Prešiel už viac ako mesiac od vášho oficiálneho vymenovania za košického eparchiálneho biskupa. Ako si zvykáte na novú službu?
Radikálne zvykanie nebolo veľmi potrebné. Nezačalo sa totiž pred mesiacom, ale už pred vyše rokom. Hoci som oficiálne v úrade iba mesiac, mnohé úlohy som plnil už dlhšie ako apoštolský administrátor eparchie. Okrem toho bol som síce dlho v zahraničí, stále som však bol jednou nohou aj na Slovensku. Dnes teda ide skôr o také plnšie ponorenie sa do záležitostí, ktoré sa týkajú riadneho každodenného chodu eparchie.
Vaše biskupské heslo znie Parati semper, Vždy pripravený. Keby sme to premostili s príchodom Svätého Otca, cítite sa pripravený na jeho návštevu?
(úsmev) Ako som už viackrát hovoril, moje heslo sa vzťahuje na to – byť stále pripravený vyznať a obhájiť dôvody našej viery. Neznamená to, že je človek pripravený na všetky životné situácie. Na všetko sa totiž pripraviť nedá. Tak ako sme neboli pripravení ani na oznámenie návštevy Svätého Otca.
Naozaj?
Áno. Udialo sa to akoby mimochodom, bez toho, aby tomu predchádzali nejaké známe predbežné rokovania. Svätý Otec oznámil prijatie pozvania, ktoré bolo opakované, a teraz stojí celá naša Cirkev aj spoločnosť pred potrebou rýchlo pripraviť jeho návštevu. Myslím si však, že sme pripravení.
Svätý Otec síce navštívi Košice, stretne sa však s trochu inou cieľovou skupinou, takže vás asi nejaké veľké prípravy obídu…
Ako to povedať, aby to vyznelo dobre? (smiech) Mám tú smolu alebo to šťastie, že naša eparchia nie je v centre návštevy Svätého Otca, lebo stretnutie s gréckokatolíkmi bude v Prešove. Mám teda o niekoľko povinností menej, to je pravda. Rozhodne však spolupracujeme s Prešovskou archieparchiou pri logistike i organizácii.
A ako vyzerajú prípravy v rámci biskupskej konferencie?
V predchádzajúcich týždňoch sme mali častejšie stretnutia, kde sme preberali mnohé podnety. Konkrétna organizácia na mieste už potom bude závisieť od konkrétnych biskupov a od menovaných zodpovedných kňazov.
Budete pápeža sprevádzať všade, kam pôjde?
Pokiaľ viem, tak áno. Slušným zvykom je, že miestni biskupi sprevádzajú pápeža počas návštevy po všetkých miestach.
Ja si myslím, že sme oveľa lepší, než to navonok vyzerá. V tomto chcem byť kresťanský optimista.
S pápežom Františkom vás spája aj spoločná rehoľa. Vedeli ste aj o stretnutí s jezuitmi v Bratislave?
O tom som sa dozvedel až z tlače. Dúfam preto, že sa budem môcť ako jezuita tiež zúčastniť. (smiech) Svätý Otec František robí takéto stretnutia pravidelne pri svojich návštevách, kde je nejaká jezuitská komunita. Často sú poznačené veľmi neformálnou spontánnosťou, keďže ide medzi svojich, k svojej rodine.
Vidíte tam teda priestor na nejaký dlhší rozhovor? Máte niečo, čo by ste mu rád povedali?
Pravdu povediac, pokiaľ ide o situáciu jezuitov na Slovensku alebo našej Cirkvi, nemám nič v pláne. Rozhodne by som sa však vrátil k niektorým nedokončeným témam z predchádzajúceho účinkovania v Ríme. Nie preto, že by som chcel vstupovať do ich riešenia, len som sa nádejal, že sa opýtam, ako dopadli niektoré veci.
Niečo konkrétne?
Ide o niektoré konkrétne situácie týkajúce sa zvlášť Blízkeho východu, ale aj širšie témy ohľadom postavenia východných cirkví.
Ak spomínate východné cirkvi, pápež František navštívi aj gréckokatolíkov v Prešove. Aký má k východným cirkvám vzťah, do akej miery im rozumie?
Keď bol raz pápež na návšteve našej Kongregácie pre východné cirkvi, spontánne sme sa zhovárali a počas rozhovoru vyjadril kongregácii svoju plnú dôveru. Myslím si, že bol rád, že sa má na koho v tejto oblasti spoľahnúť. On sám sa totiž necíti ako odborník na jednotlivé problémy východných cirkví, hoci za tie roky si myslím, že vidí do problematiky oveľa hlbšie. Určite si však uvedomuje dôležitosť tohto vzťahu, keďže je nielen znakom možnosti jednoty v rôznosti, ale i znakom ústretovosti voči nezjednoteným nekatolíckym cirkvám.
Mali ste asi viacero príležitostí zažiť Svätého Otca. Ako by ste ho opísali ako človeka?
