Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Zatiaľ čo väčšina z nás ho pozná ako neochvejného bojovníka za pravdu a člena katolíckeho disentu, iba málokto vie o jeho zápale pre ekumenizmus a snahe budovať mosty medzi rôznymi kresťanskými denomináciami. V rámci Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov vám prinášame portrét pražského pomocného biskupa, ktorý nám priblížil, kde v súčasnosti vníma najdôležitejšiu a nezastupiteľnú rolu ekumenizmu.
Čo zažil počas siedmich mesiacov vo väzení a v čom sa stal pre neho tento čas darom? Aké sú podľa neho najväčšie výzvy ekumenizmu v súčasnosti? Akým spôsobom by sme mali prinášať poklady kresťanstva do hodnotovo vyprahnutej spoločnosti?
O rodine sa hovorí ako o kolíske viery, z ktorej môže človek čerpať po celý zvyšok života. Rodina biskupa Václava Malého je toho živým dôkazom. Silno veriaci rodičia a františkánsky teológ Bonaventura Boušek boli pre budúceho biskupa prvými svedkami viery, ktorí ostávali verní Pravde aj v režime, ktorý ju popieral. Práve vďaka nim Václav vedel, že aj v komunistickom režime sa dá žiť tak, aby si človek zachoval tvár. „Pochopil som, že ak som o niečom presvedčený, niekedy stojí za to utŕžiť aj ranu alebo priniesť obeť. To som si zobral so sebou do ďalšieho života,“ spomína pre český portál Paměť národa pomocný pražský biskup.
Vnímajúc atmosféru kultúrneho uvoľňovania v šesťdesiatych rokoch, ktorá napokon vyvrcholila samoupálením študenta Jána Palacha ako symbolickým mementom odporu proti sovietskej okupácii, sa Malý len utvrdil v tom, aké dôležité je prinášať nádej do sveta zvieraného sovietskymi okovami.
Hoci ho pôvodne fascinovalo štúdium archeológie Blízkeho východu, napokon jeho kroky smerovali do kňazského seminára. Pod jeho rozhodnutie sa do istej miery podpísala aj aktuálna spoločenská situácia, v ktorej doznievali posledné tóny Pražskej jari. Nedokázal pochopiť, ako sa ľudia dokážu zo strachu pretvarovať a zrádzať svoje vlastné vnútorné presvedčenie.
Základom bolo pre mňa evanjelium. Chcel som sa oň podeliť s ostatnými a zároveň im tak trošku ukazovať cestu.
„Ako kňaz som chcel ľudí povzbudzovať k tomu, aby stáli na pevných základoch. Tým základom bolo pre mňa evanjelium. Chcel som sa oň podeliť s ostatnými a zároveň im tak trošku ukazovať cestu. Mojím hlavným motívom rozhodne nebol politický odpor,“ spomína Václav Malý na začiatky svojho štúdia na bohosloveckej fakulte.
Komunistický režim sa neštítil ani priamych zásahov do tela cirkvi. Založením Združenia katolíckych duchovných Pacem in terris (PIT) chcel mať pod drobnohľadom aktivity duchovných a cez nich i celú činnosť cirkvi za železnou oponou. Chápadlá režimu siahali aj na katedry bohosloveckých fakúlt, čo sa pretavilo jednak do personálnych zmien vo vedení a jednak do snahy nanútiť študentom, aby sa k Združeniu PIT pridali.
Pre kritiku týchto praktík bol Malý označený za rebela a všetko nasvedčovalo tomu, že po siedmich rokoch štúdia ho napokon k vysviacke ani nepripustia. To sa vďaka včasnému zásahu kardinála Tomáška, našťastie, nestalo a v roku 1976 ho pre Tomáškovu neprítomnosť za kňaza vysvätil slovenský biskup Jozef Feranec.
Otvorený konflikt s režimom sa po vysviacke ešte zďaleka nechýlil ku koncu. V roku 1977 sa stal Malý jedným z prvých signatárov Charty 77, za čo zaplatil odňatím súhlasu s vykonávaním kňazskej služby. A keď sa o dva roky neskôr angažoval pri zakladaní Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných, ktorý poskytoval praktickú pomoc uväzneným disidentom, pohár trpezlivosti komunistom definitívne pretiekol. V tom istom roku ho odsúdili na sedem mesiacov, ktoré strávil v cele spolu s vrahmi a ťažkými delikventmi.
