Bratstvo, jednoduchosť, misia: Ako Charles de Foucauld ovplyvnil duchovný svet

Charles de Foucauld vždy chcel mať žiakov a pripravil pre nich aj pravidlá, aj direktórium rehoľného života podľa vtedajšieho štýlu, avšak nikdy nemal radosť z toho, že by svojich nasledovníkov mohol prijať v Tamanrassete, kde žil. Duch si dal načas a potom ďaleko prekonal očakávania brata Karola. Dnes existuje dvadsaťjeden rehoľných rodín, ktoré vyrástli z jeho charizmy a z jeho spôsobu nasledovania „milovaného brata a Pána“. Hovorí o tom postulátor procesu blahorečenia a svätorečenia.

„Nemyslím si, že ste vhodný ako duchovný vodca, syn môj! Vaše nariadenia sú absolútne neuskutočniteľné. Na­ozaj sa mi to tak zdá, o tom nepochybujem. Pápež váhal so schválením františkánskej reguly, usúdil, že je prí­liš prísna… ale táto Vaša… popravde ma desí! Ak chcete, prežite svoj život pri dverách nejakej komunity, v biede, po ktorej túžite… Ale nepíšte žiadnu regulu, prosím. (…) Predovšetkým nič nezakladajte. Ak absolútne odmietate ducha svätého Bernarda a trapistov, vyberte si iný spôsob života… ale neťahajte doň spoločníkov, prosím vás.“

Tieto slová napísal abbé Huvelin 2. augusta 1896 bratovi Charlesovi de Foucauldovi, ktorý mal v úmysle opustiť trapistický kláštor – do ktorého vstúpil v roku 1890, pre­tože v ňom nenašiel radikalizmus, o akom sníval. Dúfal, že na túto cestu pritiahne aj iných, a vypracoval pre nich regulu života.

Dnes existuje spolu 21 inštitútov zasvätené­ ho života, ktoré sa inšpirujú de Foucauldo­vou charizmou.

Napriek „prosbám“ svojho duchovného vodcu neprestával prepracovávať, navrhovať a aktuali­zovať svoju regulu, dokonca uvažoval aj o ženskej vetve a až do svojej smrti v roku 1916 neúnavne hľadal spoločníkov, ktorí by s ním spoločne prežívali jeho charizmu. Jedného našiel, Michela, ktorý sa po troch mesiacoch – hoci obdivoval svätosť brata Charlesa – musel vrátiť do svojej pôvodnej rehole Bielych otcov, pretože ho de Foucauldov životný štýl vyčerpal.

Až po jeho smrti sa zrodili duchovní synovia a dcéry Char­lesa de Foucaulda, čo dokazuje, že generativita charizmy nielenže nezávisí od schopnosti zakladateľa fascinovať a priťahovať svojich nasledovníkov, ale dokonca prekra­čuje aj takú hranicu, akou je smrť. Po rôznych pokusoch – spomeňme si na Charlesa Henriona, Emila Malcora a otca Peyriguèra – dnes existuje spolu 21 inštitútov zasvätené­ ho života, sekulárnych inštitútov, fraternít, duchovných združení a hnutí, ktoré Cirkev uznala a ktoré sa inšpirujú de Foucauldo­vou charizmou – okrem nich stále vznikajú ďalšie.

Nazaretská charizma

„Kto miluje, chce napodobňovať. To je ta­jomstvo môjho života: stratil som svoje srd­ce pre Ježiša Nazaretského, ktorý bol ukri­žovaný pred 1 900 rokmi, a celý život som sa ho snažil napodobňovať, nakoľko mi to dovolila moja slabosť.“ V tejto krátkej vete, ktorú Charles de Foucauld napísal jedné­mu svojmu priateľovi, máme bezpochyby najkrajšiu definíciu, akú kedy on o sebe a o svojom hľadaní povedal.

Jeho životný príbeh po obrátení bol neustálym snaže­ním sa napodobňovať Ježiša Nazaretské­ho. Tú tvár, ako hovorí, „zhliadol, keď sa prechádzal ulicami Nazareta“ počas cesty do Svätej zeme, ktorú podnikol takmer hneď po svojom obrátení. Zistil, že na tom­to mieste Boh zjavil svoju pravú tvár pro­stredníctvom „pokornej a skrytej existencie božského robotníka z Nazareta“, teda Ježi­ša, ako neskôr povedal. V Nazarete sa Ježiš naučil byť človekom ako my, prežíval život svojich krajanov a pestoval bratstvo voči každému, najmä k najchudobnejším, a toto všetko s veľmi dôverným a osobitným vzťahom k Bohu, ktorého volal „Abbà“, Otecko.

Toto sú základné piliere, ktoré sa snaží realizovať 21 duchovných rodín zrode­ných z jeho charizmy: hlboký život kon­templácie Božieho tajomstva a bratstvo so všetkými, najmä s tými najchudobnejšími, čím si osvojujú to, čo brat Karol napísal: „Chcem, aby si všetci obyvatelia, kresťania, moslimovia, židia, modloslužobníci zvykli na to, aby vo mne videli brata (…) univerzálneho brata.“ Chcel kráčať ich tempom, nepostupovať rýchlejšie ako oni, rásť v ľudskosti s každým jednotlivcom a vy­zdvihovať dar, ktorý do nich zasial Boh, milovať a rešpektovať slobodnú odpoveď, ktorú môžu dať na vnuknutie Ducha.

