Anna Hofericová: Deti sa najviac naučia ekologicky žiť osobnou skúsenosťou v prírode

Ekológia je dnes témou. Ty si ju však študovala pred 17 rokmi. Čo ťa k tomu viedlo?

Mala som priateľku, ktorá sa v tom čase rozhodovala ísť na vysokú školu so zameraním na ekológiu. Mali sme spoločné záujmy. Obidve sme rady trávili veľa času v prírode a ja som sa chcela viac, do hĺbky dozvedieť, ako to v prírode funguje. Fascinovala ma rozmanitosť prírody. Príroda bola aj pre moju rodinu prirodzenou súčasťou života. Moja priateľka navyše už v tom čase poznala skvelých ľudí, ktorí sa aktívne počas štúdia zapájali do rôznych environmentálnych aktivít. Na jednej z nich, ktorú organizovala Štátna ochrana prírody Horná Orava s pomocou dobrovoľníkov, sme sa pravidelne zúčastňovali aj my. Išlo o záchranu rašelinísk na Orave, čistili sme ich od náletových drevín, kosilo sa a hrabala sa tráva. Už v tom čase bolo vidieť na týchto rašeliniskách výraznú zmenu. Neskôr sa rašeliniská stali aj súčasťou môjho výskumu ornitocenóz počas štúdia na vysokej škole.

Postoj spoločnosti k ekológii sa rokmi mení. Vieš porovnať situáciu po skončení svojho štúdia a teraz?

Teraz sa o ekológii viac hovorí. V čase, keď som študovala odbor aplikovaná ekológia, mnohí ľudia ani nechápali, čo znamená slovo environmentálna výchova, musela som im to vysvetľovať. Vtedy ani nebolo toľko problémov, napríklad s odpadmi. Nebolo tak veľa plastových materiálov. Výchova sa sústredila skôr na minimalizáciu používania plastov, využívanie prírodných a recyklovateľných materiálov. Teraz sme zahltení konzumizmom.

Svoj odbor máš rada, žiješ ním. Ako si ho dokázala využiť v praxi?

Po skončení štúdia som mala rodičovské povinnosti a s tým som spojila aj svoju lásku k prírode. Deti sú veľmi vnímavé. Túto ich vnímavosť smerom k prírode som chcela prehĺbiť. Rozhodla som sa preto osloviť materské školy v Dolnom Kubíne a ponúknuť im spoluprácu. Zapojili sa do projektu, ktorý som im ponúkla cez oravskú základňu OZ Fénix. Počas tohto projektu som si postupne doplnila aj pedagogické vzdelanie, takže teraz môžem ešte viac prehlbovať u detí lásku k prírode a napríklad odbúravať ich strach dať si na ruku chrobáka. No a samozrejme, žijeme ekologicky aj doma. Moje deti boli tiež vždy viac v prírode ako v meste, poznajú toho z prírody veľa. Verím, že je pre ne prirodzené správať sa zodpovedne k prírode, keď ju citlivo vnímajú.

Bola si jednou z prvých, ktorí ponúkli environmentálne vzdelávanie v materských školách. S akými odozvami si sa stretla zo strany vedenia škôlok, od detí a rodičov?

Odozva bola veľmi dobrá. Ponúkla som im environmentálny projekt Príbehy veveričky Ely, počas ktorého sa deti v priebehu niekoľkých rokov pravidelne stretávali, chodili do prírody, viac spoznávali život na lúke, v lese, pri vode. Cez rozprávanie rôznych príbehov sa naučili veľa o tom, ako to funguje v prírode, aký je kolobeh vody, čo sa mení v prírode, ako ju človek môže meniť, čím môžu ony meniť veci okolo seba. Kapacitne som zvládala popri materskej dovolenke dve materské školy v meste Dolný Kubín a jednu v dedine Vyšný Kubín. Záujem, samozrejme, mali aj iné materské školy, no viac som už v tom čase nedala. Bola to dobrovoľnícka činnosť, deti boli radostné a šťastné. Za tie roky som nemala dieťa, ktoré by sa nechcelo zapojiť do činností, ktoré som im ponúkala.

S deťmi treba chodiť čo najviac do prírody. Hodiny prírodovedy sa dajú spraviť vonku, niektoré školy to už robia. Tam sa deti najviac naučia.

Prečo si sa rozhodla začať s predškolákmi a nie rovno s deťmi na základnej škole?

Dieťa je najviac vnímavé do šiestich rokov. Na základnej škole už staviame na tom, čo bolo do neho v ranom detstve zasiate. Táto veková kategória – predškolský vek – je neskutočne dôležitá pre rozvoj dieťaťa. Tieto deti raz budú dospelé, budú viesť túto krajinu, budú sa rozhodovať aj za nás všetkých. Vedieme ich už teraz k zodpovednosti.

Environmentálna výchova je široký pojem, s výchovou k nej učitelia zápasia. Aké aktivity máš v portfóliu pre deti, aby to nebolo len o hrabaní lístia či zbieraní odpadkov v okolí školy?

