Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
S putovaním začal pred troma rokmi. Odvtedy už absolvovať dvojttýžňovú pútnickú cestu do Santiaga de Compostela, viac ako 700-kilometrovú cestu SNP a púť z Bratislavy do Mariazellu. Ako sám vraví, putovanie si ho zavolalo samo a chytilo natoľko, že túto skúsenosť neskôr doprial aj študentom Teologickej fakulty Trnavskej univerztiy.
V prvej časti rozhovoru s Jozefom Žuffom sa okrem iného dozviete i to:
Putovanie má v rôznych kultúrach a náboženstvách svoje pevné miesto. Napríklad v islame sa očakáva, že človek si aspoň raz za život vykoná púť k posvätnému miestu. Akú úlohu zohráva putovanie v kresťanstve?
Putovanie má v kresťanstve hlbokú tradíciu. Je prítomné po stáročia a nadväzuje na starú židovskú tradíciu, ktorá bola nielen symbolická, ale aj fyzická. Stala sa až súčasťou identity židovského národa. Je pripomienkou toho, že tu na zemi sme všetci pútnikmi.
Putovanie má v sebe zároveň aj dôležitý aspekt cieľa, ktorý mám celý čas na zreteli. Či už je to pútnické miesto, alebo koniec naplánovanej cesty, dôležité je, že viem, kam kráčam. Rovnako je putovanie aj radosť z návratu domov. Tú som intenzívne zažil, keď som počas cesty SNP prechádzal z východu Slovenska do Bratislavy, kde žijem.
Čas na púti je hlboko previazaný s tichom, na ktoré sa počas bežného dňa stále ťažšie hľadá priestor. Aké miesto malo ticho vo vašom putovaní?
Moja skúsenosť je taká, že ticho otvára priestor hlasom alebo pocitom, ktoré sú hlboko vo mne, ale čakajú na moment stíšenia, aby mohli „prehovoriť“. Ticho dáva priestor započúvať sa do vnútorných pohnútok, túžob, otázok, ktoré sú zrazu oveľa jasnejšie a možno jedine v tichu dokážu vyjsť na povrch.
Nedá sa povedať, že to, čo mi prinieslo ticho včera, mi prinesie aj dnes. Každý moment otvára dvere do ďalších vnútorných komnát.
Uvedomil som si, čo všetko vo mne je. Takže ticho je veľmi silný a účinný nástroj, ako sa dostať k sebe. Hoci ani pri putovaní nikdy nezažijete úplné ticho.
V akom zmysle?
Sprevádzajú vás zvuky prírody a môže sa stať, že nejaký zvuk vo vás zrazu otvorí nejakú emóciu, ktorá sa nedá naplánovať ani zopakovať. To ticho aj zvuky prírody prinesú vždy niečo iné, lebo aj ja sám som stále iný. Nedá sa povedať, že to, čo mi prinieslo ticho včera, mi prinesie aj dnes. Každý moment otvára dvere do ďalších vnútorných komnát.
Viacero ľudí opisuje skúsenosť, že pri dlhšom a náročnejšom putovaní sa v nich začali otvárať nové úrovne vedomia. Po akom čase k tomu dochádza?
Myslím, že prvé dni sú veľmi intenzívne na prežívanie telesného diskomfortu, ktorý sa potom premieta aj do toho vnútorného. Je to také otváranie sa tomu, čo by niekto nazval rozšírené vedomie alebo zmenený stav vedomia.
Niektoré teórie hovoria, že človek sa do tohto stavu dostane po troch dňoch, iné že po týždni alebo 300 kilometroch. Tak to bolo aj u mňa.
Vedeli by ste túto skúsenosť opísať?
U mňa sa to spustilo, keď som dostal esemesku od kamaráta s otázkou, ako sa mi darí. V tom momente som pocítil veľmi silnú emóciu vďačnosti za to, koľkí ľudia ma majú radi a záleží im na mne, až som nevedel prestať plakať. Bol to niekoľkohodinový nekontrolovaný plač. Takže u mňa to išlo cez emócie.
