Apoštolský nuncius Mons. Nicola Girasoli: Katolícka cirkev nie je spoločenstvom, ktoré sa môže uzavrieť do seba (+podcast)

Pred niekoľkými týždňami sme si pripomenuli desiate výročie zvolenia pápeža Františka. Pri rôznych príležitostiach ste povedali, že pápeža dobre poznáte z čias svojej služby v Argentíne. Ako vnímate týchto desať rokov jeho pontifikátu? V čom vidíte osobitný prínos pápeža pre život Cirkvi?

Pápež František, ak to mám zhrnúť, je pápež, ktorý išiel k podstate z kresťanského posolstva. Už počas svojho pôsobenia v Buenos Aires – a ešte viac ako univerzálny pastier Cirkvi – sa zameral na podstatu viery, ktorou je Kristus. Treba sa vrátiť k osobe Krista. Postaviť Krista do centra života a oslobodiť tým Cirkev od všetkých vecí, ktoré sa v nej za stáročia tak trochu nahromadili. Sú to často aj rýdze veci, pre ktoré však niekedy strácame stredobod, to, čo je podstatné. Preto hovorím o pápežovi Františkovi ako o pápežovi podstaty viery – postaviť do stredu Krista a potom prepájať slová so skutkami. Pápež to robí nielen vo svojom kázaní, ale aj v každodennom živote. Podstata si vyžaduje aj to, že musíme byť nielen veriaci, ale aj dôveryhodní.

Cirkev musí ísť ku Kristovi. Na to, aby sme išli ku Kristovi, musíme vychádzať.

Cirkev teda musí ísť ku Kristovi. Na to, aby sme išli ku Kristovi, musíme vychádzať. A tak Cirkev pápeža Františka, ktorá vychádza von, je jedna z tém, pretože evanjeliá sa končia známou vetou: „Choďte.“  Nehovoria „zostaňte, zostaňte zavretí doma“, ale „choďte, ohlasujte, krstite, obracajte, nezostávajte doma“, teda ohlasujú tento návrat ku Kristovi.

Určitým spôsobom to znamená aj dobre rozlišovať medzi tým, čo je primárne, ústredné, a tým, čo je druhoradé. To sa dotýka aj osobného vzťahu s Kristom, osobnej viery, ako o tom hovoríte. Niekedy sa však zdá, že sa zameriavame na to, čo je druhoradé, a nie na to, čo je podstatné.

Áno. Jedným zo základných pilierov pontifikátu je slovo milosrdenstvo. Milosrdenstvo je jedným z najpoužívanejších slov pápeža Františka v príhovoroch, encyklikách a iných dokumentoch. Dokonca vyhlásil mimoriadny Svätý rok milosrdenstva. Milosrdenstvo pozýva k tomu, aby sme sa znovu zamerali na postavu Krista, ktorý ako Boží Syn, ako ho vidíme v evanjeliu, odpustil všetkým.

Téma podstaty znamená, že Tradícia je rýdza. Musíme mať veľkú úctu k Tradícii. Ale možno niektorí z nás, aj z dobrej vôle, dali na prvé miesto veci, ktoré sú dôležité, ale v skutočnosti sú druhoradé. Presne to sa pápež František snažil povedať, najmä vo svojich veľkých encyklikách, ako napríklad Fratelli tutti.

Možno aj v tomto kontexte, presunu pohľadu na stredobod, sa v Cirkvi rodí kritika voči pápežovi Františkovi a odpor, ktorý je na niektorých miestach dosť silný. Ako vnímate tieto opozície?

Ježiša Krista nepodporovali všetci. Niekto ho dokonca aj zradil. Pápežovi Františkovi ide o stredobod a podstatu kresťanského posolstva. Niektorí sú možno príliš pripútaní k rýdzim, ale sprievodným prvkom liturgického života a viery.

František je pápežom, ktorý pochádza z Latinskej Ameriky, na čo sa často zabúda. Znamená to, že pochádza z cirkevného kontextu, ktorý je úplne odlišný od toho európskeho. Ja sám som prežil takmer jedenásť rokov v Latinskej Amerike a všimol som si, že v tejto časti sveta si pastier musí klásť otázku, čo je podstatné pre veriacich, ktorí chodia do veľkých svätýň, ktorí sa zúčastňujú na veľkých náboženských podujatiach s ľudovou zbožnosťou, ktorá môže byť niekedy synkretická, ale ktorá má silný a rýdzi základ, pretože je to zbožnosť nasmerovaná ku Kristovi, k Panne Márii alebo k svätým.

