Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Dostala sa ku mne kniha Jana Loffelda Keď Boh nikomu nechýba. Témou je rýchla sekularizácia západného sveta. Kniha vzbudila záujem v našej Cirkvi, mnohí sa k nej vyjadrovali a autor bol pozvaný na panelovú diskusiu. Trochu ma prekvapil rozruch, reakcie označujúce text za provokatívny. My, ktorí žijeme vo svete, sa každý deň stretávame s ľuďmi, ktorým Boh nechýba. Mnohí z nich sú šťastní a žijú čestne. Teraz si to všimli aj teológovia.
Musím myslieť na svoje detstvo. Rodičia nás síce so sestrou každú nedeľu brávali do kostola, ale okrem niekoľkých detských modlitbičiek od mamy to náš každodenný život veľmi nepoznamenalo. Naši rodinní priatelia a známi boli ľudia „nekostolní“ a náboženstvo a viera neboli témami rozhovorov. Výnimkou bola manželka otcovho kolegu a priateľa z práce. Pri svojich občasných návštevách si takmer vždy našla príležitosť podeliť sa o svoje duchovné skúsenosti s prežívaním svojej viery. Naši ju vypočuli s láskavou zhovievavosťou, bez toho, aby túto tému akokoľvek rozvíjali. Brali to ako drobnú úchylku tejto naskrz dobrej ženy, zvláštnosť, ktorá nemohla narušiť ich priateľstvo.
Naše slová, naše symboly nie sú schopné vyjadriť celú pravdu o Bohu.
Rodičia nám vytvorili láskyplný domov, ktorému nič nechýbalo. Aj v rôznych životných peripetiách sme sa k nemu mohli vzťahovať ako k pevnému bodu a myslím, že z toho žijem dodnes. Samozrejme, aj naši rodičia prešli vývojom spolu s nami. Keď sme v dospievaní začali so sestrou praktizovať náboženský život, tak sa o nás báli. Najviac asi fanatizmu, ktorým si vysvetľovali našu mladícku horlivosť. Báli sa aj o našu bezpečnosť, pretože v období totality boli náboženské aktivity mimo kostola zakázané.
Mne táto skúsenosť z detstva vždy pomáhala chápať a oceňovať svet bez náboženskej praxe. V prostredí Hnutia fokoláre sme zažili obdobie dôležitého obratu k takzvaným neveriacim. Chiara Lubichová kládla dôraz na konkrétny záujem, vedúci skôr k spolupráci vo vzájomnom rešpektovaní, ako k obracaniu na „pravú“ vieru. Bolo to určite prorocké. V tom čase som sa zúčastnil na niekoľkých podujatiach usilujúcich sa o tento dialóg, na ktorý som pozval niektorých svojich neveriacich priateľov. Nebolo to ľahké. Napriek všetkej snahe sme ich „prevalcovali“ svojimi veľkými ideami, hlboko zakoreneným postojom majiteľov pravdy a odpoveďami na všetky dôležité otázky života. Priateľské gestá a slová o rovnosti to nedokázali zakryť.
V jednej knihe rozhovorov Alexandra Meňa s mladými, prevažne hľadajúcimi ľuďmi, sa jeden z účastníkov pýta: „Ako to urobiť, aby náboženstvo nestálo v ceste mojej viere?“ Odpoveď je vyčerpávajúca, ale mne sa zdá dôležitá i otázka. Vyjadruje silné uvedomenie si neuchopiteľnosti duchovného života. Naše slová, naše symboly nie sú schopné vyjadriť celú pravdu o Bohu. Sú príliš ľudské, a preto pre niekoho dokonca nevhodné. V kontakte s neveriacimi priateľmi som sa niekedy cítil ako dogmatik, ktorý to veľké tajomstvo, ktoré nás spája, zbavuje všetkej sily a príťažlivosti. Vtedy som si uvedomil nutnosť úcty a rešpektu voči vnútornému životu týchto ľudí. Nemám pochybnosti o tom, že Boh ich miluje, ale ako to robí, akým spôsobom, to by sme mali nechať naňho. Niekto to výstižne vyjadril: „Dovoliť Bohu byť Bohom…“
Nedávno som sa stretol s mojím krstným synom Tomášom pri hrobe jeho mamky. Tri mesiace po jej smrti sa stále nedokázal zmieriť s jej odchodom. Zádušnú svätú omšu vtedy slúžil otec Krištof z Českého Brodu vo farskej kaplnke len pre nás troch. Tomáš priniesol urnu s jej popolom vo svojom batohu. Bola to silná, dojímavá chvíľa, príležitosť poslúžiť tomuto mužovi, za ktorého sa modlím už štyridsať rokov. Stretnutie pri hrobe bolo vzácne. Dovolil som si opýtať sa ho, či sa môžem pomodliť, a on súhlasil a pridal sa znamením kríža. Potom, v neďalekom bistre, došlo aj na hlbší rozhovor. V určitej chvíli som to už nevydržal a pokúsil som sa mu povedať, že by som sa s ním rád podelil o niečo zo svojej viery, pretože mi to pomáha a uľahčuje život. Reagoval bezprostredne: „Nie, nie, mne stačí, že si.“ Pomyslel som si: ,Aj ja som vďačný, za to, že si. Mnohým si ma obdaroval. Potrebujeme sa navzájom.‘
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
