V jednej scéne filmu V prístave (USA, 1954) stojí kňaz otec Barry nad telom zavraždeného robotníka a povzbudzuje ostatných robotníkov, aby sa postavili mafiánskemu bosovi. Niekto naňho však hodí zhnité ovocie.
„Vráťte sa do kostola, otče!“ odporúča mu útočník. Otec Barry však ukáže na mŕtveho a povie: „Chlapi, toto je môj kostol. A ak si myslíte, že Kristus nie je tu, v prístave, tak ste na omyle!“
Podobne svet zvyčajne reaguje, keď sa Cirkev vo svojom učení dotkne nejakej problematiky, ktorá sa týka širšej verejnosti. Prečo vám nestačia kostoly? Prečo máte potrebu hovoriť ostatným do života? Čo môžu kňazi vedieť o medicíne/manželskom sexuálnom živote/vojne/vede/ekonomike?
Na druhej strane potom stoja ľudia, v očiach ktorých je zaoberanie sa sociálnymi problémami zradou nadčasovej úlohy Cirkvi. Prečo riešiť ekológiu, politiku či technológiu, keď jestvuje toľko duší, ktoré potrebujú spásu? Nezabúda Cirkev na svoje pravé poslanie, keď sa venuje sociálnym otázkam?
Nová encyklika
Toto všetko sú otázky, ktoré si potrebujeme vyjasniť práve v týchto dňoch, keď Svätý Otec Lev XIV. vydáva svoju prvú encykliku s názvom Magnifica humanitas o „ochrane ľudskej osoby v čase umelej inteligencie“.
Dokument, podpísaný 15. mája pri príležitosti 135. výročia prelomovej sociálnej encykliky Rerum novarum Leva XIII., je rozdelený do piatich kapitol a pokrýva široké množstvo tém, od rekapitulácie základov sociálnej náuky Cirkvi cez dôstojnosť práce, problémy spojené s rozmachom umelej inteligencie a kritiku transhumanizmu až po vzťah cirkevného učenia k vojne.
Obzvlášť očakávaným je pápežovo vyjadrenie k otázke umelej inteligencie, keďže tá sa v posledných rokoch stáva v našich životoch čoraz viac prítomnou a má vplyv na pracovné prostredie a trh. (Práve teraz mám vo vedľajšom okne otvorený veľký jazykový model, ktorý mi pomáha hľadať referencie vo Svätom písme a pápežských dokumentoch.)
O technológii pápež uvádza, že nie je „sama osebe zlom“, no „nie je neutrálna, pretože nesie tvár toho, kto ju navrhuje, financuje, reguluje a používa“.
Čo však môže Cirkev vedieť o umelej inteligencii? Prečo sa vôbec vyjadruje k takýmto témam? Ako upozornil Matthew Becklo, Lev XIV. túto námietku anticipoval a na začiatku svojej novej encykliky na ňu výslovne odpovedá.
Vtelený Boh
Podobnú námietku totiž ľudia mali, keď vyšla encyklika Rerum novarum. Prečo sa nesústrediť na spásu duší a nenechať sociálne otázky odborníkom?
Nuž, odpovedá Lev XIV., je to preto, lebo hlásanie evanjelia nemôže prehliadať konkrétne životy ľudí. A okrem toho táto zdravá „svetskosť“ kresťanskej náuky odráža podstatu kresťanskej viery, ktorou je Kristovo vtelenie.
„Tajomstvo človeka sa stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova,“ uvádza konštitúcia Gaudium et spes (22), a ak je to pravda, Cirkev nemôže ignorovať svet. Sústrediť sa iba na nebo by bolo formou gnosticizmu, a iba na svet formou sekulárneho utopizmu. Tým, že v jadre nášho náboženstva je Boh, ktorý sa stal človekom, sa tieto dve roviny zjednocujú.
Už v druhom storočí anonymný autor Listu Diognetovi uviedol, že „čím je duša v tele, tým sú kresťania vo svete“, pripomína profesor Gregorio Guitián. Duša prebýva v tele, a predsa nie je z tela; kresťania prebývajú vo svete, a predsa nie sú zo sveta.
Otázky spoločného dobra
Z toho vyplývajú povinnosti laikov, ako ich definuje konštitúcia Lumen gentium, a to je „hľadať Božie kráľovstvo tak, že sa starajú o časné veci a usporadúvajú ich podľa Boha“ (31).
Cirkev teda do dialógu o súčasných problémoch nevstupuje preto, aby nahradila odborníkov. Jej sociálna náuka slúži ako „základ pre spoločné rozlišovanie“, tvrdí nová encyklika.
No keď robotník padne mŕtvy na zem v prístave alebo keď si zraniteľní mladí ľudia začnú mýliť kontakt s umelou inteligenciou s ľudským spojením, narážame na otázky spoločného dobra, pri ktorých Cirkev, vyznávajúca vteleného Krista, skrátka nemôže mlčať.
„Toto je môj kostol,“ môže teraz pokojne povedať Lev XIV., ukazujúc na svet umelej inteligencie. A ak si myslíme, že v jej používateľoch nie je prítomný Kristus, tak sme na veľkom omyle.