Ako osoliť Cirkev (reportáž zo synodálneho stretnutia v Nimnici)

Sedím vo vlaku smer Púchov a študujem výstupy posledného synodálneho zasadania v Ríme. Čítanie štyridsiatich dvoch strán mi odbúda pomaly – text je veľmi živý, hustý, reálny. Vtiahne ma do seba, až strácam pojem o čase a priestore. Kým vystúpim v Púchove, dostala som sa len po ôsmu stranu. Už tu začínam tušiť, že Synoda o synodalite nie je žiadny „výstrelok“ pápeža Františka – ale úprimný, pravdivý záujem o Cirkev s presným poznaním toho, čo sa v nej „dolu“ deje a ako je to potrebné zmeniť.

Dve tváre Cirkvi

V poloprázdnom autobuse smer Nimnica sa nakoniec vezieme traja, čo hneď vieme, že ideme jedným smerom: navyše sme sa po x rokoch mailovej komunikácie videli aj naživo. Štvrtý – švihácky muž v strednom veku s cool účesom – sa prizná k cieľu pri vystupovaní z autobusu: „Môžem sa opýtať? Aj vy idete na synodálne stretnutie, však?“ Zarazím sa, keď sa ukáže, že je vojenský duchovný v Bratislave.

Autobus nás vysadí na zastávke, ktorá sa ešte neprebrala zo socialistického realizmu: ošumelý kovový stĺpik sa radšej schovával v tme. Toto že sú najmladšie kúpele? Hneď ako autobus odišiel a odokryl druhú stranu cesty, objavila sa spoza nej v prítmí panoráma kúpeľných domov aj s parkovou úpravou. Zvláštne – cesta akoby delila dva rôzne svety a pritom oba niesli jedno a to isté označenie. Nie je to tak aj s Cirkvou? Jedna je tá, ktorú bežne často vo väčšine prípadov zažívame vo svojich farnostiach: sivá, ošumelá, nezaujímavá, podľa mladých nudná, podľa liberálov trápna, zastaralá, tá, ktorá nutne potrebuje modernizáciu. Kde je tá tvár Cirkvi, ktorú chceme, ktorá sa podobá tej kúpeľnej na druhej strane cesty?

Mám pocit, že tu bude nejaké rodinné stretnutie všetkých odvetví širokej rodiny. Vstup do haly s recepciou to len potvrdí. Hlúčiky debatujúcich s kabátmi a kuframi pod nohami bez ohľadu na kolárik, habit či mejkap sú také družné, až to skôr pripomína nejakú evanjelikálnu cirkev, nie tú našu so skratkou RKC. V hale narážam aj na drobné žieňa s fotoaparátom a neviem, prečo sa skláňam, aby som si prečítala jej menovku na spodnom leme svetra. Dobre som urobila: toto meno som niekoľkokrát už prilepila pod výborné fotky ako autora. Zasmejeme sa obe, každá túžila stretnúť tú druhú.

Stará dáma, rímskokatolícka Cirkev, tu zrazu odkrýva inú tvár a podobu – takú, po akej túžime a akou kedysi celá bola. Takú, o akej sníva už tretí rok so synodálnymi otcami pápež František. Takú, akú ju chce mať nielen on. Tvár prijatia, počúvania, stretávania sa, objatí, rešpektu, pokoja, spolupráce.

Láska a Pravda musia mať jeden výťah

Ubytujem sa a odkráčam s mapkou kúpeľov na večeru do Balnea Grand, kde už zohraté skupinky sedia spolu pri stole. Novopečený biskup František Trstenský zo Spišskej Kapituly sedí v kruhu obyčajných veriacich a svojou bezprostrednosťou a radosťou zapadá medzi nich až tak neuveriteľne, že by neznalý mohol mať dojem, akoby si nejaké odrastené kučeravé zvedavé chlapčisko oblieklo kostým biskupa. Tento obraz spišského biskupa vidím v Nimnici celý čas, menia sa len obyčajní ľudia okolo neho. Do jedálne som prišla na konci, a tak sedím chvíľu sama. Je to dobré na pozorovanie: väčšina kňazov a rehoľníkov totiž večeria pri okrúhlych stoloch s laikmi. No sú aj stoly, ktoré sú plné kňazov – až je to uprostred ostatných stolov zvláštne.

Najťažšie a najdôležitejšie bude dostať synodu do povedomia a života kňazov. Ak sa to podarí, pohneme sa.

