Film Konkláve posilnil záujem o skutočné konkláve

Minulý rok uviedol režisér Edward Berges svoj film Konkláve (Veľká Británia/USA, 2024), ktorý je adaptáciou bestsellera od autora thrillerov Roberta Harrisa.

Tento film na sociálnych sieťach vzbudil veľkú pozornosť. Niektorí katolíci však zostali sklamaní – film bol v skutočnosti oveľa ideologickejší, ako sa na prvý pohľad zdalo, a záverečná pointa filmu bola dokonca v rozpore s kánonickým právom. Pozerali sme sa skôr na sen liberálnych filmárov o Cirkvi ako na realitu.

Sklamanie bolo o to väčšie, že autor Robert Harris je známy svojimi starostlivými rešeršami pred tým, ako napíše román z nejakého prostredia. V tomto prípade mu asistoval napríklad ceremoniár pápeža Františka Guillermo Karcher. Je preto jasné, že vo filme išlo o úmyselné skreslenie, nie nevedomosť.

Populárny americký biskup Robert Barron vtedy povedal, že katolíci by sa od tohto filmu mali držať ďalej. Kritický text som ešte pred premiérou na základe týchto medializovaných informácií (a vlastného prečítania románu) napísal aj ja.

Konkláve láka

Filmárom však niečo vyšlo dokonale – načasovanie. O približne pol roka neskôr sa zraky celého sveta upierali na skutočné konkláve v Ríme. Tento proces dominoval titulným stranám novín a vysielaniam televízií, a to nielen katolíckych. 

Je to rituál, ktorý je akoby z iného sveta. V dnešnej demokratickej spoločnosti, ktorá je na mnohých miestach a frontoch rozorvaná konfliktami, existuje voľba šéfa najsilnejšej náboženskej organizácie na svete, ktorá je vo svojej podstate nedemokratická, no napriek tomu pokojná. Nebyť katolíkom, absolútne by som to nedokázal pochopiť. A aj ako katolíka ma to fascinuje.

Konkláve je rituál, ktorý je akoby z iného sveta.

Spomínaný film preto v posledných dňoch znovu nabral na popularite, niektoré kiná ho dokonca znovu uviedli, a hovorí sa, že si ho ešte pred konkláve pozreli aj niektorí kardináli, aby sa zorientovali v tomto výnimočnom procese.

Na internete dokonca vídavam mémy o tom, ako niektorí ľudia neuznávajú Cirkev, ale upútal ich film Konkláve, tajomnosť rituálu či jeho estetická stránka. Vatikánske prostredie z nejakého dôvodu uchvacuje. Spomeňme si na knihy a filmy typu Anjeli a démoni od Dana Browna.

A ja si myslím, že by sme túto fascináciu sveta mali ako Cirkev využiť.

Prípad Da Vinciho kód

Nebolo by to bez precedensu. Keď v roku 2003 vyšla kniha Da Vinciho kód od spomínaného Dana Browna a v roku 2006 jej filmové spracovanie, niektoré aspekty katolíckej viery sa dostali do verejnej diskusie. 

Historici sa chytali za hlavy, ako môže niekto konšpiračné teórie z románu brať ako čokoľvek iné než výplody autorovej fantázie. Veci ako rola Konštantína pri rozširovaní kresťanstva, biblický kánon či apokryfné evanjeliá sa preto začali riešiť v búrlivých debatách. 

Aj v slovenčine vyšli knihy, ktoré renomovaným spôsobom odpovedajú na tvrdenia postáv z knihy. Da Vinciho kódu bola dokonca venovaná samostatná epizóda známej relácie Štefana Hríba Večer pod lampou.

Obzvlášť dobre z tejto kauzy vyšla osobná prelatúra Opus Dei, ktorá bola tiež v románe a filme vykreslená absurdným spôsobom. Hoci to vôbec nemuseli robiť, rozhodli sa jej členovia na film oficiálne zareagovať a s odstupom času sa dá povedať, že o Opus Dei už ľudia nepremýšľajú spôsobom rámcovaným Danom Brownom.

Možno by sme sa o čosi podobné mali pokúsiť aj teraz. Oceniť to, čo sa filmovému Konkláve podarilo, a citlivo poukázať na to, že v niektorých veciach ten film, nuž, tvrdil hlúposti. Dobrým príkladom môže byť videorecenzia, ktorú vytvoril populárny katolícky kňaz Mike Schmitz.

Možno to niektorých z filmových fanúšikov podnieti k hlbšiemu zamysleniu nad cirkevnými záležitosťami. Ako sa hovorí, aj negatívna reklama je reklama. Obzvlášť vtedy, keď je negatívna klamlivo a na dané nepravdy dokážeme odpovedať.

A, ozaj: Živ, Bože, nového Otca Svätého, Leva XIV.!