Spomienky na toto obdobie mu dodnes ostali v živej pamäti. „Sedel som tam s vrahom, ktorý zabil svoju matku piatimi údermi sekerou do hlavy. Mal som strach. Vychádzal som s každým, ale bol to veľký nátlak na psychiku.“ Jednou z praktík režimu bolo aj sústavné potláčanie ľudskej dôstojnosti, ktorú na vlastnej koži pocítil aj biskup Malý.
„Žiť v malej miestnosti, kde človek musel vykonávať aj intímne potreby pred tvárou toho druhého, nebolo rozhodne nič príjemné. Zároveň mi to však potvrdilo, že človek ani zďaleka nevie, čo všetko vydrží,“ spomína na momenty vo väzení pražský biskup.
Ako neskôr sám priznal, väzenie zohralo napokon dôležitú rolu na jeho duchovnej ceste. Pomohlo mu uvedomiť si, čo znamená obstáť vo viere bez akejkoľvek vonkajšej opory. „Vo väzení som nemal možnosť slúžiť svätú omšu, čítať Sväté Písmo, nemohol som sa oprieť o vieru niekoho iného, takže som musel žiť z toho, čo som doteraz načerpal. Tých sedem mesiacov považujem za veľký dar práve na ceste v duchovnom dozrievaní,“ zdôraznil paradoxný prínos momentov strávených za múrmi väzenskej cely Malý.
Po prepustení z väzenia bol Václav Malý ešte nespočetnekrát zadržaný a asi 250-krát vypočúvaný. Pri výsluchoch k nemu boli vyšetrovatelia mimoriadne hrubí. Bili ho, vyzliekli a nechali v lese za Prahou alebo ho priviedli k priepasti Macocha a vyhrážali sa mu, že ho do nej zhodia. Priznáva, že boli aj momenty, keď týchto ľudí nenávidel, no dnes si na nich spomína s odpustením.
V mysliach ľudí ostane navždy zapísaný ako ten, kto sa spolu s miliónovým davom modlil Otče náš.
Keď sa v 80. rokoch stal hovorcom Charty 77, tlak Štátnej bezpečnosti sa ešte stupňoval. Hoci mal viacero možností emigrovať, nikdy to neurobil. Ako spomína, bolo to jedno z najťažších období jeho života. Po odobratí súhlasu až do pádu komunizmu pracoval ako kurič v pražských hoteloch. Naďalej však ako kňaz takzvanej podzemnej cirkvi navštevoval veriacich, slúžil omše a pomáhal disidentom mimo Prahy.
Zlomovým sa pre neho stal November 1989, ktorý dodnes považuje za dar z nebies. Ako spoluzakladateľ a prvý hovorca Občianskeho fóra sa zhostil roly moderátora veľkých zhromaždení na Letenskej pláni. V mysliach ľudí ostane navždy zapísaný ako ten, kto sa spolu s miliónovým davom modlil Otče náš za prítomnosti komunistických elít. Keď bol v roku 1996 menovaný za pomocného pražského biskupa, zvolil si biskupské heslo „Pokora a pravda“.
Svoje biskupské motto sa Václav Malý snažil pretavovať aj do svojich snáh na poli ekumenizmu. Cestu hľadania spoločných prienikov s inými denomináciami vnímal biskup vždy ako jednu z kľúčových tém svojej pastorácie. V pamäti si pritom uchovával slová sv. Jána Pavla II., ktorý hovoril o ekumenizme ako o ceste cirkvi, záväznej pre každého.
„Treba si uvedomiť, že ekumenizmus nie je len nejaký prídavok. Je to záväzok vstupovať do dialógu s bratmi a sestrami z iných denominácií. Tu v Čechách, ale aj na Morave, kde veľká časť ľudí už nevie, čo je kresťanstvo, potrebujeme vydávať spoločné svedectvo o evanjeliu a o Božej ponuke človeku, zhmotnenej v Ježišovi Kristovi,“ zhrnul dôležitosť ekumenického dialógu pre nm.sk biskup Malý.
Jednou z najväčších prekážok na ceste ekumenizmu je podľa biskupa vnútorná rozpoltenosť v rámci Katolíckej cirkvi, ktorá potom len ťažko dokáže vykročiť v ústrety iným denomináciám. Ak sa spolu jednotlivé skupiny v rámci Katolíckej cirkvi nerozprávajú, navzájom sa odsudzujú a nálepkujú, je podľa neho nemožné vstúpiť do dialógu.
V dôsledku vnútornej nejednoty v Katolíckej cirkvi nie sme schopní vydávať svedectvo iným kresťanským denomináciám.