Staviam sa do radu, aby som si nabrala večeru, keď sa zrazu vedľa mňa objaví nitriansky pomocný biskup Peter Beňo s úsmevom: „Musím vám odpovedať na mail, ale nechce sa mi písať. Môžem to vybaviť tu?“ Je úplne spontánny a neformálny ako zakaždým, keď ho stretnem pracovne či len tak. Prebehneme si otázku z mailu a spokojne začne: „Viete, pýtali ste sa na synodu, ako to s ňou je. No, ešte nevidno nič. Ale ja nad ňou uvažujem denne, hľadám odpovede. Najťažšie a najdôležitejšie bude dostať synodu do povedomia a života kňazov. Ak sa to podarí, pohneme sa.“

Pri stole sme zrazu traja – na jednej stoličke sa usadí fotografka z vestibulu, na druhej šéf Ligy pár páru na Slovensku. Aj nás strhne debata o synode. Pri východe z jedálne do Kursalónu na večerný program sa rovno predo mnou vynorí ďalší biskup. Až neveriacky si to overujem: „Otec biskup Kuboš? Vy ste tu?“ Usmeje sa a bez stopy nejakej hierarchickej nadradenosti so mnou vedie debatu o tom, kedy môžeme prísť na Spišskú Kapitulu nahrať nejaký zaujímavý rozhovor: „Však príďte, zariadim to a posuniem vám nášho Františka.“ Protestujem, že by ma zaujímal rozhovor aj s ním. Skromne sa usmeje a povie: „Ja len spokojne vybavím, čo treba. Mňa nemusí byť vidieť.“ Poznamenám, že zo Spišskej Kapituly idú také dobré ohlasy, že je povzbudzujúce počuť tie dobré správy aj na západe. Chytí ma za rukáv a beťársky povie: „Nemôžete to pomenovať aj nahlas pred ostatnými v Kursalóne?“ Nemám problém, no k mikrofónu sa v ten večer nedostanem.

Potrebujem si nájsť stôl, neviem, do ktorej synodálnej pracovnej skupiny patrím. Ukážu mi pána, ktorý mi podľa mena písal narýchlo mail s pokynmi: Jeho sa choďte spýtať. Pozrie sa do papierov. Vysvitne, že najlepšie by bolo, ak by som šla do skupiny digitálnych médií. Idem tam, program sa už začal. Slovko organizátorov, dojmy zo synodálneho stretnutia z úst otcov biskupov Lacha a Forgáča, potom vystúpenie Skyvy a počúvanie piesní a poézie.

Všetko sa to zleje do plánovanej spoznávacej debaty pri stoloch podľa jednotlivých okruhov. Pri tom našom východniarsky koniec robí takú šou, že na západniarskom konci, kde spolu s nami sedí biskup Haľko či generálny vikár Žilinskej diecézy, bývalý hovorca KBS Martin Kramara, máme čo robiť, aby sme sa počuli.

Vedľa mňa sedí mladučká správkyňa Instagramu z Juskovej Vole. Študuje matematiku a trápi sa otázkami, či bude vedieť dobre učiť deti. Bavíme sa o médiách, o tom, ako vyberá citáty na instagramový profil. Číta dlhé texty? „Nie, to nedávam. Možno tak nadpis, nejaké dve-tri vety z textu, ale čítať ho celý? Nehrozí! Väčšina mladých je na tom rovnako, dlhé texty sú nudné.“

Zamrznem, moja práca je presne o tomto – písať texty, ktoré idú hlbšie a vysvetľujú veci, dávajú motiváciu a zmysel. Chvíľu sa bavíme o kadečom, keď mi zrazu napadne otázka: „A čo robíš, keď potrebuješ ísť do hĺbky, niečo viac spoznať? Lebo sú veci, pri ktorých nestačí prečítať si o nich v jednej vete.“ Vidím, že teraz zmrzla ona. Ešteže máme okrem veritas aj caritas – a tak sa pokojne zasmejeme. „Áno, máš pravdu – toto mi nenapadlo. Musím sa nad tým zamyslieť.“

Na izbu idem takmer pred polnocou, ešte vyťahujem dokumenty, aby som doštudovala, čo treba na zajtrajšie pracovné stretnutie. Čítam – čo veta, to poklad: „Cirkev vás počúva.“ (Ako po tom neskutočne túžime!) „Ako môžeme zabezpečiť, aby naša online prítomnosť predstavovala pre tých, s ktorými komunikujeme, skúsenosť rastu?“ (Červená fixka robí dlhú čiaru popod túto vetu a za ňou dáva veľký výkričník.) „Hoci mladí ľudia hľadajú krásu, mnohí z nich opustili fyzické priestory Cirkvi a uprednostňujú online priestory.“ (Ako za nimi?) Fixka sa kmitá, čiary pribúdajú, nechce sa mi spať. Ale musím, je po polnoci, ráno o siedmej sú ranné chvály.

