Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Keď deti musia dospieť príliš rýchlo. Laura musela prevziať zodpovednosť za svoju sestru, kým jej mama zápasila so závislosťou. Prečítajte si príbeh o bolestnej strate, nezlomnej vôli prežiť a hľadaní svetla v temnote.
V prvej časti rozhovoru s Laurou sa okrem iného dozviete i to:
Spomínate si na obdobie, keď vaša mama začala piť?
Moja mama začala s pitím už ako tínedžerka a alkoholu sa nevzdala ani po mojom narodení. Neskôr som sa dozvedela, že moji rodičia sa veľmi ľúbili, no môjmu otcovi vadilo mamino pitie a nevidel iné východisko ako rozvod.
Vedel, že mi bude viac nápomocný, ak od mojej mamy odíde. Dnes som mu za to veľmi vďačná, pretože tu bol pre mňa vždy, keď mi bolo ťažko. Keď sa rozvádzali, opýtali sa ma, s kým chcem ostať, a ako päťročná som si prirodzene vybrala mamu.
Aký bol život s mamou po odchode otca?
S mamou sme išli žiť k mojej babke. Keď si však mama našla priateľa, ktorý bol tiež alkoholik, babka sa od nás odsťahovala. Keď som mala deväť rokov, narodila sa mi sestra, o ktorú sa však mama nebola schopná starať. Väčšinu času trávila v baroch a na diskotékach a postupne odchádzala na celé dni preč.
Zafixovala som si spomienku, že človek, ktorý ma ľúbi mi ukazuje lásku tým, že odo mňa odchádza.
Keď mala sestra asi trištvrte roka, začala som sa budiť na jej plač a na to, že sme doma samy. Pochopila som, že budem musieť zastúpiť rolu mamy, pretože nikto iný doma nie je. Naučila som sa variť, prať, prebaľovať a všetko ostatné, čo k tomu patrí.
Z tohto obdobia som si ako dieťa zafixovala spomienku, že človek, ktorý ma ľúbi a mal by mi byť oporou, mi ukazuje lásku tým, že odo mňa odchádza. Tento pohľad na lásku som si preniesla aj do dospelosti.
Hnevali ste sa na mamu za to, ako sa k vám správala?
Vinu za to, čo sa u nás deje, som si veľakrát vzťahovala na seba. Mama mi hovorila, že prestane piť, keď si upracem izbu, keď budem viac pomáhať a podobne. Myslela som si, že je toho na ňu veľa, a preto pije. Až časom som bola schopná ten hnev a nenávisť obrátiť smerom von. Hnevala som sa, prečo nám mama ničí život.
Vnímali ste, že sa mamin alkoholizmus stupňuje?
Išlo to cez viacero fáz. Tým, že mama s alkoholizmom v podstate nič nerobila, jej stav sa neustále zhoršoval. Silný vplyv na ňu mal aj jej priateľ – otec mojej sestry –, ktorý bol tiež alkoholik. Aj keď mama mala obdobie, počas ktorého sa začala stavať na nohy a našla si niečo, čo ju bavilo, on na ňu žiarlil a stiahol ju opäť dole.
Myslím, že keby bola v tom čase sama, možno by to zvládla a zotavila sa. V poslednom štádiu sa už úplne spustila. Od piva a vína prešla k vodke a bola schopná vypiť aj liter za deň.
Uvedomovali ste si, že mama je závislá od alkoholu?
Spočiatku nie. Ako dieťa som si neuvedomovala, že za našimi rodinnými problémami je mamina závislosť. Bola som navyše veľmi uzavreté dieťa, takže som o našej situácii takmer s nikým nehovorila.
Keď som mala asi dvanásť rokov, môj otec ma zobral k psychologičke, ktorá mi položila niekoľko otázok a prvýkrát mi na rovinu povedala, že moja mama je závislá od alkoholu. Bolo to, akoby mi niekto položil na chrbát ruksak s tonovým závažím.
Vedela som, že keď bola pod vplyvom, alkohol z nej robil úplne iného človeka.
Hoci som to možno niekde hlboko vnútri tušila, ľudský mozog funguje tak, že keď počuje niečo nevedomé vyslovené nahlas, zrazu sa v ňom akoby niečo rozsvieti a my zažijeme ten známy „aha moment“. Až vtedy som sa začala zamýšľať nad tým, čo bude mamin stav pre mňa znamenať, ako sa mám k tomu postaviť a naučiť sa s tým žiť.
Kto vám bol v tomto období oporou?
Otec. Bol a dodnes je mojím najlepším priateľom. Keď to bolo doma s mamou ťažké, vždy som sa mu mohla ozvať, aby po mňa prišiel. Je paradoxné, že väčšinou máme tendenciu spomínať tých, ktorí nám najviac ublížili, zatiaľ čo na tých, ktorí tu boli vždy pre nás, si nespomíname. Akoby sme ich prítomnosť brali ako niečo samozrejmé.