Vieme, že Cirkev má svoje slabosti. Nedávno zažila veľmi vážne škandály, a tak nám posolstvo dôveryhodnosti a stredobodu viery opäť dáva nádej. Svetlo, ktoré vychádza zo stredu viery a nie z farieb, ktoré vyžaruje samotná viera.

Odkedy ste prišli na Slovensko, vnímame vás ako veľmi aktívneho, otvoreného, radostného. Živo vnímame, že ste stelesnením štýlu pápeža Františka. Prečo ste sa rozhodli prijať práve takýto štýl?

Mal som ho vždy, už od detstva, a vychádza aj z mojej formácie. Blízka mi je téma nadšenia, téma radosti. Nezabúdajte, že moje biskupské heslo je „Ohlasovať evanjelium s radosťou“. Oslovovala ma myšlienka rozdávať svetlo, dávať nádej a potom to veľké posolstvo „Nebojte sa!“, pretože moja generácia bola formovaná Jánom Pavlom II. Bol to pápež, ktorý podnecoval motivovať vieru hlavne cez nádej. Bola to téma, ktorá veľmi rezonovala v pokoncilových seminároch. Téma odovzdávania nádeje, radosti – to je niečo, čo trochu vychádza aj z mojej prirodzenosti. Aj moje priezvisko (Girasoli – v preklade „slnečnice“, pozn. red.) veľmi inšpiruje k radosti. (Úsmev.) Som presvedčený, že viera, ktorá nadchýna, nás viac motivuje. Vychádza to zo skúsenosti, ktorú som získal už dávno, je to niečo prirodzené, nie niečo, čo sa zrodilo len teraz.

Istým spôsobom sa zdá, že toto sa dnes vyžaduje aj od biskupov a kňazov.

To, čo sa dnes vyžaduje, dobre povedal pápež František vo svojich príhovoroch biskupom. Základným výzvou Cirkvi je byť blízko ľuďom, sprevádzať ľudí. To znamená, že biskup a pastier musia stáť v centre, nesmú stáť hore. Musia byť s ľuďmi, kráčať s nimi, sprevádzať ich.

Spomínam si na krásne homílie pápeža Františka na štvrtok Svätého týždňa, keď bol ešte arcibiskupom Buenos Aires. Hovoril krásnu vetu, ktorú opakuje pri mnohých príležitostiach: „Cuidar la fragilidad del pueblo.“ Teda že naším poslaním je sprevádzať krehkosť ľudí a nie zostať prekvapenými, pohoršenými. Je ním skrátka blízkosť. Toto je ďalšia ústredná téma Františkovho pontifikátu. Blízkosť, po španielsky cercania, slovo, ktoré pápež intenzívne prežíva. Sprevádzať, byť s ľuďmi. Musíme teda „voňať po ovciach“. Táto téma bola Františkovi veľmi jasná už od čias, keď bol v Buenos Aires – sprevádzať ľudí. Cercania je ako téma veľmi silná a súvisí so synodálnou témou.

Už takmer rok ste apoštolským nunciom na Slovensku. Čo ste za ten čas zistili o našej spoločnosti a Cirkvi?

V prvom rade ma veľmi príjemne prekvapila kresťanská identita krajiny. Slovensko som nepoznal aj preto, že som bol dvadsaťtri rokov mimo Európy, takže za tie roky sa všetko zmenilo. Na začiatku svojej služby som bol v Maďarsku. Bratislavu som navštívil v roku 1994, ale to bola viac-menej turistická návšteva, v čase, keď tu bol nuncius Mons. Dossena.

Musíme svoju vieru prejavovať s väčším nadšením a hovoriť veci tak, ako sú, samozrejme, s veľkým rešpektom a v dialógu s každým.

