Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Prvá encyklika pápeža Leva XIV. Magnifica humanitas začína už krátko po svojom publikovaní rezonovať vo verejnom priestore. Nie je to prekvapujúce. Dokument sa venuje jednej z najaktuálnejších tém súčasnosti – umelej inteligencii a digitálnej transformácii sveta. Mnohí preto okamžite upriamili pozornosť práve na to, čo pápež hovorí o umelej inteligencii. Na tomto základe môže vzniknúť dojem, že ide predovšetkým o „encykliku o AI“. To by však bolo veľkým zjednodušením.
V nasledujúcich riadkoch nechcem ponúknuť detailnú analýzu dokumentu, ale skôr prvý všeobecný pohľad a poukázať na niekoľko dôležitých línií textu.
Aj keď sa tretia kapitola explicitne venuje umelej inteligencii, encyklika v skutočnosti nie je primárne o technológii. Už samotný podnázov ukazuje, že jej centrom je „ľudská osoba v čase umelej inteligencie“. Nehovorí predovšetkým o technológii, ale o tom, čo nás technológia núti pochopiť o nás samých a o jej vplyve na nás.
Bezpochyby žijeme „zmenu epochy“, ako súčasnú dobu nazval pápež František. Lev XIV. pomenováva to, čo ju charakterizuje: nové technológie, digitalizácia a transformácia spôsobu života. Umelá inteligencia sa v posledných rokoch stala novou výzvou a zároveň veľkou neznámou, ktorá zásadne ovplyvní – a už začína ovplyvňovať – spoločnosť, prácu, medziľudské vzťahy i samotné chápanie človeka.
Technológia môže človeku pomáhať, no nemôže nahradiť to, čo robí človeka človekom.
Pápež však ide hlbšie než len k etickým otázkam používania technológií. Dokument poukazuje a dáva odpoveď na to, čo je na pozadí a v koreni tejto transformácie spoločnosti – transhumanizmus a posthumanizmus, myšlienkové prúdy, ktoré vidia pokrok v prekonaní hraníc ľudskosti. Lev XIV., naopak, pripomína, že hranice, krehkosť a limity nie sú chybou človeka, ale súčasťou jeho dôstojnosti a identity.
Technológia môže človeku pomáhať, no nemôže nahradiť to, čo robí človeka človekom.
Už samotný názov Magnifica humanitas ukazuje základnú perspektívu dokumentu: veľkosť a dôstojnosť ľudstva. Práve to je dnes potrebné znovu zdôrazňovať.
Žijeme totiž v čase paradoxov. Na jednej strane sa snažíme odstraňovať bolesť, predlžovať život, dbáme na telesné i psychické zdravie. Na druhej strane však denne sledujeme vojny, ničenie a smrť. Hovoríme o ochrane života, no zároveň diskutujeme o legalizácii eutanázie. Zdôrazňujeme ľudské práva, ale rastie ľahostajnosť – a niekedy aj nepriateľstvo – voči migrantom, chudobným či obetiam vykorisťovania.
Ľudstvo dnes disponuje schopnosťou zničiť samo seba i planétu, ktorú obýva. A predsa pápež trvá na tom, že aj napriek týmto paradoxom zostáva ľudstvo veľkolepé.
Práve ľudskosť je tým, čo nedokáže nahradiť žiadna technológia. A možno práve dnes potrebujeme o niečo viac ľudskosti, aby sme dokázali prekonať rastúcu spoločenskú brutalitu.
Magnifica humanitas sa jasne zaraďuje do tradície sociálnej náuky Cirkvi, ktorej kapitola sa začala písať vydaním encykliky Rerum novarum Leva XIII.
Práve sociálna náuka Cirkvi býva niekedy vnímaná ako akýsi dodatok k cirkevnému učeniu, lebo sa netýka vierouky, ale skôr oblasti vzťahu so svetom. Práve tým, že Cirkev je v dialógu so svetom vo svetle evanjelia, sociálna náuka nadobúda „dynamický charakter“ (17) a robí ju „cestou komunitného rozlišovania“ a zároveň „teológiou spoločenstva v dejinách“ (27).
Budúcnosť nebude závisieť iba od výkonu technológií, ale od schopnosti zachovať ľudskosť.
Encyklika ponúka akýsi všeobecný a sumarizujúci pohľad sociálnej náuky, keď predkladá jej základy (osoba ako obraz trojjediného Boha, rovnaká dôstojnosť všetkých ľudí, vysoká hodnota ľudských práv) a princípy (spoločné dobro, univerzálne určenie dobier, subsidiarita, solidarita, sociálna spravodlivosť). Zároveň reaguje aj na výsostne aktuálne témy (5. kapitola). Kritizuje kultúru sily, ktorá sa prejavuje normalizáciou vojny a rastúcim zbrojením. Poukazuje na krízu multilateralizmu a oslabovanie medzinárodnej spolupráce. Tieto tendencie sú podľa pápeža v priamom rozpore s „civilizáciou lásky“, ku ktorej sme povolaní.
Dalo by sa zdôrazniť veľa bodov a myšlienok tohto dokumentu. Vyberiem len tri, pričom prvá z nich je historickým činom, ďalšie dve rezonujú v kontexte nedávnych polemík a aktuálnych tendencií.
Prvou myšlienkou je prosba o odpustenie za oneskorené odsúdenie otroctva zo strany Cirkvi (175). Ide o dôležité gesto historickej pokory a priznania vlastných zlyhaní.
Druhou je výzva na prekonanie teórie „spravodlivej vojny“. Pápež pokračuje v línii Františka a naznačuje, že v ére moderných zbraní a globálnej deštrukcie je čoraz ťažšie hovoriť o vojne ako o morálne ospravedlniteľnom riešení.
A napokon treťou je jasné odmietnutie inštrumentalizácie Boha: „Kto používa Božie meno na ospravedlnenie terorizmu, násilia alebo vojny, zrádza jeho tvár: bojovať v mene náboženstva v skutočnosti znamená útočiť na samotné náboženstvo“ (223). Táto výzva zaznieva mimoriadne aktuálne vo svete, kde sa náboženstvo opäť stáva nástrojom ideologických konfliktov a politickej mobilizácie.
Celistvejší pohľad na encykliku Magnifica humanitas ukazuje, že Lev XIV. nechce iba reagovať na technologické zmeny. Pozýva k hlbšej antropologickej a duchovnej reflexii. Otázka totiž nespočíva v tom, čo dokáže umelá inteligencia a technológie. Skôr sa musíme pýtať: „Akým človekom sa chcem stať?“
A práve v tom je aktuálnosť encykliky. Neponúka technické riešenia, to Cirkev ani nemôže robiť, ale pripomína niečo podstatné: budúcnosť nebude závisieť iba od výkonu technológií, ale od schopnosti zachovať ľudskosť.
Preto sociálna náuka Cirkvi v skutočnosti predstavuje hlas svedomia vo vzťahu k spoločnosti, ekonomike, politike i technickému pokroku. Sme pripravení ho počúvať?
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