Riešil niekto z vášho okolia, čo sa u vás doma deje?
Asi najskôr susedia. Tým, že som zvykla veľmi silno až hystericky plakať, susedia párkrát zavolali sociálku. Keď nám pracovníci zo sociálky zazvonili, uvedomila som si, že sestru by automaticky zobrali do detského domova, lebo mala oboch rodičov alkoholikov a bola neplnoletá. Preto som sa radšej tvárila, že nikto doma nie je, a neotvorila som.
Cítili ste napriek všetkému, čo sa u vás dialo, že vás má mama rada?
Svojím spôsobom áno, ale pre to, čo som s ňou zažívala, som mala úplne pokrivený obraz o tom, čo to znamená láska. Ten si napokon naprávam až dodnes. Mama nám hovorievala, že nás má rada a že sme to jediné, čo má, no popritom nám surovo nadávala, odchádzala z domu a ničila nám život.
Až neskôr, keď som si začala viac čítať o chorobe alkoholizmu a spoluzávislosti, som s ňou dokázala mať viac súcitu. Vedela som, že keď bola pod vplyvom, alkohol z nej robil úplne iného človeka.
Spomínali ste, že z dôvodu maminej závislosti ste museli prebrať jej rolu, čo je jedným z prejavov spoluzávislosti. Ako inak sa ešte prejavila vo vašom živote spoluzávislosť?
Nazvala by som to prežívanie. Tým, že všetka pozornosť sa sústredila na mamu, moje sny a starosti museli ísť bokom. Reálne som vôbec nežila svoj vlastný život, ale ten jej. Cítila som za ňu prehnanú zodpovednosť a všetko riešila za ňu.
Čo je podľa vás na spoluzávislosti to najhoršie?
Asi to, že zatiaľ čo závislí utekajú pred emóciami k alkoholu a nevnímajú reálny svet, my spoluzávislí to všetko prežívame desaťnásobne viac ako triezvi. Ticho trpíme všetko, čo závislý robí, a máme tendenciu ho ospravedlňovať.
Vaše detstvo a dospievanie boli poznačené množstvom zranení. Čo vám najviac pomohlo na ceste k uzdraveniu?
Bol to súhrn viacerých faktorov. V prvom rade som mala pri sebe vždy nejakú odbornú pomoc – či už to bola terapeutka, alebo mentorka, ktorá ma v danom období sprevádzala. Po druhé mi pomohlo, že v mojich dvadsiatich dvoch rokoch som sa osamostatnila a mala čas byť sama so sebou.
Vedela som sa zaprieť a dávať jej tú lásku, ktorú nikdy nedostala.
Vedome som sa vracala do situácií z minulosti a opäť si ich prechádzala aj so všetkými emóciami. Veľa som preplakala a odpúšťala… A do tretice tam bola ešte moja vízia o tom, že si tým potrebujem prejsť, aby som raz svojím príbehom mohla pomáhať iným. To bola veľmi silná vnútorná motivácia. Mala som túžbu premeniť všetku tú bolesť na hnaciu silu a dať jej zmysel.
Po vašom odchode z domu sa mamin zdravotný stav výrazne zhoršil. Môžete nám to priblížiť?
To, čo sa u nás doma dialo po mojom odchode, viem viac-menej len zo sestriných slov. Spomínala, že mama bola agresívna a takmer nonstop opitá. Vtedy už nebol ani jeden deň, keď by bola triezva. Až keď ochorela, dva týždne nepila, lebo na tom bola už tak zle. Sestra s ňou bola v najhoršom štádiu jej alkoholizmu, takže si to odniesla najviac.
Navštevovali ste mamu od obdobia, keď ste sa odsťahovali?
Áno, chodievala som za ňou pravidelne. Dokonca som sa s ňou vedela rozprávať aj vtedy, keď bola opitá. Už som vedela, že mám svoje útočisko, kam sa môžem vrátiť. Na tú chvíľu, keď som bola u nej, som sa vedela zaprieť a dávať jej tú lásku, ktorú nikdy nedostala.
Pamätám si, že keď na mňa pri jednej návšteve opäť spustila všetky tie nadávky, tak som sa na ňu otočila so slovami: „Mami, aj tak ťa ľúbim.“ Potom som už len videla, ako stíchla a odišla preč. O niekoľko dní nato mi však s plačom volala, že ona si takú dcéru nezaslúži. Preto si myslím, že aj napriek všetkému sa v nej predsa niečo pohlo.
Ako sa jej zdravotný stav vyvíjal ďalej?