Pamätám si jedno jeho stretnutie s bohoslovcami a študentmi v Ríme. Napriek všetkým možným teologickým debatám som tam pred sebou videl človeka, kňaza, biskupa, pápeža, ktorý sa prihováral týmto mladým budúcim kňazom s tou najväčšou bezprostrednou úprimnosťou a normálnosťou. Toto je jeho najsilnejšia devíza.
On sám sa totiž nikdy nehrá na to, čo nie je. Hovorí po taliansky, po španielsky, ale nebude sa tváriť, že je polyglot. Mnoho ráz odmieta vysoko liturgicko-ceremoniálne obrady, ktoré sú súčasťou Cirkvi, ale nie sú jeho preferovanou vyjadrovacou platformou. Nerád spieva, má polovicu pľúc, tak nerobí spievané liturgie. Niekomu sa to nemusí páčiť, môže mať na to svoj názor, ale to, čo som videl, je jeho obrovský ľudský rozmer.
Za celé tie roky, čo je František pápežom, sa ani on nevyhol mnohým prirovnaniam a označeniam zo všetkých možných strán. Ako to vnímate vy?
Jeho meno sa používalo ako nálepka ešte predtým, než sa stal pápežom. Niekedy tie nálepky môžu mať v sebe akési zrnko dôvodu, len je chyba, keď sa začnú používať automaticky na všetko, vždy a všade.
Ktoré nálepky v súvislosti s jeho osobou sledujete?
Nuž, s nálepkami sa teraz roztrhlo vrece. Liberálna časť spoločnosti by ho chcela stavať do protikladu k predchádzajúcemu pápežstvu, akoby bola teraz objavená teplá voda. Akoby až teraz pápeži objavili, že existujú chudobní, že je dôležitá ekológia. Akoby až teraz pápežovi začalo záležať na sociálnej spravodlivosti.
Super konzervatívna strana by chcela viac vidieť spievané omše v latinčine. Povedia, že pápež je orientovaný príliš moderne, ale ani to opäť nie je celkom pravda. Tieto nálepky vždy existovali a sú čiastočne nevyhnutné, netreba ich však brať až tak doslovne a vážne. Svet totiž nie je čiernobiely.
Ako sa na to podľa vás pozerá Svätý Otec?
On je podľa mňa taký slobodný, že mu je to úplne jedno. Určite sa pri svojich rozhodovaniach nenecháva obmedziť tým, ako ho niekto mediálne označí, alebo čo mu prisúdi. Vie, komu sa bude zodpovedať. A nie sú to médiá.
V poslednom pastierskom liste, ktorý adresovala KBS veriacim, sa biskupi pýtajú, aké je dnes Slovensko a čo môže v roku 2021 predstaviť pápežovi. Aká by bola vaša odpoveď?
Neexistuje akési imaginárne a jednotné Slovensko, existuje každý jednotlivec. Každý je sám sebe pánom a strojcom svojho šťastia alebo nešťastia. Na druhej strane všetci sa navzájom ovplyvňujeme, takže existujú nejaké spoločné črty. Mnohí dnes na Slovensku vnímajú rozdelenia. Sú tu mnohé napätia, ktoré sú výsledkom únavy z korony, politických napätí, ale sú i výsledkom bežného ľudského egoizmu, ktorý tu stále bol a bude. Napätia však môžu byť aj znakom túžby po zlepšovaní.
Slováci sú ako kmeňové bunky, ktoré sa dokážu stať čímkoľvek, sú široko uplatniteľné. Toto je naša devíza, ktorú môžeme ponúknuť Svätému Otcovi.
Čo máte na mysli?
Každá snaha urobiť svet lepším prechádza často cez akési konflikty, keď sa nechceme uspokojiť s tým, čo tu bolo, a chceme urobiť niečo lepšie. Nie každé napätie musí byť preto nevyhnutne negatívne. Môže nás aj posúvať dopredu.
Vnímať Slovensko dnes je tiež veľmi relatívne. Závisí od toho, ktorú časť spoločnosti sledujeme, ktoré médiá čítame alebo s kým sa rozprávame. Ja si myslím, že sme oveľa lepší, než to navonok vyzerá. V tomto chcem byť kresťanský optimista.
Takže si myslíte, že na tom ako spoločnosť nie sme až tak zle?
Myslím si, že mediálny obraz našej spoločnosti je často horší ako ten skutočný.
Faktom však je, že konflikty tu sú, či už sú medializované, alebo nie. Nejako z nich predsa musíme hľadať východisko.
V prvom rade by sme si mali uvedomiť, že v našej spoločnosti, ktorá má často tendenciu deliť sa na liberálov a neliberálov, veriacich a neveriacich, to nie je o zatemnených katolibancoch na jednej strane a svorke rozkošníkov na strane druhej.
