Ako môže viera premieňať realitu? Inšpirácie od Hemmerleho očami českého filozofa

Viera nie je hotový produkt, ale proces. Ako tento pohľad mení naše chápanie kresťanstva? O jeho odkaze a aktuálnosti v sekularizovanom svete hovorí český filozof Eduard Fiedler, odborník na Hemmerleho dielo.

Hemmerleho teologické myslenie často prekračovalo hranice tradičných prístupov. V čom spočíva jeho originalita a aký nový pohľad priniesol do teológie?

Klaus Hemmerle bol výnimočný tým, ako spájal svoju mimoriadnu duchovnú charizmu s biskupskou rolou v Cirkvi a intelektuálnou filozofickou a teologickou originalitou. Vychádzal zo svojho filozofického štúdia fenomenológie, ale aj vrcholnej scholastiky (Bonaventúra) a nemeckého idealizmu (Franz von Baader a Friedrich Schelling).

Na základe týchto východísk navrhol novú syntézu filozofie a teológie v tzv. trojičnej ontológii, ktorá mala prekonať predmoderné substanciálne chápanie metafyziky aj modernú filozofiu subjektu prostredníctvom vzťahového myslenia inšpirovaného tajomstvom Trojice.

Pre tieto filozofické súvislosti považoval významný európsky teológ Peter Hünermann Hemmerleho dielo za významnejšie než Rahnerovo či Balthasarovo. Jeden z najznámejších súčasných teológov a filozofov John Milbank, zakladateľ tzv. radikálnej ortodoxie, považuje Hemmerleho Tézy k trojičnej ontológii (1976) za najdôležitejší teologický text konca 20. storočia. Piero Coda, od roku 2021 predseda Medzinárodnej teologickej komisie, systematicky rozvíja Hemmerleho trojičnú ontológiu v talianskom prostredí.

V knihe Jak se děje víra Klaus Hemmerle kladie dôraz na dynamiku viery tým, že nie je statická, ale „deje sa“. Čo to presne znamená? Ako môžeme tento pohľad preniesť do svojho každodenného života?

Dianie označuje pohyb, proces alebo zmenu. Viera, ktorá je dianím, preto nie je hotovou dokonalosťou vliatej teologálnej čnosti, ako by sme si to ako kresťania niekedy s pokušením mohli myslieť.

V tomto kontexte však viera nie je ani jednoduchou súkromnou voľbou životného štýlu, ktorá prakticky nič neznamená pre náš život, vzťah k sebe, k druhým a celej realite. Viera, ktorá sa deje, je procesom premeny medzi ničotou a bytím, prázdnotou a plnosťou, smrťou starému životu a novým zrodením v Kristovi.

Práve toto „medzi“, tento pohyb premeny je pre kresťanskú vieru kľúčový, pretože odráža našu spoločnú cestu a vzťahový akt viery, ktorým sa pripodobňujeme trojičnému sebadarovaniu medzi Otcom a Synom v Duchu Svätom.

Dnes sa hovorí o potrebe spirituality, ktorá by dokázala prehovoriť k človeku v sekularizovanom svete. Čím môže byť Klaus Hemmerle podnetný pre súčasnú teológiu a duchovný život?

Hemmerle rozpoznáva individualistický charakter moderného života a myslenia, ktorý vychádza z osamelého východiska „myslím, teda som“. Jeho odpoveď na túto situáciu sa však vymyká bežným teologickým schémam: nevolá po nostalgickom návrate k predmodernému poriadku reality ani narcisticky nevyhlasuje moderný individualizmus za dospelejšie, existenciálne pravdivejšie kresťanstvo. Hemmerle skôr skúma vzťah tohto moderného východiska k tomu, čo sa mu na prvý pohľad zdá byť veľmi vzdialené: k jadru kresťanského posolstva.

Tajomstvo Ježišovej opustenosti na kríži je podľa neho práve tým miestom, kde sa radikálna samota moderného človeka opäť premieňa na medziosobný vzťah. Je súčasťou veľkonočného diania. Moderný človek opäť stojí na Golgote a všetko je veľmi reálne: smrť aj vzkriesenie, opustenosť aj vzťahová láska, ktorá nečakane vťahuje utrpenie človeka v dejinách sveta do stredu Božieho života medzi Otcom a Synom v Duchu Svätom. Modernita tak nie je u Hemmerleho ani popieraná, ani oslavovaná, ale je premieňaná tým dianím, ktorým je viera v trojjediného Boha.