Návšteva, ktorá sa mení na sviatok

Prišiel ma navštíviť v jedno septembrové ráno. Možno je to už tridsať rokov, čo som držal v ruke jeho kresby. Stretnutie v ten deň dohodol náš spoločný známy a už si nepamätám, čo som mu povedal. Pravdepodobne nič povzbudivé, keďže sa už viackrát neopakovalo. Po čase som sa, zhodou okolností, presťahoval s rodinou do toho istého mesta, kde žil on. Vedeli sme o sebe, ale odbilo sa to len krátkym pozdravom na ulici. Podnikal s keramikou, ktorú aj navrhoval a čiastočne vyrábal, viedol dva obchody, myslím, že úspešne. Tiež sa v tom čase rozviedol s manželkou, ale viac som toho o ňom nevedel. Na jar som ho pozval na svoju výstavu do Prahy a tam sme dohodli vzájomnú návštevu.

Teraz tu sedíme v mojej dielni, obrúsení uplynulými rokmi, a je to úplne iné stretnutie. Rozprávame sa o umení, stále ešte kreslí, o jeho hodnote pre toho, kto ho robí, o remesle a poctivosti, o práci. Celé jeho podnikanie s keramikou skrachovalo po tom, ako boli jeho dielne zaplavené. Dodnes sa súdi s poisťovňou. Hovoríme o potrebe byť niekedy sám, o hodnote času, ktorý sa nám kráti, o nenaplnených plánoch, o našich nedostatkoch a humornom nadhľade, ktorý nám pomáha, o múdrosti, ktorá nie je ani tak o vedomostiach, ako skôr o schopnosti oceniť každý okamih a tešiť sa z neho, o našej životnej etape a o tom, čomu sa ešte oplatí venovať energiu… Rozchádzame sa s prísľubom, že sa čoskoro stretneme nad jeho kresbami u neho doma.

Zostala vo mne radosť. Tá spoločná chvíľa bolo niečím vzácna a povzbudzujúca. Podobne ako po svätej omši, neviem to inak vyjadriť. Akoby som si celkom nepatril. Moje slová, gestá, mimika mi nepatria. Boli, v akejsi jednoduchej liturgii všednosti, zapožičané tomu, kto ich stvoril. A on, napriek svojej všemohúcnosti, potreboval aj tento obyčajný rozhovor, v ktorom o ňom nepadla ani zmienka, aby sa priblížil, dotkol svojho stvorenia.

V poslednom čase som zažil niekoľko takýchto stretnutí, ktoré sprevádzalo vedomie posvätnosti. Nenávratných chvíľ, v ktorých bolo potrebné odovzdať životne dôležité posolstvo, súhrn múdrosti a všetkého poznania zmyslu života. Vždy na to bolo málo času, dve hodiny, alebo dokonca len pätnásť minút. A pretože to bola nadľudská úloha, bolo potrebné nespoliehať sa na seba, príliš neprekážať, držať jazyk na uzde, skrátka postaviť sa do bodu nula. Zaujať túto výhodnú polohu, odkiaľ je možné zahliadnuť výnimočnosť každého človeka.

Dnes večer pri bohoslužbe slova diakon povedal: „Je správne považovať všetkých ľudí za lepších, než sme my sami.“ Dobrá rada, pomyslel som si. Znie to trochu jednoducho a priamočiaro, ale je isté, že by to stačilo, aby sa ľudia skrze naše gestá, slová, úsmev, dozvedeli o milujúcom Bohu.