Ako audítorka v nadnárodnej spoločnosti pracovala dvanásť hodín denne. Teraz šije oblečenie z ľanu a vyrába šperky z palmového orecha

Zo života v korporácii ju mal vytrhnúť sabatikal v Južnej Amerike. Namiesto jazykového kurzu však skončila v kolumbijskej džungli, kde jej Indiáni predstavili orech tagua. Dnes živí vďaka spolupráci Monika Babčanová niekoľko tamojších rodín, ktoré z tohto prírodného materiálu vyrábajú bižutériu, ktorú sama navrhne. Okrem šperkov začala časom tvoriť aj udržateľnú módu z ľanu. Hovorí, že všetky výrobky značky ColoMBiana sú postavené na rovnakých hodnotách – ekologickom cítení, tradíciách, trvácnosti, férovom prístupe k ľuďom a kvalite. V Bratislave má vlastný showroom a v hlavnom meste ju nájdete často aj na Dobrom trhu.

Ako ste sa ako vyštudovaná ekonómka dostali k udržateľnej móde? Viem o vás, že ste pracovali vo finančnom sektore.

Bola to náročná práca, často sme pracovali dlho do noci. Veľa som sa naučila, napredovala v kariére, získala medzinárodnú audítorskú kvalifikáciu, no napokon prišlo precitnutie. Po desiatich rokoch vo vyčerpávajúcom kolotoči, keď som nemala čas na seba ani na svoje záujmy, som sa rozhodla pre zmenu. Prirodzene som cítila, že potrebujem získať odstup, najlepšie z iného kontinentu. Kedysi som precestovala Japonsko, Kanadu, Južnú Afriku, a tak som sa intuitívne rozhodla pre nepoznané – Južnú Ameriku. A urobila som dobre, lebo tam sa začala moja nová cesta. Vlastne, k dizajnu ma to ťahalo už na strednej škole, tak som sa len vrátila k svojej záľube.

S akými očakávaniami ste opúšťali krajinu?

Našla som si v Čile kurz španielčiny, ktorý som chcela kombinovať s relaxom na pláži. No osud to zariadil inak. V škole som stretla skupinu cestovateľov, ktorí plánovali expedíciu do Patagónie, a už po troch dňoch som sa s nimi vydala na cestu. Potom som istý čas cestovala po Južnej Amerike sólo, prešla som ju celú z juhu na sever a posledná krajina, ktorú som navštívila, bola Kolumbia. Pokiaľ sa pýtate, či som sa nebála sama v Kolumbii, ktorá je neslávne známa drogovými kartelmi, zo začiatku mi nebolo všetko jedno.

Ale namiesto potuliek po turistických atrakciách ste napokon skončili v džungli, kde ste žili s Indiánmi. Čo vám to prinieslo?

Do Kolumbie som pricestovala v noci. Poučená z bedekrov varujúcich pred rôznymi nástrahami som sadla do taxíka, a keďže som chcela lacnejší hostel, šofér ma odviezol kamsi za mesto. Na druhý deň bola slnečná nedeľa, našla som si vhodné miesto na ubytovanie a začala som sa cítiť bezpečne. Vďaka ľuďom, ktorí sú tu veľmi milí a ústretoví. Pokiaľ sa držíte rád domácich, nemáte sa v Kolumbii čoho báť. A tak som stretla šamana, ktorý ma pozval do džungle. Riskla som to a spoznala niekoľko rodín, ktoré ma prichýlili a ukázali mi svoj spôsob života. Živili sa zbieraním plodov palmy tagua, ktoré sa dajú jesť, iba keď sú čerstvé. Chutia neutrálne, nasladlo, majú vysoký podiel vlákniny. No po dvoch mesiacoch vyschnú a premenia sa na veľmi tvrdú hmotu. Miestni ju predávali do fabrík na výrobu gombíkov.

Už vtedy vám skrsol v hlave nápad vyrábať z orecha tagua šperky?

