Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Špeciálny čas, ktorý som dostal len pre seba. Ostatní sa starali o moje zdravie a ja som nemohol robiť nič iné, len ležať na posteli a plniť pokyny zdravotníckeho personálu. Čas prežiť vlastnú krehkosť a tešiť sa z blízkosti Boha, ktorý do nej vstupuje.
Prišla aj myšlienka na smrť a neschopnosť zmieriť sa s touto možnosťou. Uvedomenie si nenaplnenosti, slabosti doterajšieho života. Celodenné čakanie v posteli pod blikajúcim monitorom. Potom dve hodiny na operačnom stole s lokálnou anestéziou. Bolesť miestami na hranici znesiteľnosti. Zároveň útecha, stotožnenie sa s pašiovou scénou, vznešenosť bolesti. Keď dosiahla vrchol, dostal som do žily väčšiu dávku opiátu. Potom mi už bolo stále lepšie. Po operácii sedem hodín nehybnosti na lôžku. Postupné slabnutie bolesti, šťastie. Napokon pálenie v krížoch, teda návrat do reality.
Pred príchodom som sa, samozrejme, modlil. Modlil som sa len za to, aby som nekládol prekážky Božiemu pôsobeniu. Potom, v niektorých vypätých chvíľach, prišla úzkosť a v nej bolo volanie po uzdravení. O to však prosili predovšetkým iní.
Pre nedostatok miesta som bol v dvojlôžkovej izbe s asi päťdesiatročnou paňou, vyučenou pánskou krajčírkou, teraz pomocnou kuchárkou v čínskej reštaurácii na okraji Prahy. Hneď sme sa dohodli, že nebudeme púšťať televíziu, a aj v iných veciach medzi nami vládla veľká zhoda. Rozprávali sme sa len občas, oddelení bielym závesom. V jej hlase bol stále prítomný jemný podtón, keď telefonovala s manželom, deťmi a so známymi.
Vo chvíli, keď ma odvážali na operačnú sálu, zdvihla ruky so zaťatými päsťami a povzbudivo sa usmiala. Večer som navrhol, že by sme si mohli pozrieť film. Dohodli sme sa na Ružovom panterovi. Americká verzia tejto klasiky sa nám však zdala taká hlúpa, že sme ju vypli a rozprávali sa.
Z nemocnice som odchádzal v nedeľu 15. decembra. Potom boli Vianoce, veľa povznášajúcich zážitkov z liturgií, rodinných osláv, stretnutí. No dojem z pobytu v nemocnici vo mne zostal a v niečom zatienil všetko ostatné. Nastupoval som tam s tým (asi všeobecne prijímaným) postojom kresťana, ktorý sa cíti povolaný niesť Krista do sveta. Ja som ho tam však našiel, on už tam bol, a to na mňa urobilo silný dojem.
On už je vo svete, nezávisle od nášho apoštolátu, od našich viac-menej teoretických úvah o tom, ako sa otvoriť, ako ho priblížiť ľuďom, ktorí ho nepoznajú, ako byť na miestach, kde o niečo ide. On je tam už aj bez nás. Uvedomil som si to v nemocnici. Neviem posúdiť, či pacienti, sestry, lekári mohli vo mne stretnúť Ježiša, ale viem určite, že ja som ho nachádzal v nich. V ich starostlivosti, v ich záujme, v ich nasadení… Boli to hlboké, naplnené dni, z ktorých ešte stále žijem. Exercície v bielom.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