Veľmi milo ma prekvapilo vidieť identitu, ktorá sa stále prejavuje vo vyznávaní viery. Kostoly sú tu ešte aj dnes plné, je tu veľa rodín, veľa mladých ľudí, ktorí sa zaujímajú o vieru, a to je dôležité. Ako mi nedávno povedal jeden kňaz, Slovensko je ako Dunaj – koryto rieky je katolícke a kresťanské, no voda, ktorá ním tečie, už možno nie…

Čo som však skromne konštatoval – a práve preto musíme urobiť všetko pre to, aby sme prebudili u ľudí nadšenie z viery –, je problém, ktorý je pravdepodobne aj kultúrnym faktom. Vo vonkajších a verejných prejavoch a vyjadreniach sme príliš opatrní a podmienení jazykom politickej korektnosti, teda obavou, že chceme vždy všetkých uspokojiť a so všetkými súhlasiť. Ježišovi sa politická korektnosť veľmi nepáčila. On, ako hovoria evanjeliá, hovoril na verejnosti jasne. To znamená, že musíme svoju vieru prejavovať s väčším nadšením a hovoriť veci tak, ako sú, samozrejme, s veľkým rešpektom a v dialógu s každým.

Ako vnímate, aj v kontexte aktuálneho synodálneho procesu, spoluprácu kňazov, rehoľníkov a laikov na Slovensku?

Slovensko má veľa kňazov a to je krásna vec. Prichádzam sem z krajín, ako je Peru, kde je tridsaťpäť miliónov obyvateľov, a pritom majú možno menej kňazov, ako máte vy tu. Stále máte veľa kňazov a mnohí z nich sú aj v relatívne mladom veku. To dáva veľkú nádej. Teda Cirkev, ktorá je kňazská.

Nedávno som bol v malej farnosti, ktorá má tisíc obyvateľov a sú tam dvaja kňazi. V takomto kontexte je jasné, že priestor pre laikov je menší a ich zapojenie je oveľa pomalšie. Naopak, v Latinskej Amerike alebo v Afrike, kde sa jeden kňaz musí starať o niekoľko farností, sa ten kňaz skutočne stará len o sviatostnú časť so slávením omše. Dalo by sa teda povedať, že prílišná prítomnosť kňazov fakticky obmedzuje spoluúčasť veriacich. Vždy sa totiž čaká na to, čo urobí kňaz, lebo je tu stále silná prítomnosť klerikov.

S radosťou som tiež zaznamenal, že je tu ochota biskupov urobiť viac práve pre tento synodálny proces. Myslím si však, že nadmerná prítomnosť kňazov, hoci je pekná, prináša určité ťažkosti. Synodálnym procesom sa musí dať oveľa viac priestoru laikom, zapojiť ich, pretože to je úsilie Cirkvi, najmä čo sa týka budúcnosti. Pretože laikov treba pripraviť. Neskôr, keď budú chýbať kňazi, budeme musieť tak či tak laikov zapájať.

Môžete nám povedať niečo o súčasnej situácii, čo sa týka menovania biskupov na Slovensku?

Sme vo fáze hľadania. Chceme, aby sa uskutočnili široké konzultácie – a to je to, čo robím v duchu pokory. Sme teda v procese. Naším úsilím spolu so zapojením biskupov, ale aj kňazov a laikov je nájsť kandidátov na biskupov, ktorí by mali skúsenosti a kompetencie tak z oblasti inštitucionálno-kánonickej (čo je veľmi dôležité, pretože Slovensko má veľmi veľké a administratívne komplexné diecézy), ako aj z pastoračnej oblasti. Potrebujeme pastierov, ktorí dokážu byť s ľudom a vedia s ním kráčať. Pre túto cestu, na ktorej sa nachádzame, je potrebných veľa modlitieb.

Excelencia, vašu misiu na Slovensku ste začali po apoštolskej návšteve pápeža Františka. Ako žijeme posolstvo, ktoré nám pápež zanechal?

Prečítal som si a rozjímal som nad všetkými príhovormi pápeža Františka počas jeho apoštolskej návštevy na Slovensku a v mnohých homíliách sa na tieto príhovory odvolávam. Slovo, ktoré pápež najviac používal, bolo otvorenosť, potreba otvoriť sa. Otvoriť sa predovšetkým dialógu so spoločnosťou. Nemôžeme zostať uzavretí a otvoriť sa len medzi sebou. Musíme sa otvoriť vnímaniu Cirkvi, ktorá je inkluzívna a synodálna.

Musíme sa otvoriť vnímaniu Cirkvi, ktorá je inkluzívna a synodálna.