Ide o to, aby žili „nazaretským životom tam, kde ich Pán umiestnil“. Preto hoci charizma je v podstate spoločná a rovnaká, každé bratstvo ju na svojom mieste inak konkrétne žije.

Mnohotvárna charizmatická rodina

Uvediem niekoľko príkladov tohto rozkve­tu.

Malí bratia Ježišovi, ktorých založil René Voillaume. Snažia sa žiť kontemplatív­nu charizmu v adorácii, nasledovať Je­žiša a stať sa bratmi pre tých, ktorých stretávajú, a byť solidárni s najchudob­nejšími. Prežívajú teda životnú situáciu „chudobných ľudí“, aby sa v nich čoraz viac ukazovala „Ježišova ľudská tvár“ (Mt 25). Tak chcú byť robotníkmi s ro­botníkmi, roľníkmi s roľníkmi, murár­mi, remeselníkmi atď.

Malé sestry Ježišove, ktoré založila malá sestra Magdeleine Hutinová. Žijú kon­templatívnym životom uprostred ľudí, medzi chudobnými a prežívajú s nimi ich životné podmienky, prácu, bývanie. Ich komunity sú otvorené, sú miestom prijatia, priateľstva a sesterstva, pričom osobitnú pozornosť venujú moslimom a ľuďom na okraji spoločnosti v mno­hých krajinách sveta a snažia sa im pre­javovať Božiu nehu a dobrotu.

Sekulárna fraternita. Pre manželov, ro­diny a slobodných predstavuje naza­retské tajomstvo prijať Ježiša, ktorého oslavujú a klaňajú sa mu v Eucharistii. Snažia sa tak ohlasovať evanjelium každodenným svedectvom, solidaritou s chudobnými, ktorých chápu ako živú prítomnosť Krista vo svete, snažia sa aj o spoločenstvo a priateľstvo so všetký­mi cirkvami, náboženstvami a národ­mi. Pri pohľade na spôsob, akým žijú, sa človek dozvedá, čo je to kresťanský život.

Misionári Ježiša služobníka. Tento seku­lárny inštitút, založený v roku 1979 vo Vietname ako služba etnickým menši­nám, pozostáva z troch vetiev: zasvä­tení muži, zasvätené ženy a spolupra­covníci slobodní a zosobášení. Takto o sebe píšu: „Ide o dôkladné prežívanie evanjelia, bratskú lásku, život v tichu, chudobe, práci ako Ježiš v Nazarete, v blízkosti Eucharistie a v spojení s Je­žišovou obetou.“

Každý kresťan musí byť apoštolom.

Kňazská fraternita Jesus Caritas, ktoré združuje diecéznych kňazov z pia­tich kontinentov, ktorí chcú viesť svoj kňazský život a službu vo svetle cha­rizmy Charlesa de Foucaulda. Podobne ako on, aj oni venujú čas každodennej adorácii Pána v Eucharistii; robia „na­zaretský mesiac“, to znamená duchov­nú obnovu v trvaní jedného mesiaca na spôsob Ježišovho života v Nazare­te, jeden deň za mesiac na púšti, brat­ské stretnutia, kde prehodnocujú svoj život na základe evanjelia. Snažia sa pestovať svoju charizmu s vrúcnou láskou k „Ježišovi – Láske“ a vykoná­vať svoju pastoračnú činnosť výlučne „pre Ježiša a jeho evanjelium“; pestujú univerzálne bratstvo prostredníctvom jednoduchého života, v blízkosti ľudí, v solidarite s tou časťou Božieho ľudu, ktorú dostali od svojho diecézneho bis­kupa v mene Cirkvi, a tak sa s veľkým a ekumenickým srdcom bezvýhradne zasväcujú Bohu a ľudstvu v konkrétnej realite svojej diecéznej cirkvi.

Svedkovia charizmy

Aby pokračovali v žití charizmy brata Charlesa, jednotliví členovia jeho duchov­nej rodiny si osvojujú to, čo on sám napísal Josephovi Hoursovi, novinárovi z Lyonu, o evanjelizácii Tuarégov: „Každý kresťan musí byť apoštolom: to nie je rada, to je pri­kázanie, prikázanie lásky. Byť apoštolom, avšak akým spôsobom? Tým najlepším, najvhodnejším pre ľudí, ktorých budeme oslovovať; so všetkými, ktorí sú s ním vo vzťahu, a bez výnimky: byť láskavý, než­ný, bratsky naklonený, byť príkladom cnosti, s vždy príťažlivou a kresťanskou pokorou a jemnosťou; s tými, ktorí nikdy nepovedia ani slovo o Bohu alebo nábo­ženstve, trpezlivo čakať, ako Boh trpezlivo čaká, byť dobrý, ako je Boh dobrý a milujú­ci, byť nežným bratom a modliť sa za nich; s tými, ktorí hovoria o Bohu, byť taký, aby mohli pochopiť; (…) Predovšetkým vidieť v každom človeku brata“ a najmä „vidieť [v tých najchudobnejších] zástupcov Ježiša, samotného Ježiša.“

Autor: Andrea Mandonico, SMA. Prevzaté z časopisu Ekklesía, č. 4.