S deťmi treba chodiť čo najviac do prírody. Hodiny prírodovedy sa dajú spraviť vonku, niektoré školy to už robia. Tam sa deti najviac naučia. Keď som s deťmi chodila na lúku, bola to zábava a radosť z objavovania. Niektoré deti boli v lese prvýkrát v živote so mnou a to mali päť – šesť rokov. Bol to pre mňa vtedy šok.

Školákom treba ponúknuť aktivity, kde by mohli s niečím pomôcť aj počas roka. Máme tu v okolí organizácie, ktoré sú aktívne v ochrane prírody. Viem, že školy si raz za čas pozvú hosťa na besedu, ale ak má škola možnosť, nech deti vyjdú zo škôl a idú sa pozrieť a aj zapojiť do aktivít. Napríklad keď záchranné stanice potrebujú natrieť plot. Deti si potrebujú vybudovať vzťah k miestu, kde žijú. Základné školy si môžu vytvárať svoje vlastné záhrady, prírodné učebne, viesť deti k zodpovednosti aj vo vzťahu k veciam. Naučiť ich, že niektoré veci nepotrebujeme, inak sa nimi len zahlcujeme. Miesto toho je dobré ponúknuť ich druhým.

Deti treba viesť k zodpovednosti aj čo sa týka šetrenia vody, elektriny, k recyklovaniu a predovšetkým k hodnotám. Výborné je s deťmi veľa diskutovať o veciach týkajúcich sa ekológie. Teraz je mnoho možností zapojiť sa do environmentálnych projektov, do monitoringu cez rôzne organizácie. Pre deti je prínosom, ak sa do toho všetkého zapájajú ako trieda, väčšia skupina.

Deti sú v materských školách pol dňa, environmentálnu výchovu majú raz do týždňa. Darí sa ti spolupracovať aj s rodičmi a edukovať cez deti aj ich domáce prostredie?

Áno, samozrejme. Deti rady rozprávajú, čo zaujímavé robili v škôlke. Vďaka týmto hodinám sú už napríklad automaticky nastavené na to, že pri umývaní zubov si zastavia vodu. Vedia, že tým ju šetria. Recyklujú odpad aj v škôlke do košov a automaticky to robia aj doma. Rady sadia aj stromčeky, aj zeleninu. Preto tieto úlohy dávajú aj rodičom a prirodzene potom tieto aktivity s nimi robia počas víkendov. Alebo sa vyberú niekam na zaujímavé miesto do prírody, o ktorom sme si povedali v škôlke, napríklad do Záchrannej stanice v Zázrivej. Idú do lesa, na lúke zbierajú prvosienky, repík a potom z nich prinesú aj pre ostatné deti a uvaríme si čaj.

Ekológia má však aj hlbšie pozadie ako len prvoplánovo zachovať prírodu. Na akých postojoch potrebuje byť správne postavená a ako dokáže meniť aj vnútro človeka?

Environmentálnou výchovou môžeme dospieť k tomu, že deti raz budú vnímavejšími, prírodovedne vzdelanejšími ľuďmi. Budú sa správať k prírode zodpovednejšie, budú do nej radi chodiť, pretože to pre nich bude prirodzené, budú ju mať radi. Stačí však toto povedomie? Nepotrebujeme sa hlbšie pozrieť do vnútra tohto všetkého? Niektoré veci nás presahujú. Potrebujeme mať existenciálny úžas a zamýšľať sa nad silou, ktorá presahuje človeka.

Ide o zmenu vnútra: treba nám prejsť od konzumu, ktorý je v tejto dobe mocný, k obete. Dobrá environmentálna výchova pomôže deťom postupne prejsť od chamtivosti k štedrosti, od plytvania k schopnosti podeliť sa. Takže láska a ochrana prírody pomôže postupnému prechodu od toho, čo ako človek chcem, k tomu, čo potrebuje Boží svet, ako o tom píše pápež František. Ekológia nám má pomáhať budovať hodnoty.

Ide o zmenu vnútra: treba nám prejsť od konzumu, ktorý je v tejto dobe mocný, k obete. Dobrá environmentálna výchova pomôže deťom postupne prejsť od chamtivosti k štedrosti, od plytvania k schopnosti podeliť sa.

K téme ekológie sa vyjadril aj pápež František v encyklike Laudato si. Čo z nej v tebe zarezonovalo ako úloha pre nás kresťanov?

Myslím, že toto je jasné: „Všetci môžeme spolupracovať ako Božie nástroje na starostlivosti o stvorenie, každý prostredníctvom svojej kultúry a skúsenosti, vlastnými iniciatívami a schopnosťami. (…) Ak pristupujeme k prírode a k životnému prostrediu bez toho, aby sme boli otvorení pre úžas a obdiv, ak už nehovoríme o svojom vzťahu k svetu jazykom bratstva a krásy, naše postoje budú postojmi vládcu, spotrebiteľa alebo obyčajného využívateľa prírodných zdrojov, ktorý nie je schopný stanoviť hranice svojim okamžitým záujmom…“