Spolu s biskupmi sme veľmi pokročili na ceste, ktorú naznačil pápež František. Neobmedzovať sa len na spomienkové oslavy, aby sme si pripomenuli pápežovu návštevu, ale napríklad otvoriť centrá, kde budeme načúvať ľuďom, pretože pápežovi na tom veľmi záleží. Záleží mu na tom znaku blízkosti ľuďom, aby ľudia boli vypočutí. Viem, že ľudia nebudú do týchto centier chodiť len s tým, aby povedali, že všetko ide dobre. Niekedy prídu kritizovať. Ľudia sa však musia cítiť vypočutí. Takže to, čo sa snažíme robiť po návšteve pápeža, je otvorenosť, a biskupi na to veľmi dobre reagujú. Sprevádzanie Božieho ľudu Cirkvou, ktorá nevytvára múry, ale priestor na dialóg.

Ktorým výzvam čelí podľa vás slovenská Cirkev v súčasnosti?

Myslím si, že v prvom rade je to snaha vzbudiť záujem o vieru u obyvateľstva, to znamená zosobniť vieru. Teda evanjelizačná činnosť, ktorá sa rozširuje priamo cez život ľudí.

Potom je tu Cirkev, ktorá sa postupom rokov musí snažiť aj o väčšiu autonómiu od štátu. To je cesta, na ktorú je potrebné sa postupne vydať. Teraz je Cirkev z viacerých historických dôvodov veľmi závislá od štátu.

Po tretie, musíte sa snažiť nestratiť historickú pamäť a nezabúdať na tých, ktorí položili svoje životy, na veľkých svedkov počas prenasledovaní. A tiež nestratiť korene, ktoré sú veľmi hlboké.

Zároveň je výzvou kráčať s ľuďmi. To znamená, že tu nie sme kvôli súťaži. Často hovorím, že nejde o to, aby sme prišli prví, ale aby sme prišli spolu. Toto zmýšľanie je tu stále a je tak trochu aj prirodzené. Preto je potrebné rozvíjať komunitnejší charakter a aspekt. Začína sa to diať v seminároch a na teologických fakultách, hoci skôr z nutnosti ako z vlastnej voľby. Ale deje sa to.

Teda medzi výzvy by som zaradil väčšie zosobnenie viery, väčšiu evanjelizáciu, väčšiu otvorenosť voči spoločnosti. Teda dialóg a Cirkev, ktorá zahŕňa a nevylučuje. To znamená aj to, aby sme boli opatrní, keď robíme vyhlásenia a keď sa prezentujeme. A potom – viac sprevádzať ľudí. Vytýčiť orientáciu pre ľudí. Namiesto toho stále pretrváva obava zo zasahovania do verejného života. To treba časom prekonať, pretože ľudia chcú vedieť, čo si Cirkev myslí o tom či onom, čo si o tom myslia biskupi, bez toho, aby sa vstupovalo do politickej debaty. Chápem však, že historická situácia na Slovensku si ešte vyžaduje čas na realizáciu tohto smeru.

Aspekty, ktoré ste spomenuli, sa týkajú skôr pôsobenia kléru a inštitucionálnej Cirkvi. Čo môžeme urobiť my laici?

To, čo sme si povedali o synodálnom procese. Laici musia dostať viac priestoru v inštitucionálnom živote Cirkvi. To znamená, že v inštitucionálnom živote musia byť viac protagonistami. Na niektorých – aj kľúčových – postoch by mali byť laici a podľa možnosti aj ženy. Dôležité je dať práve laikom hlavnú zodpovednosť pri evanjelizácii. Pretože vy ste otcovia, matky rodín a viac rozumiete realite života a predovšetkým môžete viac prispieť k zmierneniu napätí, ktoré sú v spoločnosti a ktoré pochádzajú viac z predsudkov ako zo skutočnej reality.

Veľmi bolestnou témou v Cirkvi je sexuálne zneužívanie. Ako sa podľa vás s touto problematikou vyrovnávame u nás na Slovensku a na čom ešte musíme popracovať?

Je to rana a vieme, koľko škody napáchala na Božom ľude. Vieme tiež, ako sa angažuje pápež František v boji proti zneužívaniu a pri liečení tejto rany. Viem, že biskupi sa týmto problémom vážne zaoberajú, vytvorili komisie a dokumenty s usmerneniami, ktoré sú v línii dokumentov Svätej stolice.