Hľadanie soli na dochutenie Cirkvi

Ráno pri odchode z izby sa vo dverách tej vedľajšej objaví „moja“ fotografka. Smejeme sa, utekáme spolu na modlitby. Prázdne sedačky v kinosále o siedmej ráno jasne hovoria, že noc bola náročná. Otec biskup Galis sa prežehná a začne. Je nádherné počuť, ako sa všetky stavy, veky, vzdelania, postavenia v Cirkvi zlievajú v rannom chválospeve, jednotne sa vznášajúcom vyššie, ako je strop miestnosti. Zimomriavky mnou prejdú, keď kňazi na konci unisono dajú Salve Regina. Je to ako hymnus zamilovaných do Ženy, pre nich jedinej hodnej lásky.

Na raňajkách sa ocitnem v inej konštelácii osôb: saleziánska sestra Mirka a dobrovoľníčka Centra pre rodinu v Nitre Dobroslava. Hoci si s druhou píšeme roky pracovne, vidíme sa až teraz. Čochvíľa sme však ponorené v debate o situácii v škole a výchove tak, akoby sme sa o tom bavili denne pri káve. Je čas však ísť pracovať, Kursalón čaká.

Otec Martin vysvetlí pravidlá, čas kontroluje s prísnou láskavosťou: „Každý má tri minúty na to, aby pomenoval nosnú myšlienku, vetu, ktorá ho v dokumente oslovila. Tú zapíšeme. Potom budeme hlasovať, ktoré tri z nich budú výstupom našej skupiny, ktoré sú najsilnejšie.“ Počúvame sa rad radom – profesionáli v médiách, amatéri, zanietenci, píšuci aj fotografi, instagramoví, spravodajcovia, politicky ladení aj tí s formačnými textami.

Myšlienky sa sypú rýchlejšie ako piesok v presýpacích hodinách: Dať jesť na pustom mieste sociálnych sietí… Urobiť všetko preto, aby sme boli lepšie profesionálne, osobnostne aj duchovne pripravení ponúkať poklad evanjelia v médiách… Mať na KBS marketingového manažéra by prospelo! Nebáť sa, učiť sa, skúšať nové veci – a nezabúdať na atraktivitu formy. Online priestor potrebuje byť otvorený tým, ktorí sa po pandémii nevrátili do chrámov. No nesmieme zabúdať na vieru, aby sa z nášho priestoru nestal lacný influencing. Znovu sa ozve postreh o profesionalite, prepájaní, mnohí nepoznajú ani základné veci. Nehrať sa na vlastnom piesočku. Evanjelizovať digitálny kontinent, práve tých, čo „visia“ na nete. Pozor na to, aby naše posolstvo nebolo na oddych, ale ako pozitívna výzva na rast. Počúvame, rozprávame, žasneme – v toľkých veciach sa naše myšlienky prepájajú! V toľkých presne vieme, o čom je reč, kde je problém!

V ostatných skupinách, rozlezených po veľkej sále aj po okolitých salónikoch a kútoch je rovnako. Tie s témou „Žena v Cirkvi“ potrebovali kvôli obrovskému záujmu dokonca dva stoly. Nik sa nehnevá, sústredená práca bez ulievania sa, všetci sú zanietení a chcú. Vidno, že radary porozumenia sú zapnuté na stodvadsať percent, skúsenosti, nápady, postrehy sa vkladajú do spoločného pléna práve preto, aby sa mohla vybudovať Cirkev s príťažlivou tvárou. Akoby jej teraz chýbala chuť, šmrnc, šťava a tu, pri pracovných stoloch, sa práve podelením sa a prijímaním namáhavo hľadala.

Končíme, nielen v našej skupinke je už jasné, ktoré tri veci sú dôležité. Na rade je však svätá omša: príde otec nuncius Girasolli. Prvá veta, ktorú po prežehnaní so širokým úsmevom povie, znie: „Prišiel som kráčať s vami!“ V kázni vášnivo povzbudzuje všetkých k tomu, aby prinášali nádej kreatívnym spôsobom. Nechá nečakane vyskúšať si kreativitu aj šéfa KBS, arcibiskupa Bernarda Bobera. Je zaujímavé vnímať počas slávenia svätej omše južanský temperament nuncia v kontraste s pokojom a niekde aj s únavou (Z veku? Zo stavu Cirkvi?) našich biskupov. To prvé strháva, je priam nákazlivé. Kto z našich biskupov má taký „drive“?

Skúsenosti, nápady, postrehy sa vkladajú do spoločného pléna práve preto, aby sa mohla vybudovať Cirkev s príťažlivou tvárou.

S prázdnym žalúdkom sa ťažko robí záver, takže teraz na obed! Pri stole sedím zas s inou konšteláciou ľudí – všetci sme bývalí eRkári z rôznych kútov Slovenska. Zastaví sa pri nás biskup Beňo: „Môžem si k vám prisadnúť?“ Pýtať sa ho dá čokoľvek a na všetko, od otázok o „biskupovaní“ až po synodálne témy, odpovedá s jednoduchosťou a priamo.