Áno, v hlavnom meste som videla z tohto materiálu aj jednoduché šperky. K dizajnu som mala vždy blízko, na strednej škole ma lákalo módne návrhárstvo, šila som, kreslila. Orech tagua ma zaujal aj pre svoj ekologický rozmer. Má rovnakú tvrdosť ako slonovina. Palma začne rodiť až po dvadsiatich rokoch. Neskôr však dáva plody trikrát ročne, čo je asi dvadsať kilogramov. Toľko váži sloní kel. Takže každá palma zachráni jedného slona ročne. A keďže som chcela vedieť viac, Indiáni mi ukázali, ako získavajú sýte farby, ktoré plody orecha dobre absorbujú. Všetko sú to prírodné farbivá. 

Šperky z vašej dielne spájajú okrem plodov palmy šnúry a uzly. Je to tiež kvôli ekologickému rozmeru? 

V Kolumbii som takýmto štýlom života strávila tri roky. Po večeroch som s miestnymi rodinami plietla makramé, ktoré sa vyrába technikou pletenia uzlíkov. Do svojich výtvorov som v tom čase vkladala drahé kamene, ktoré majú podľa domácich určitú magickú silu. Dnes je originálne ekologické makramé stabilnou súčasťou mojej ponuky. Do svojich výrobkov však už zapletám výlučne prírodnú slonovinu rôznych farieb a tvarov, ktoré sama navrhujem. 

Aké kroky ste podnikli po príchode na Slovensko? 

Keď som sa vrátila do Bratislavy, potrebovala som nové oblečenie. Skúšala som si šaty v butiku, keď ma oslovila jeho majiteľka. Páčili sa jej moje netradičné a výrazné šperky. Niekoľko kusov som jej zaniesla do obchodu a okamžite sa predali. Už predtým som uvažovala, že by som sa dizajnu šperkov mohla venovať naplno. Nakreslila som návrhy a začala som hľadať vhodný nástroj, ktorým by som dokázala opracovať taký tvrdý materiál, akým je rastlinná slonovina. Mama, zubná technička, mi poradila zubársku vŕtačku. Neviem, či to bola náhoda alebo osud, ale opäť raz všetko zapadlo do seba.

Takže máte doma zubársku vŕtačku?

Veru, v kuchyni. Orechy tagua sú naozaj tvrdé, je to takmer nezničiteľný materiál. Za pol roka na ňom zničím aj tridsať dentálnych vrtákov. Vydržia dlhšie, keď nimi vŕtam tenké pláty. Ale keď sa snažím spraviť tunel do celej bobule, rýchlo odchádzajú. Zhnednú a začne sa z nich dymiť. Preto mi celá rodina na Vianoce už tradične darúva vrtáky.

Biznis na diaľku by nemohol fungovať bez dobrej spolupráce, deľby práce a systému. Osobne cestujem do Kolumbie dvakrát ročne, vždy na mesiac.

Viem o vás, že vďaka svojmu podnikaniu dávate prácu niekoľkým kolumbijským rodinám. Ako presne sa dá riadiť biznis na dvoch kontinentoch?

Úspech u zákazníčok ma presvedčil a povedala som si, že idem do Kolumbie hľadať zdroje, ľudí, ktorí mi pomôžu s výrobou. V Amazónii som spoznala dve rodiny, ktoré dnes pre mňa zbierajú a sušia plody. Keďže orechy sú veľmi tvrdé, je potrebné rezať ich na strojoch. Tieto rodiny však stroje zdedili po svojich predkoch a ešte stále im dobre slúžia. Gombíkmi z palmy, ktoré na nich kedysi opracovávali, si zapínali uniformy americkí vojaci počas prvej svetovej vojny. Biznis na diaľku by nemohol fungovať bez dobrej spolupráce, deľby práce a systému. Osobne cestujem do Kolumbie dvakrát ročne, vždy na mesiac. Mám svoju stabilnú ponuku, prinesiem aj nové návrhy. V Bogote dokonca tvrdé plody režú laserom, no je potrebné dohliadnuť na prísne európske štandardy. Osobná edukácia sa však pomaly vypláca. Vidieť to na dôslednejšom prístupe a prísnejšej selekcii. 

Čo vás na práci najviac baví?