Myslím, že k rozšíreniu vedomia pomohlo aj to, že som mal dni, keď som zjedol len pár kusov ovocia. Vďaka tomu som zrazu dokázal vnímať úplne iné veci, ku ktorým som dovtedy nemal prístup.
Mali ste nejakú „mantru“, ktorá vám pomáhala, keď bolo putovanie najťažšie a nevedeli ste, ako ďalej?
Nie, mantru som nemal, ale spomínam si, že keď som pociťoval hranice svojich síl, zrazu mi začali nabiehať piesne z detstva. Akoby som sa vrátil späť a stretol sa so svojím vnútorným dieťaťom. A teraz s odstupom času viem povedať, že som mal aj nádej, ktorá bola zdrojom neuveriteľnej sily a energie.
Pri putovaní som sa učil, že nech sa deje čokoľvek, dobre viem, že nič nemám na sto percent v rukách.
Zároveň mi dávala akýsi hlboký vnútorný pokoj, že nech tá cesta bude akákoľvek, vždy dopadne dobre. Vedel som, že stačí málo a cestu nemusím dokončiť, ale že aj to bude v poriadku.
To je to, čomu hovorím nádej. Nech sa deje čokoľvek, teraz aj keď neputujem, dobre viem, že nič nemám na sto percent v rukách. A práve to som sa pri putovaní učil aj sa to učím. V tomto vidím aj prepojenie pútnikov nádeje s jubilejným rokom. Zážitok pútnika je vždy spojený s nádejou.
Možno hovoriť o nádeji aj v zmysle pozitívnej motivácie pri putovaní, keď ste napríklad nevedeli, kde budete v noci spať alebo ako sa bude vyvíjať počasie?
Nádej som v tomto zmysle začal vnímať trošku inak. Pochopil som, že sa všetko nemusí otočiť na dobré. Počas putovania som pochopil, že nádej pramení z prijímania vecí tak, ako prichádzajú. Takže aj keď som v daždi nenašiel útulňu, bola mi poriadna zima, bol som prechladnutý a unavený, tak to jednoducho bolo tak, ako to malo byť.
Povedal by som, že som sa vzdával kontroly nad svojimi vlastnými očakávaniami. Pochopil som, že je to dobré, aj keď sa veci dejú inak, ako by som si prial. Sila nádeje je v tom, že prináša do nášho života ešte aj iný rozmer ako to, čo si myslíme, že je pre nás dobré.
Mnohí máme skúsenosť, že práve to ťažké, čo sa nám javí ako zlé, môže byť pre nás neskôr veľkým zdrojom sily a múdrosti. Práve preto, že je to ťažké. To však ešte neznamená pasivitu voči životu. Sám na sebe vidím, že čím viac nechávam cez seba prechádzať nádej a nebojujem proti okolnostiam, tým viac som sám sebou.
Spomínali ste, že to, ako sa cesta bude vyvíjať, bolo mimo vašej kontroly. Dá sa na niečo také vôbec psychicky pripraviť?
To je dobrá otázka. Javí sa, že putovanie nie je otázkou telesnej výbavy, ale hlavne vnútorného nastavenia. Vnímam to tak, že putovanie si ma zavolalo samo. Okolnosti v mojom živote sa vyvinuli tak, že som sa o putovanie začal viac zaujímať a do dvoch týždňov som mal kúpenú letenku do Španielska.
V čom vás táto skúsenosť posunula?
Určite som získal iný vzťah k prírode. Počas kráčania naprieč Slovenskom som pochopil, že príroda nie je iba akási kulisa, kde sa putovanie odohráva, ale že odráža môj vnútorný svet a naopak. Napríklad si pamätám na nefarebné a sivé siluety stromov, ktoré sa predo mnou vynárali, vo Volovských vrchoch, kade som kráčal tri dni v hmle a daždi.