„Toto je zlyhanie kresťanstva ako takého. Hoci žijeme v rôznorodom spoločenstve a môžeme mať rôzne pohľady, nemali by sme k sebe pristupovať so zdvihnutým prstom a predsudkami a to sa, bohužiaľ, často deje aj v rámci našej Katolíckej cirkvi.“ Pražský biskup upozorňuje, že v dôsledku vnútornej nejednoty a neschopnosti zhodnúť sa na základných pravdách Katolíckej cirkvi potom nie sme schopní vydávať svedectvo iným kresťanským denomináciám.
Ekumenizmus, ako ďalej upozornil, nie je o snahe dosiahnuť organickú jednotu s inými kresťanskými cirkvami, ale o trpezlivom vysvetľovaní, vzájomnom načúvaní a úprimnom záujme bližšie spoznať vieru bratov a sestier z iných cirkví. Preto je také dôležité hľadať čo najviac príležitostí na vzájomné stretávanie sa, akou je napokon aj Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Dôležité je však neostať len pri jednom týždni, ale osvojiť si postoj otvorenosti a ochoty spochybniť samého seba a nechať sa obohatiť tým druhým.
Kresťanstvo často zužujeme len na súbor zákazov a príkazov bez toho, aby sme ľuďom sprostredkovali to najdôležitejšie.
Nato, aby sme boli schopní zaujať takýto postoj, je však podľa Malého potrebné, aby sme sa ako katolíci nestavali do pozície nadradených voči ostatným cirkvám. Napriek tomu, že sa ako katolíci môžeme oprieť o cirkevnú Tradíciu a univerzálne učenie, je dôležité si priznať, že aj my čelíme podobným otázkam ako kresťania z iných cirkví. „Práve tá nehraná pokora a úcta k druhým je predpokladom toho, aby sme mohli vstúpiť do otvoreného dialógu. Pretože si musíme v pokore pripustiť, že my naozaj nemáme odpoveď na všetko,“ podotkol biskup.
Biskup Malý je presvedčený, že poklady, ktoré v kresťanstve máme, majú čo ponúknuť tým, ktorí zúfalo hľadajú naplnenie v hodnotovo vyprázdnenom svete. „Problémom je, že často zužujeme kresťanstvo len na súbor zákazov a príkazov bez toho, aby sme ľuďom sprostredkovali to najdôležitejšie, čo pápež František tak krásne nazýva Božou nehou, ktorá túži po srdci človeka,“ pripomenul pápežove slová biskup. Samozrejme to potom predpokladá aj určité požiadavky na náš život. No problémom podľa biskupa je, že my na to často ideme z opačného konca.
Dôvod našej neschopnosti prinášať posolstvo evanjelia do sveta tkvie podľa biskupa najmä v tom, že nám chýba skúsenosť so živým Bohom. „Nie je to len o zotrvávaní v nejakej tradícii, v rituáloch a v nejakej osvedčenej forme zbožnosti, ale o snahe sa každý deň spojiť s Bohom,“ vysvetľuje biskup.
Práve nádej plynúca zo vzťahu s ním by podľa Malého mala byť odpoveďou na rany a bolesti tohto sveta. To však predpokladá ochotu strhnúť si všetky masky a pozrieť sa v pravde na to, akí sme. Iba tak budeme totiž schopní prinášať autentické svedectvo o Bohu, v ktorom už nebudeme dominovať my, ale on.
Ak si budeme vytvárať akési paralelné štruktúry a len lamentovať nad tým, aký je ten svet zlý, to je cesta k smrti.
Budúcnosť cirkvi vidí pražský biskup v malých spoločenstvách, ktoré sa nebudú báť vyjsť na periférie, a v tom, že cirkev sa stane poľnou nemocnicou pre tých, ktorí to najviac potrebujú. Stratégiou kresťanov by preto z jeho pohľadu nemala byť idea uzavretého ostrovčeka v duchu Benediktovej voľby, ktorý sa zo strachu pred „nástrahami“ skazeného sveta potrebuje utiahnuť do svojej ulity. „Nemali by sme sa stotožniť s hodnotami tohto sveta, ale ostať v ňom. Ak si budeme vytvárať akési paralelné štruktúry a len lamentovať nad tým, aký je ten svet zlý, to je cesta k smrti,“ približuje nebezpečenstvo uzatvárania sa biskup.
Malý zdôrazňuje, že si nemôžeme vytvárať akúsi skupinu spravodlivých, v ktorej si budeme pestovať osobnú mravnosť, lebo k nášmu kresťanskému poslaniu patrí evanjelizačná misia. „Ak nie sme ochotní ísť aj do rizika, že sa na tej ceste zašpiníme, nežijeme svoje kresťanské poslanie naplno,“ uzavrel biskup.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
