmanitosť. Je to vlastne postoj nedostatočného pocitu bezpečia, pretože dochádza k zámene medzi mojimi myšlienkami a osobou, ktorou som. Hovorím o tom aj vo svojej knihe. Mnohokrát keď sa hádame s inými ľuďmi, už neobhajujeme myšlienku, ale seba. Nejde teda o výmenu rôznych myšlienok, ale o pohŕdanie iným, o neprijatie druhého človeka. A tam akoby nemôžeme ustúpiť, pretože by to znamenalo uznať, že druhá osoba je inteligentnejšia ako ja, čo je pre nás na podvedomej úrovni neprijateľné. Ak však nemôžem ustúpiť, nedôjde ani k dialógu. Ešte horšie je, že ak trváme na svojom, môže nastúpiť hnev a začnú sa hádky, až sa vzťah rozpadne.

Akceptovať názory toho druhého neznamená súhlasiť s nimi.

Zrelí ľudia dokážu diskutovať o rôznych témach, pretože vedia, že sa diskutuje o nejakej myšlienke. Vedie sa dialóg, hľadajú sa nové argumenty, ktoré jedného alebo druhého presvedčia, a keď sa diskusia skončí, ideme spolu na pivo. Prečo? Pretože vieme, že napriek rozdielnym názorom sme priatelia. To je pre nás životne dôležité a nenaruší to náš vzťah. Akceptovať názory toho druhého neznamená súhlasiť s nimi. Dostať sa k tomuto bodu je veľmi komplikované a polarizácia prichádza preto, lebo sa kladie veľký dôraz na emocionalitu namiesto racionality. Z logického hľadiska je to veľmi vážny problém, pretože strácame objektivitu – už neexistuje žiadny objektívny bod, o ktorý by sme sa mohli oprieť.

Teda problémom je strata objektívnosti.

Udivuje ma jedna vec, a to tá, že sme sa dostali do bodu, keď je najdôležitejšie to, čo cítime. Ak to tak cítiš, potom ťa rešpektujem, akceptujem ťa, aby si netrpel, aby si sa necítil zle, a to napriek skutočnosti. Ale kde nakoniec žijeme? Žijeme vo svete fantázie, ktorý neexistuje a nie je pravdivý. Čo by teda mal človek robiť? Povedať druhému človeku, že to, čo cíti, je pravda, alebo mu pomôcť rozpoznať realitu a prijať ju?

Robiť túto druhú voľbu je v súčasnosti neakceptovateľné A je to neuveriteľné. Napríklad často to vidíme aj teraz: ak malý chlapec povie, že sa cíti ako dievča, nemôžete ho vziať k psychológovi, aby zistil, čo sa s ním deje, pretože niektorí si myslia, že mu takto dáte najavo, že je chorý, čím by ste mu ublížili. Preto mu musíte povedať, že všetko je v poriadku, a zaobchádzať s ním ako s dievčaťom. To je však absurdné. Koniec koncov postoj takéhoto chlapca môže mať veľa príčin. Môže za tým byť jednoducho nejasnosť v mysli, zážitok, ktorý ho zranil, atď. No bránia vám hľadať príčinu, spochybňovať ho, pretože by to vraj pre neho nebolo dobré. To je však úplne absurdné. Nakoniec valorizujeme to, čo ľudia cítia, a úplne strácame objektivitu. Tá nemá hodnotu. Veda stráca význam. Záleží len na tom, čo cítim. A to je veľmi vážny problém, ktorý je na Západe výrazne prítomný.

Treba povedať, že je za tým aj nesprávne chápanie súcitu či milosrdenstva. Ak mi niekto povie, že je Superman a chce vyskočiť z okna, aby mohol lietať, treba mu pomôcť, presvedčiť ho, že nie je Superman a aby neskákal. Súcit nie je jednoducho z „lásky“ prijať to, čo tento človek cíti, a nechať ho, aby sa zabil skokom z okna. Akceptovať všetko s argumentom, aby to druhému akože neublížilo, môže ublížiť oveľa viac. Všetci máme traumy, rany, ktoré nás nútia myslieť spôsobom, ktorý nie je správny, vyvážený, objektívny.