Dôležité je počúvať. Musíme byť pripravení a stopercentne transparentní. To je to, čo hovorí pápež František. Musíme byť dôveryhodní, inak vyvoláme ďalšie pochybnosti. Biskupi Slovenska majú veľký záujem na jasnosti v tejto otázke a o túto problematiku sa veľmi zaujímajú. Na Slovensko som prišiel len nedávno, ale zdá sa mi, že slovenskú Cirkev táto téma znepokojuje, a to oprávnene a veľmi vážne.

Je potrebné byť blízko obetiam. Obete nie sú príťažou. To je dôležité. Obete sú v centre, treba ich vypočuť a potom, ako hovorí pápež František, im treba pomôcť. Cirkev sa musí o týchto ľudí nielen zaujímať, ale aj starať. Takže by som povedal, že potrebná je stopercentná otvorenosť, stopercentná transparentnosť.

Medzi veriacimi na Slovensku sú niektorí, ktorí majú strach otvoriť sa a tendenciu uzavrieť sa do seba. Mnohí sa pritom snažia „žiť vo svete, ale nebyť zo sveta“. Ako môžeme prinášať evanjelium tým, ktorí ho nepoznajú?

Musíme ľudí sprevádzať. Cirkev nevnucuje, Cirkev ponúka. Pozor, Ježiš nevnucoval evanjelium. My ho môžeme ponúkať. No ponúka sa životom a príkladom, sprevádzajúc ľudí. Potom sa ľudia pýtajú: „Veď toto je matka ako ja, toto je otec ako ja alebo toto je mladý človek ako ja, ktorý žije autenticky, prečo to nemôžem robiť aj ja?“ Sprevádzať ľudí, to sú slová pápeža Františka. Netreba sa báť odlišnosti a výziev, ktoré nám kladie spoločnosť.

Cirkev nevnucuje, Cirkev ponúka.

V mnohých homíliách často opakujem, že musíme milovať ľudí nie pre to, čo robia, ale pre to, čím sú. Cirkev je matka. To znamená, že jej postojom je: „Milujem ťa preto, že si môj syn, moja dcéra, a nie preto, že robíš toto alebo nerobíš tamto.“ Problémom je prijať a uvedomiť si toto nastavenie. Cirkev je matka, a preto sa snažíme brať ľudí takých, akí sú. Všetci sme Božie deti. Až potom teda hľadáme cesty, ako môžeme kráčať spoločne. Opakujem to veľmi často a rád, pretože je trochu ťažké prijať to a uskutočňovať: milovať nie pre to, čo robia, ale pre to, čím sú. Skrátka, tak ako Ježiš, keď prijal cudzoložnicu, nemiloval ju pre to, čo urobila, ale pre to, kým bola, a tak jej dal možnosť obrátiť sa. My namiesto toho hneď škatuľkujeme, že veci sú tak či onak. Toto je skutočne výzvou.

Pri počúvaní vašej odpovede som si spomenul na slová pápeža Františka, ktoré povedal tu na Slovensku: nebáť sa dať priestor slobode, umožniť rast slobode iných. To však potom zahŕňa aj riziko, že urobíme chyby. Zdá sa, že je to ťažšie a náročnejšie, ako mať všetko vopred stanovené.

Ako som už povedal, vyžaduje si to čas, pretože mentalitu nemožno zmeniť za okamih. Preto musíme vkladať nádej do mladých ľudí. Mladí ľudia sú pružnejší, otvorenejší. Dialóg už prináša málo. Spoločnosti sú príliš polarizované. Vedie sa dialóg, ale aj tak všetci zostávame takí, akí sme, tak, ako sa to deje v televíznych debatách a podobne.

Dnes sa musíme snažiť rásť v pružnosti, pretože samotný dialóg, ak sa nestaneme pružnými, je trochu ťažký. To znamená, že flexibilita je nová forma, ako urobiť dialóg aktívnejším. Je to nový krok novej svetovej stratégie. Dnes však nikto nechce byť pružný, pretože nikto sa nechce ničoho vzdať. Pozor však, pružnosť neznamená vzdať sa svojej identity, svojich etických a morálnych hodnôt, ktoré treba vždy brániť. Pružnosť nás oslobodzuje od predsudkov a tým nás vedie k rešpektu a skutočnému dialógu. Nemôžeme sa uzatvárať do seba, musíme budovať mosty dialógu a nie stavať nepriechodné múry. Otvoriť sa bez toho, aby sme sa zriekli svojich hodnôt. Musíme však ostať slobodní od akýchkoľvek predsudkov. Je to ťažká, ale jediná cesta, vďaka ktorej rastieme v tichom rešpekte, ponúkajúc svoje hodnoty bez toho, aby sme ich vnucovali, a hlásajúc evanjelium koherentným a autentickým svedectvom.