Mal som veľký rešpekt pred tým, či sa u mňa neobjaví nejaká paranoja, o ktorej možno ani neviem.
Cítil som, ako silno to na mňa vplývalo. Keď som videl všade okolo seba šedú, začal som prežívať presne to isté. Čiže to napájanie sa a vzájomné zrkadlenie sa seba a prírody bol veľmi silný zážitok.
Putovanie mi tiež otvorilo koncept žitia v prítomnosti. Čo to znamená žiť tu a teraz a ustavične niekam neunikať. A hoci sa ten pocit opäť stratí, už viem, že sa k nemu môžem vrátiť.
Ako ste pracovali s bolesťou, ktorá pri dlhšom putovaní prirodzene nastane? Pomáha vám táto skúsenosť s prekonávaním bolesti alebo utrpenia v bežnom živote?
Putovanie je lekciou rešpektovania bolesti. Prijať, že bolesť tu je a niekedy vie kráčanie aj úplne zablokovať. Ani to však nie je zlé. Bolesť je sprievodnou fázou cesty, podobne ako radosť. Dokonca sa javí, že bez hlbokej bolesti by ani tá radosť nebola taká hlboká.
Práve bolesť pomáha prehĺbiť aj jej protipól. Môže to byť prijatie, pokoj, radosť. Ja som mal zaujímavý zážitok, keď som po mesačnom putovaní cez Slovensko prišiel domov a ostal som týždeň ležať.
Prepukla u mňa kliešťová encefalitída. Práve vtedy, keď sa zdalo, že náročné obdobie sa skončilo, telo ma bolelo najviac. Takže ešte aj po skončení putovania to šlo mimo očakávaní. No bolesť, ktorú som prežíval, sa postupne preklápala do radosti zo všetkého, čo sa udialo.
Nedostali ste sa do štádia, keď ste mali chuť to vzdať?
Nie. Dokonca som niekedy išiel akoby až na hranu. Tam som si uvedomil, ako sa stále za niečím naháňam. Hoci som vedel, že mám časovú rezervu, napriek tomu som mal tendenciu to hrotiť. Päť dní po sebe som dával cez 50 km denne, až ma zastavilo vlastné telo. To bola tiež dôležitá lekcia.
Na púť ste sa vybrali sám. Nemali ste strach?
Vopred som sa trošku obával, či to vydržím. Väčšinu dní som nocoval pod holým nebom, kde na kilometre odo mňa nikoho nebolo. Mal som veľký rešpekt pred tým, či sa u mňa neobjaví nejaká paranoja, o ktorej možno ani neviem.
Pamätám si, že v Kremnických vrchoch som si na mape našiel nejakú útulňu, no ako som kráčal, zistil som, že za svetla k nej už nedôjdem. Tak som pokračoval do hlbokej noci, a keď som už nevládal, vytiahol som spacák a ľahol si pod strom. Vtedy mi naplno došlo, že som úplne sám a že aj svoju životnú cestu môžem prejsť len ja sám.
Dostali ste sa aj do situácie, keď vám išlo o život?
Neviem, či som si niekedy uvedomil vratkosť života tak, ako keď som išiel po hrebeni cez Nízke Tatry. Tí, ktorí chodia po horách, vedia, čo to znamená zažiť tam búrku. Po hrebeni, kde bol sneh, som išiel iba v teniskách a prišla taká búrka a studený vietor, že som stratil citlivosť v nohách. Vedel som však, že vrátiť sa už nedá.
Po chvíli som zbadal, že cez kopec predo mnou sa tiahne snehový jazyk, ktorý sa môže kedykoľvek odtrhnúť. V tej chvíli som veľmi silno prežíval, že ten moment absolútne nemám v rukách. Hoci som si dával pozor, situácia sa zrazu zvrtla tak, že som sa v sekunde mohol zošmyknúť do rokliny.
Foto: Archív Jozefa Žuffu.
V druhej časti rozhovoru s Jozefom Žuffom sa okrem iného dozviete i to:
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