Napĺňa ma etický rozmer, ktorý je v pozadí tejto práce. Splnila som si sen a zároveň svojím nápadom pomáham iným – ľuďom i prírode. V Južnej Amerike pôsobí veľa nadnárodných spoločností, ktoré si tam budujú banánové plantáže. Aj domáci vyrubujú amazonský prales a niektoré časti menia na ornú pôdu. Ale keď sme prejavili záujem o plody z palmy tagua, za čo im platíme, začali si tieto palmy viac vážiť. Stromom neubližujeme, spracovávame len to, čo z nich spadne na zem. A zopár amazonských Indiánov má o čosi ľahší život. Zväčša sa živia ručne zhotovenými výrobkami, tie predávajú na trhoch. My obchodovaním fairtrade zabezpečujeme, že miestni ľudia v rozvojových krajinách dostávajú spravodlivý podiel príjmov zo zisku z predaja konečných produktov.

Splnila som si sen a zároveň svojím nápadom pomáham iným – ľuďom i prírode.

Tesne pred pandémiou ste sa rozhodli rozšíriť podnikanie o oblečenie z ľanu. Išlo o zámer ponúkať čisto prírodné produkty? 

Áno, páči sa mi prírodný charakter materiálu, z ktorého tvorím. Šperky z orecha tagua a ľanová móda sa dopĺňajú. Ľan pretkáva naše životy už desaťtisíc rokov a je to jedna z prvých rastlín, o ktorú sa človek cielene staral. Napriek početným historickým a klimatickým zmenám pretrval až do dnešných dní a pripomína nám naše korene.

Navrhujete kolekcie sama alebo spolupracujete s módnymi návrhármi? 

Prvé prototypy som navrhovala sama. Teraz už zložitejšie kolekcie konzultujem s mladými módnymi návrhárkami. Sme dobrý tím a vždy sa stretávame pri konkrétnom zadaní, akým bola napríklad pánska kolekcia. Chcela som, aby pánske košele boli prepracované do detailu, a na to som si sama netrúfla.

Dobrý biznis je predovšetkým o správnych morálnych hodnotách a férovom prístupe, kreativite, a ak sa dá, tak aj pomoci druhým.

Zamilovali si Slováci udržateľnú módu?

Áno. Čím ďalej, tým viac badať na zákazníčkach, že si vyberajú, čo nosia. Uprednostňujú prírodné materiály, sú rady, keď vedia, kto im oblečenie ušil, a aj to, že sa môžu na nás s dôverou obrátiť. Vidím to na opakujúcich sa menách v objednávkach cez internet – niektoré dámy už akoby zbierali naše modely. Ku každej objednávke pribaľujem aj vzorkovník s takmer štyridsiatimi odtieňmi ľanu, s ktorými pracujem, a tak si doma viete prikladať k sebe farby, ktoré sa vám hodia a ktoré spolu ladia. Sú dámy, ktorým sadol niektorý model šiat a postupne si ho objednali v troch rôznych farbách s malými obmenami. Vieme ich upraviť podľa želania, pokiaľ chcú napríklad odlišný vystrih, inú dĺžku šiat či rukávov. Zákazníčky sú ochotné počkať na hotový kúsok aj tri – štyri týždne, lebo vedia, že naše šaty potom budú nosiť dlhé roky. 

Čo vás teší na fairtrade podnikaní?

Pozitívna energia. Je to ako s príjemným začarovaným kruhom. Na začiatku som ja a moje nadšenie, ktoré vložím do každého výrobku. Potom štafetu preberú zákazníčky, ktoré majú radosť z jeho nosenia a dajú naň spätnú väzbu priamo mne alebo svojmu okoliu. Často sa stáva, že dobré slovo sa šíri medzi ľuďmi ďalej a vďaka tomu prichádzajú ďalšie zákazníčky, ktoré oslovil môj príbeh. A to mi dáva množstvo nového nadšenia, ktoré môžem vkladať do ďalšej tvorby. Dobrý biznis je predovšetkým o správnych morálnych hodnotách a férovom prístupe, kreativite, a ak sa dá, tak aj pomoci druhým.

Foto: archív Moniky Babčanovej