Spomínam si, že prednedávnom požiadal jeden hluchonemý pár lekára, aby im pomohol mať hluchonemé dieťa. Lekár sa spýtal: „Ale chcete, aby sa to dieťa už narodilo s hendikepom?“ A jeden z páru nahnevane odvetil: „Vy mi hovoríte, že mám hendikep? Že mám menšiu hodnotu ako ostatní, pretože som hluchonemý? Všetci sme rovnakí, sme normálni… Tak prečo mi nedáte hluchonemé dieťa?“ Takže niekedy v snahe prijať hendikep dospievame k nenormálnym záverom. Vychádzame z dobrej vôle chcieť rešpektovať druhého človeka, aby netrpel, ale nakoniec to vytvára viac problémov ako riešení.

Pred niekoľkými týždňami ste boli v Ostrihome na Genfeste, stretnutí mladých ľudí z Hnutia fokoláre. Aké posolstvo by ste chceli odovzdať novým generáciám?

Posolstvo, ktoré sa vždy snažím odovzdať mladým ľuďom, je: Buďte kritickí! Neprijímajte veci tak, ako sa k vám dostávajú. Pozrite sa, od koho tá myšlienka pochádza, kto ju hovorí, prečo ju hovorí. Dobre si tieto myšlienky premyslite, skôr než ich jednoducho prijmete.

Napríklad keď hovoríme o vakcínach, s priateľom sme sa počas krízy covidu-19 museli pousmiať. Hovoril mi: „Videl som lekára, ktorý hovorí, že vakcína je zbytočná, takže to musí byť pravda.“ A ja mu hovorím: „Čítal som, že sto lekárov vraví opak. Tak prečo by si mal veriť tomu jednému a nie zvyšným sto?“ Neviem, kto má pravdu, a netvrdím, že to je alebo nie je pravda. To, čo kritizujem, je forma, akou sa človek rozhoduje. Človek musí byť kritický. Kto je tento lekár? Prečo to hovorí? Čo hovoria iní lekári? Človek musí ísť do hĺbky. Vo svete plnom falošných správ nemôžeme akceptovať veci takto jednoducho.

Napadá mi ďalší príklad: jeden brazílsky priateľ obhajoval tézu, že proti koronavírusu je najlepší chlorochín, čo je v rozpore so všeobecným názorom mnohých lekárov. Debatovali sme na túto tému a on bol o svojom názore presvedčený. O niekoľko dní neskôr, aby mi dokázal, že má pravdu, mi poslal video, v ktorom môžete vidieť skupinu ľudí s veľkými nápismi v angličtine: „Ako to, že nám nikto nepovedal, že chlorochín je dobrý na liečenie covidu?“ Potom muž v portugalčine hovorí: „Sme tu v Londýne na demonštrácii proti Borisovi Johnsonovi, pretože nezvláda dobre krízu covidu-19, a tu ľudia vedia, že chlorochín je účinný, a protestujú, pretože im to nikto nepovedal.“ Hneď mu píšem a pýtam sa: „Kto natočil to video? Kto je ten človek vo videu? Si si istý, že to bolo natočené v Londýne? Si si istý, že tí ľudia s nápismi nie sú priatelia toho, kto to video natočil a všetko zinscenoval?“ Môj priateľ mi na všetky otázky odpovedal: „Neviem.“ Akú hodnotu má teda toto video?

Ľudské bytosti majú veľmi silnú tendenciu veriť všetkému, čo potvrdzuje to, čo si myslia. Človek potom úplne stráca kritický postoj, ktorý je základom. Preto sa človek musí vždy pýtať: „Kto to hovorí? Prečo to hovorí?“ Ale musí byť kritický aj voči sebe: „Prečo si to myslím? Prečo sa mi toto viac páči?“ Myslím si, že snaha o objektívnosť môže zachrániť ľudstvo.

Foto: Július Kotus

Iñaki Guerrero Ostolaza (1952) je španielsky klinický psychológ, pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na univerzite v Madride. Okrem práce psychoterapeuta vedie semináre a kurzy, v ktorých spája psychologické metódy s duchovnými hodnotami. Od roku 2021 žije v Brazílii. V našom vydavateľstve vyšli jeho dve knihy: Ako byť slobodný (2020) a Dvaja alebo viacerí. Medziľudské vzťahy ako zdroj šťastia (2021).