Stojíme na prahu konkláve. Súčasné obdobie sede vacante sa však výrazne odlišuje od toho minulého v roku 2013, keď čakanie na nového pápeža nasledovalo po rezignácii Benedikta XVI. Dnešok pripomína skôr rok 2005, keď Cirkev po smrti sv. Jána Pavla II. postupne prechádzala obdobím smútku až po samotnú voľbu nového rímskeho biskupa. Tento čas je momentom hodnotenia skončeného pontifikátu a pomenovania nových výziev.
Ako hodnotiť Františkov pontifikát?
Františkov pontifikát sa v mnohých ohľadoch stal terčom kritiky, často z radov samotnej Cirkvi. Niektorí spochybňovali už samotnú legitimitu jeho voľby z dôvodu abdikácie jeho predchodcu – ide najmä o tzv. sedevakantistické smery. Iní v tichosti už dlhší čas čakali na koniec jeho úradu, čo sa odrazilo v komentároch a príspevkoch na sociálnych sieťach, ktoré v prvých momentoch po Františkovej smrti upriamovali ihneď pozornosť na konkláve a iba stroho vyzývali k modlitbám za zosnulého pápeža.
Mnohí kritici Františkovi vyčítajú rozdelenie v Cirkvi (to však bolo prítomné už počas pontifikátu Pavla VI. a aj nasledujúcich pápežov a pred novým pápežom nepochybne bude stáť výzva, ako žiť v Cirkvi jednotu v rozmanitosti) a poukazujú hlavne na tri dokumenty, ktoré sú najkritizovanejšími: Traditionis custodes, Amoris laetitia a Fiducia supplicans. Tento bod nemám teraz v úmysle rozvíjať, len stručne pripomeniem, že ide o texty s pastoračným charakterom, nie o doktrinálne vyhlásenia.
František spustil množstvo procesov. Ich ďalšie smerovanie bude závisieť od nového pápeža.
Dovoľte mi však jednu metodologickú poznámku. Hodnotenie pontifikátu môže vychádzať z rôznych uhlov pohľadu. Žiaľ, v súčasnosti sme zvyknutí na zjednodušujúci a bipolárny pohľad – najmä v médiách, kde sa naratív často redukuje na rozpor medzi „progresívnym“ a „konzervatívnym“ –, ktorý je dominantným. Takýto prístup však nereflektuje komplexnosť reality.
Chcem tým povedať, že hodnotiť Františkov pontifikát výlučne v týchto kategóriách je nedostačujúce. Kvôli komplexnosti, bolo by vhodné hodnotiť ho z hľadiska vzťahu Cirkvi a sveta, pastoračného prístupu, doktrinálnych otázok, ekumenického a medzináboženského rozmeru a ďalších aspektov. No zásadný a rozhodujúci je pohľad evanjelia. Ten, ktorý sa neredukuje na sociálne či politické kategórie.
Treba však zdôrazniť, aj vzhľadom na začínajúce sa konkláve, že František spustil množstvo procesov. To je zároveň delikátne, pretože ich ďalšie smerovanie bude závisieť od nového pápeža. Odzrkadľuje to však myšlienku, ktorú František formuloval v exhortácii Evangelii gaudium v časti, ktorá hovorí o tom, že čas je dôležitejší ako priestor: „Dať prioritu času znamená starať sa skôr o začiatok procesov než o vlastnenie priestorov“ (EG, 223). Je to tiež vyjadrením viery, že Kristovu loďku vedie Duch Svätý.
Akého pápeža dnes potrebujeme?
Po dlhom pontifikáte Jána Pavla II. prišiel Benedikt XVI., človek z prostredia Rímskej kúrie. Po ňom priniesol výraznejšiu zmenu František: pochádzal z iného kontinentu, priniesol iný jazyk, štýl aj spôsob pohľadu na Cirkev. Jeho spôsob nevylučoval predchádzajúce, ale dopĺňal ich o nové akcenty.
V súčasnosti sa často vynára otázka: Akého pápeža dnes Cirkev potrebuje? Niektoré komentáre – neraz zjednodušujúco – ponúkajú dve alternatívy: František II. alebo Benedikt XVII. Takéto rozdelenie však umelo vytvára protiklady, pričom obe mená sa stávajú symbolmi ideologických extrémov a skutočné osobnosti a odkaz oboch pápežov v tejto atmosfére zanikajú.
Úvahy o budúcom pápežovi sa tiež nesú v rovine, či má Cirkev „zrýchliť“, alebo „spomaliť“, pokračovať v línii Františka, alebo sa vydať iným smerom. Médiá v tejto súvislosti často vytvárajú obraz súperiacich frakcií medzi kardinálmi, čím konkláve prezentujú ako zápas moci.
Takéto „thrillerové“ čítanie síce dokáže upútať pozornosť, no neodzrkadľuje podstatu toho, čo sa pri konkláve deje. V konečnom dôsledku o výsledku nerozhodujeme my – a všetky prognostické články sú skôr len akýmsi vypĺňaním času.
Z konkláve nevzíde Františkov nástupca, ale nástupca svätého Petra, rímsky biskup. Slovami viery, Duch Svätý prostredníctvom Cirkvi daruje svetu osobu, ktorá bude odpoveďou na duchovné aj spoločenské potreby tejto doby. Tak ako Ján Pavol II. prišiel v čase komunizmu, Benedikt XVI. v období konca modernizmu a František v čase hlbokej epochálnej zmeny – aj teraz bude nový pápež znamením aktuálnych čias.