Všetci nejakým spôsobom vnímame hodnoty pravdy, dobra, lásky, spravodlivosti ako dôležité. Niekto k nim však pristupuje posilnený motiváciou Božieho zákona a niekto ich hľadá ako pragmatický, ale súčasne aj hlboko ľudský spôsob, ako zlepšiť kvalitu vlastného života i celej spoločnosti. A tu je oveľa viac spoločných plôch, na ktorých by sme mali pracovať, než aby sme sa zapodievali tým, v čom s tými druhými nesúhlasíme.
Čo do tohto stavu Slovenska môže priniesť pápež František?
Myslím si, že nás môže práve svojou prítomnosťou i pôvodom vytrhnúť z našej zahľadenosti do seba a veľmi lokálneho vnímania problémov. Toto je jeho prínos a súčasne niekedy aj problém, lebo prináša pohľad človeka mimo Európy.
My Slováci sme naučení mnohé veci hodnotiť cez prizmu našej historickej skúsenosti, európskych dejín a kultúry. Pápež prichádza z Južnej Ameriky, jeho prístup je iný a nám Európanom niekedy nesedí, lebo je inštinktívnejší, emocionálnejší, nemožno ho tak karteziánsky zaškatuľkovať. Núti nás chápať, že svet je oveľa komplikovanejší, ako sa môže javiť z pohľadu nášho okolia.
Do akej miery budú podľa vás Slováci schopní tento iný pohľad Svätého Otca prijať?
Uvidíme. Možno z neho budeme trochu v rozpakoch. Myslím si, že Slovensko je ešte stále na ceste hľadania vlastného miesta, vlastnej identity, sebadôvery a sebaúcty vo vzťahu k čomukoľvek a komukoľvek. My nemáme byť na čo extrémne hrdí, ani sa nemáme za čo extrémne hanbiť v našich dejinách.
V podstate svoje dejiny len nanovo začíname a toto všetko sú detské choroby, ktoré nás ešte budú dlho sprevádzať. A je to prirodzené. Neexistuje v tomto vzor, na aký by sme sa mali upínať. Jeden sme tu mali štyridsať rokov a nebolo to nič moc. Sme tu, aby sme objavovali samých seba, aby sme spoznávali svet v jeho dobrých a zlých stránkach a snažili sa z neho poučiť.
Ako podľa vás zapôsobí Slovensko na Svätého Otca?
Pre pápeža bude určite dôležité vidieť Cirkev a spoločnosť, ktorá je svojím spôsobom špecifická. Nie sme totiž typickou západoeurópskou spoločnosťou a cirkvou, ani typicky východnou krajinou, ani krajinou tretieho sveta. Sme tak trochu všetkým a ničím. Rád používam prirovnanie, že sme vlastne ako kmeňové bunky, ktoré sa dokážu stať čímkoľvek, sú široko uplatniteľné. Všimnime si len, koľko ľudí zo Slovenska sa dokáže adaptovať a uplatniť kdekoľvek, kde treba. Toto je naša devíza, ktorú môžeme predložiť aj Svätému Otcovi.
V súvislosti s pandémiou aj opatreniami prichádzajú nové napätia. Na stretnutiach sa môžu zúčastniť len zaočkovaní. Mnohí veriaci to môžu považovať za zradu aj zo strany Cirkvi. Ako to vnímate vy?
Nechcel by som byť v koži nikoho, kto má vydať takéto rozhodnutie, pretože akékoľvek rozhodnutie spravíte, vždy bude skritizované a nevyhovie všetkým. Myslím si, že v takejto situácii sa každý snaží robiť to najlepšie, ako vie, hoci aj s chybami. Pozrime sa však na svet okolo nás. Každý robí chyby a posúva sa dopredu cestou pokus-omyl. Prestaňme sa preto navzájom bičovať, dráždiť a nadávať si za to.
Aj nám biskupom vyčítajú, že neprotestujeme, že nejdeme na barikády. Tam však treba ísť, keď ide o vec, ktorá je predmetom viery, ľudskej slobody. Ak sa niečo robí pre ľudské dobro, tak sa tomu podriadim. To je vec občianskej aj kresťanskej zodpovednosti, nie vzbury, ani nie poddanstva, ale spoločnej zodpovednosti.
Chceli by ste na záver ľuďom ešte niečo odkázať?
Prajem nám, aby sme z tejto návštevy vzišli viac zjednotení, spokojní, menej podráždení a nahnevaní. Aby sme cítili aj do budúcnosti dôveru i ochotu vzájomne pracovať na zvládaní nielen pandemickej situácie, ale aby sme zvládali aj tie naše každodenné situácie a starosti, ktoré sú niekedy ešte nebezpečnejšie a vážnejšie ako pandémia. Na ňu totiž môžeme vynájsť očkovanie, na ľudské ego a hriech je to už však ťažké. Máme síce sviatosti, ale aj tie treba vedieť dávkovať a prijímať správnym spôsobom.