V poslednom štádiu, keď už prestala piť, mala nafúknuté brucho a žlté oči a už v podstate postupne odchádzala. Vtedy som k nej zavolala jednu známu doktorku, aby sa na ňu pozrela.
Skonštatovala, že musí ísť do nemocnice, inak neprežije. Hoci moju pomoc spočiatku odmietala s tým, že ona nechce ísť zomrieť do nemocnice, keď zbadala, že som jej začala baliť veci, pochopila, že to myslím vážne, a začala spolupracovať.
V nemocnici to už malo veľmi rýchly spád. Po dvoch týždňoch od hospitalizácie dostala zápal pľúc, z večera do rána stratila reč a presunuli ju na ARO. Tam bola tri mesiace len na dýchacích prístrojoch.
Až do poslednej chvíle, kým nespustili truhlu, som verila, že mama sa z toho dostane.
Takmer denne som za ňou chodila do nemocnice a hovorila jej, že ju ľúbim a že jej odpúšťam. Výhodou bolo, že mi na to už nemohla nič hovoriť, pretože mala v ústach dýchaciu trubicu. Mohla len počúvať, čo nikdy predtým nerobila.
Verili ste, že sa z toho mama ešte môže dostať? Že sa jej zdravotný stav zlepší?
Keď mi lekári povedali, že sa mám pripraviť na maminu smrť, kričala som na nich, že ona ešte vyzdravie. Ešte aj po jej smrti som na ňu kričala, aby sa zobudila. Až do poslednej chvíle, kým nespustili truhlu, som verila, že sa z toho dostane.
Spomínate si na moment, keď vám povedali o maminej smrti?
Bolo to v jedno ráno, keď bola u mňa kamarátka na návšteve. Doobeda mi zazvonil telefón a monotónny nemocničný hlas mi oznámil, že mama je mŕtva. V tej chvíli som vybehla v pyžame von z bytu, sadla si na schody a tam som sa zrútila.
Asi desať minút som plakala tak, že som sa nevedela ani nadýchnuť, zavolala som otcovi a medzitým, ako prišiel, som si uvedomila, že mi hlavou nešla otázka „prečo sa to stalo“ alebo „prečo to Boh dopustil“, ale spomenula som si na svoj detský sen.
Túžila som, aby mama v živote spoznala radosť a lásku, a uvedomila som si, že kdekoľvek teraz je, je pri zdroji. Uvedomila som si, že tento sen sa mi splnil a že otázka „prečo“ v tej chvíli nemá význam. S týmto postojom a s vedomím, že mám na starosť neplnoletú sestru, som sa vrátila do bytu s kamenným výrazom tváre.
Kamarátke som povedala, aby sestru zobrala von, a ja som vyrazila s otcom do nemocnice. Všetky tie emócie smútenia som si dovolila prežiť až rok po maminej smrti.
Ako to prebiehalo?
Vyzeralo to asi tak, že bolo úplne jedno, kde som bola, ale keď na mňa prišiel smútok a chcelo sa mi plakať, tak som dala svojim emóciám voľný priebeh. A bolo jedno, či som bola v robote, v kaviarni alebo na ulici. Keď to na mňa prišlo, nič som už nedusila a nechala som všetky tie emócie, aby mnou prešli.
Tým, že som roky emócie potláčala, všetky sa tlačili na povrch a potrebovala som si to odplakať. O fungovaní ľudskej psychiky som si začala aj viac čítať a čím viac som vedela, čo sa vo mne deje, tým viac som vedela pochopiť svoje emócie.
Potlačené emócie sa podľa odborníkov často odrážajú aj v somatickej rovine. Prejavilo sa dlhodobé potláčanie emócií aj na vašom zdraví?
Áno. Ako malá som mala cystu na čreve a nikto nevedel prísť na to, z čoho to je. Takmer som im pod skalpelom odišla. Až teraz, keď si o tom všetkom viac študujem, tak mi je jasné, že emócie prežívame najmä v bruchu. K tomu sa potom pridali aj tráviace problémy, ktoré si riešim dodnes.
Ako sa zmenil váš život po maminej smrti?
Od základu. Po tom, ako som sa osamostatnila, som sa opäť vrátila domov, aby som sa postarala o sestru. S vybavovaním všetkých papierov k maminmu pohrebu som zároveň riešila to, aby som si zobrala sestru do náhradnej osobnej starostlivosti.
Snažila som sa jej vynahradiť všetko to, čo som ja nemala, a sprevádzať ju cestou odpustenia a uzdravovania. To, že je z nej dnes cieľavedomá mladá žena, považujem za jeden veľký zázrak.
V druhej časti rozhovoru sa okrem iného dozviete i to:
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