Ako podľa vás odpovedá Cirkev na Slovensku na súčasný synodálny proces?

Vidím, že dobrá vôľa tu je. Poskytuje sa priestor, vytvára sa cesta. Teraz je dôležité aj to, aby sa nevyvolávali veľké očakávania, ako sa nám to stalo v prípade Synody o Amazónii, ktorá viac-menej anticipovala túto Synodu o synodalite. Kráčame spolu a navzájom sa počúvame. Ľudia si hneď myslia, že dôjde k veľkým zmenám. Veľkou zmenou je toto spoločné kráčanie a vzájomné počúvanie.

Vidím, že aspoň z organizačného hľadiska bol proces synody veľmi dobre štruktúrovaný. Vypracovali sa dokumenty a do všetkých etáp procesu sa zapojilo mnoho laikov. Toto všetko sa potom musí pretaviť do reality. Mám dojem, že sa robí dobrá práca, ak vezmeme do úvahy realitu, v ktorej sa žije.

Na synodálny proces sa aj u nás niektorí pozerajú s výhradami, s podozrením alebo ho odmietajú a synode vyčítajú tendenciu prispôsobiť sa svetu. Ako to vidíte vy?

Pozrite sa, synodálny proces je nevyhnutnosťou. Je totiž vnútornou súčasťou života Cirkvi, ktorú historický vývoj dnes priviedol k zrelosti. Veľmi dobre to povedal prof. Mons. Piero Coda na konferencii v Bratislave v októbri minulého roka. Tak ako bol koncil realitou, ktorú si vyžiadala doba, znamenia čias, tak je to aj so synodálnym procesom. Pápež František silne pociťoval túto potrebu, ktorá predsa len vníma život Cirkvi najmä v realite kontinentov, kde je dnes prítomnosť kňazov veľmi zredukovaná. Dávajme pozor, pretože musíme upriamiť pohľad na univerzálnu Cirkev, kde dnes máme, žiaľ, málo misionárov. V Latinskej Amerike, Afrike či Ázii zažívali v minulosti príliv kňazov. V súčasnosti je úbytok kňazov vo svete veľmi znepokojujúci.

Synodálny proces je nevyhnutnosťou. Je totiž vnútornou súčasťou života Cirkvi, ktorú historický vývoj dnes priviedol k zrelosti.

Takže cesta a zmena kroku z toho prirodzene vyplývajú. Niekto to môže vnímať pozitívne, iný to tak vnímať nemusí. Ale v skutočnosti je nevyhnutné, aby sme počúvali spoločnosť a možno aj prehodnotili veci v našich realitách. Potom, samozrejme, ako pri všetkých synodálnych procesoch, sú reality, ktoré sú odlišné od iných. To znamená, že slovenská realita je iná ako tá česká alebo ako talianska. Preto musia z tohto procesu vzísť usmernenia, ktorými sa všetci musia inšpirovať tak, ako to urobil koncil. Povedal to aj Mons. Piero Coda, keď sa odvolával na Karla Rahnera, ktorý povedal, že koncil bol len začiatok, že dal len impulz. Ďalšie veci uvidíme neskôr, v priebehu rokov. Ale je tu vedomie, že musíme kráčať spoločne, pretože ak sa to nedeje, zredukujeme sa na malé spoločenstvá, ktoré sú možno krásne, azda dokonalé, ale nie sú navzájom prepojené a časom sa môžu stať sebastrednými. To je ďalšia téma pápeža Františka. Sebastrednosť, ktorou sa stávame sebeckými.

Synoda je preto nevyhnutnosťou. Môže sa páčiť alebo nepáčiť. Treba ju vysvetliť ako spoločné kráčanie, ako obrátenú pyramídu. To znamená, že autorita nestúpa. Autorita musí zostupovať, a preto kráča, je v strede, na rozdiel od občianskej autority. Autorita v Cirkvi je službou. Preto služba moci sa musí zmeniť na moc služby. Toto je veľmi dôležité a bude si to vyžadovať určitý čas. Od koncilu uplynulo šesťdesiat rokov a možno až teraz ho začíname chápať.