Cestou z obeda zastavujem Juraja Vitteka z petržalskej farnosti Svätej rodiny. Ako sa mu darí? Všimla som si, že bol jeden z troch mužov v skupine o ženách v Cirkvi. „Bolo to očarujúce,“ hovorí nadšene, „toľko rôznych skúseností, postojov, pohľadov – a predsa sme hovorili o tom istom a túžime po tom istom!“ Pýtam sa, či sa nestratil medzi tými ženami. „Nie,“ usmeje sa, „však ja mám toľko žien vo farnosti: organistka je žena, kostolníčka je žena, šéfka ekonomickej rady je žena…“

V sále Kursalóna je rušno, výstupy jednotlivých skupín už sú spracované v počítači. Nielen pre Oravu známy Braňo Kožuch moderuje výstupy, výborne prepája myšlienky so vstupmi všetkých zúčastnených, jeho zápal a vtip sú výbornou kombináciou. Niekedy by som chcela vedieť, kam tak rýchlo chodí na tie výstižné otázky: „Kto z biskupov bol pre vás vzorom a prečo? Akú osobnú misiu si odtiaľto odnášaš?“ Pri každej téme zásah, akoby nestačili samotné husté a hutné výstupy. Znovu cítim zimomriavky: pri každej vete výstupu tematických skupín akoby bol daný návod stať sa Cirkvou, ktorá je nielen misijná, ale aj uveriteľná, sama sebou, pravdivá, príťažlivá, osobná, blízka, sprevádzajúca…

Tak ako môže byť Cirkev v misii? Úspešná misia sa začína zjednotením sa a nadšením pre spoločný cieľ. Ak prijmeme ženské charizmy a otvoríme sa im, neskutočne veľa v Cirkvi získame. Treba však pomôcť žene stať sa sebou samou, takou, akou ju chce mať Boh. (Chce sa mi kričať „Áno, áno“ – aj keď viem, ako ťažko sú ženy v mnohých farnostiach prijímané.) Aj zo skupiny zasvätených sa jasne ozve veta o charizmách: Neuhášajme ich! Viete, po čom najviac túžia ľudia u kňazov a biskupov? Po vízii proroka, po otcovstve, plnom lásky, po vôni pastiera, u ktorého je istota…

Chceme Cirkev ako domov, snívame o tom. Chceme kráčať v malých spoločenstvách, bez nich to nejde. Preto potrebujeme vyjsť zo svojich bublín, počúvať, byť otvorení! Plus nevyhnutne treba formáciu: a to aj kňazov, ktorých budú formovať aj v seminári rodiny, spoločenstvá. No potrebujeme aj formáciu vo viere celého ľudu… A misia v digitálnom svete: nebáť sa ukázať, čo máme cenné!

Nestarajme sa o to, koľkých oslovíme či pritiahneme. Len majme Kristovu chuť.

Obrazovka vpredu postupne ukazuje finálne vety jednotlivých okruhov, z nich má každý vybrať tri slová a naťukať ich do mobilu cez prepojenú appku. Tá nám vyhadzuje pred oči silné kľúčové slová, presne podľa toho, čo vnímame ako potrebné zo spísaných viet. V sále cítiť až posvätný úžas. Takto pracuje Duch? Aj pomocou moderných technológií nám ukazuje jednotu a smer, spôsob a kľúč? Nemusíme nič hovoriť, veľmi dobre cítime, že áno, toto je cesta synody! Takúto Cirkev chceme!

Dostať na záver vrecúško soli je viac než symbol. „Nestarajme sa o to, koľkých oslovíme či pritiahneme. Len majme Kristovu chuť.“ Dochutiť teda Kristovou chuťou ten náš „farský kút“ – to je celkom dobrá výzva.

Synodálny duch veje

Dostávame požehnanie a zrazu je sála takmer prázdna. Rozmýšľam, ako sa dostanem domov – bratislavské autá boli skoro všetky plné. Pokojne si pozriem spoj autobusu a vlaku a vyberiem sa na zastávku pod kúpeľmi, ešte mám do odchodu nejakých pár minút.

Naraz pri mne zastane ošúchaná škodovka, otvorí sa okienko na aute: „Kam vás môžem vziať?“ Úprimne: túto tvár si spomedzi tých takmer stopäťdesiatich nepamätám, ale vykľuje sa z nej zasvätená osôbka z Košíc, na ceste do Piešťan. Pýtam sa, prečo mi zastala. „Nezvyknem to, som skôr introvert, ale nedalo mi. Ideme predsa zo synody…“

Veziem sa a žasnem. Ak takto bude počúvanie a kráčanie spolu meniť tvár Cirkvi, už z nej nebude škaredá betónová zastávka. A nebude ani bez chuti.

Na takú Cirkev mám chuť.

Články o synodalite vychádzajú vďaka grantovej podpore Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov amerických.