Dnes je toto synodálne kráčanie neodmysliteľnou súčasťou štrukturálneho procesu Cirkvi. Je to nevyhnutnosť, ktorá vychádza z reality toho, ako dnes žijeme Cirkev. Preto sa nedá povedať, že sa do procesu nezapojíme. Zároveň chápem, že niekto môže byť zdržanlivý, pretože sa príliš pozerá na svoju vlastnú realitu, a preto sa obáva, že stratí túto službu moci.

Hovorili ste o Latinskej Amerike ako kontinente, ktorý je dôležitý na pochopenie kontextu pôvodu pápeža Františka, a o tom, aké je dôležité mať to na zreteli, ak chceme chápať jeho pontifikát. Je teda v istom zmysle možné vnímať synodalitu v tejto perspektíve? Môžeme ju teda považovať za viac rozvinutú v Latinskej Amerike ako v iných geografických oblastiach?

Niečo sa už spomenulo v dokumente z Aparecidy z roku 2007, na príprave ktorého sa ešte ako arcibiskup aktívne podieľal aj pápež František.

Synodalita v Latinskej Amerike je, povedal by som, povinnou cestou preto, lebo počet kňazov je pomerne malý a je tu prítomný náboženský synkretizmus. Takže áno, myslím si, že aj v tejto perspektíve pápež vidí Cirkev, ktorá musí kráčať, pastierov, ktorí musia byť s ľudom, ako to robil v Buenos Aires. Treba sa stretávať s ľuďmi, nebyť oddelení vo veži zo slonoviny, kde nás ľudia len pozorujú. Inak sa Cirkev postupne stáva múzeom. Preto v tom, čo robí pápež František – aj s rizikom, že to niektoré skupiny neprijmú –, musíme stále napredovať. Inak sa bude postupne vytvárať odstup. Stane sa to, čo v mnohých krásnych katedrálach v Európe, kde musíme platiť za vstup do kostola, aby sme videli diela veľkých umelcov. Sú tam krásne veci, ale sú to múzeá.

Musíme kráčať spoločne, pretože ak sa to nedeje, zredukujeme sa na malé spoločenstvá, ktoré sú možno krásne, azda dokonalé, ale nie sú navzájom prepojené a časom sa môžu stať sebastrednými.

Dnes už neexistuje taký priamy útok na Cirkev, ako sme to zažívali, keď sme boli mladí, teda útok zo strany rôznych ideológií. Dnes je tu len odstup a do istej miery sa rozširuje nezáujem. Talianski biskupi z Triveneta, ktorí prišli koncom februára sem na Slovensko, hovorili o tom, čo sa deje v bohatých oblastiach Talianska, a to je nezáujem o vieru. Nikto nekritizuje Cirkev a neútočí na ňu, to už je za nami. O Boha nie je záujem. To je veľmi vážne riziko, ktorému sa nesmieme vystaviť najmä tam, kde je silná ľudová zbožnosť.

Pápež často zdôrazňuje, že v Cirkvi sa nikto nesmie cítiť odsunutý na okraj. Nevyžaduje si pochopenie a hlavne uskutočnenie tejto požiadavky v istom zmysle prechod od koncepcie Cirkvi vyvolených a dokonalých k vízii, ktorá je viac evanjeliová, teda k Cirkvi posledných, odvrhnutých, hriešnikov?

Často opakujem, dokonca aj v homíliách, že dvere Cirkvi sú otvorené, nie zatvorené. Je to nevyhnutné, pretože riziko spočíva práve v tom, že sa budú vytvárať „spoločenstvá vyvolených“. Katolícka cirkev je jedna, svätá, katolícka a apoštolská, teda univerzálna. Katolícka cirkev nie je spoločenstvom, ktoré sa môže uzavrieť do seba. Už v prvých spoločenstvách, dokonca už na Jeruzalemskom koncile na seba narazili svätí Peter a Pavol v otázke, komu sa má hlásať evanjelium. Táto dynamika tu je, ale musíme sa otvoriť, otvoriť sa, otvoriť sa.

Foto: nm.sk/Marka Zacková

Rozhovor je súčasťou projektu portálu nm.sk Pochopiť a žiť synodalitu.