Sedemdesiat plus

Často som pozoroval starých ľudí, ale netušil som, akú drámu môžu prežívať. Dnes to už viem. Hovorí sa tomu eufemisticky „jeseň života“ a znamená to odpočinok, prechádzky, posedávanie s priateľmi na lavičke, zdriemnutie po obede, dôchodok… Aká je však realita človeka, ktorý má život viac-menej za sebou a očakáva jeho koniec?

Sedemdesiatka bolo pre mňa zlomová, zmenila perspektívu. Doteraz som si všetko dôležité premietal do budúcnosti, v ktorej sa naplnia moje očakávania. Konečne namaľujem dôležité obrazy, dočkám sa uznania, pokročím i v duchovnom živote, zbavím sa zlozvykov a pripútaností… Táto budúcnosť však zrazu prestala existovať. Prekvapilo ma, ako som bol na ňu naviazaný. Zostala mi holá prítomnosť bez príkras. Obyčajná, jednoduchá chvíľa, ktorej sa tak trochu bojím, a preto pred ňou unikám do minulosti i budúcnosti.

To „teraz“, ktoré môže byť krásne a zároveň ťažké. Úplne patrí najmenším deťom, ale aj umierajúcim, ako si to predstavujem. Obývajú ho zvieratá. S manželkou ich pozorujeme z balkóna nášho nového bytu, ktorý je v dome obklopenom veľkou záhradou. Kačky čľapkajúce sa v bazéniku, našuchorená kvočka s kuriatkami držiacimi sa v jej blízkosti, dva sebavedomé vypasené kocúry, kučeravý psík dožadujúci sa poškrabania… Harmónia, malý raj na zemi. Asi aj my smerujeme k takejto rovnováhe, zmierení so svojimi darmi a určením, pre ktoré sme sa narodili. Kým a čím som? Kým a čím by som mal byť? Otázka stále živá a stále naliehavejšia.

Medzník, zlom, ktorým bola pre mňa sedemdesiatka, nie je len o inom prežívaní času. Má dosah aj na postoj k práci, k rôznym aktivitám, k veciam… Predtým všetko smerovalo k rozvoju, napĺňaniu predstáv, budovaniu… Dnes je to opačný smer. Dôležité je skôr odovzdávať, opúšťať, zjednodušovať. Naše presťahovanie z domu do malého bytu nám na to dalo veľa príležitostí. Nechcem sa však sťažovať a vzdychať nad stratenou mladosťou, práve naopak. Som rád starý, cítim sa v tom dobre, má to veľa výhod. Mnohé povinnosti sa presunuli na iné, mladšie plecia, mám viac času, tiež sa odo mňa veľa neočakáva, čo je príjemné, človek môže iba prekvapiť. Mení sa aj môj postoj k umeleckej tvorbe. Vážim si to, čo som mohol urobiť, ale nepreceňujem to. Túžba po dokonalosti, ktorá ma sprevádzala, zostala nenaplnená. Som vďačný aj za to, za slepé uličky a ťažkosti. Vždy mali zmysel.

Téma staroby je spojená s domovmi dôchodcov. S manželkou chodíme do jedného z nich pomáhať pri svätej omši alebo bohoslužbe slova. Občas mám možnosť priniesť sväté prijímanie niekoľkým veriacim ženám. Sú to jedinečné chvíle. Najmä pri lôžku tých, ktorí už nemôžu vstať a končia svoj život. Je to situácia najväčšej chudoby a odovzdanosti. Nemajú už nič. Zostáva však svetlo a, prekvapivo, radosť v očiach. V detských očiach nedotknutých vekom. Túto radosť si vždy odnášam.

Keď sme sa sťahovali, museli sme sa zbaviť mnohých vecí. Niektoré ešte našli využitie, mnohé sme museli vyhodiť, čo som ťažko niesol a stále s tým bojujem. No je tu ešte niečo dôležitejšie. Na vyhodenie stále čaká ľúbivý, trochu gýčovitý autoportrét, zavesený pred mojimi očami a pred mojou mysľou. Neprestáva ma udivovať, ako všetko, i chvályhodné a ušľachtilé postoje a činy, slúžia na jeho vylepšovanie. Je čas upratať, pozametať, vyčistiť všetky kúty. Znovu objaviť niektoré poklady a osvedčené duchovné cesty. Znovu, už po koľký raz, sa po nich vydať. Tak ako kedysi v čase mladosti. Tentoraz však s novým poznaním, bez toho zamerania na osobný prospech a zdokonaľovanie. Len kvôli Niekomu, kto chce vstúpiť a obývať priestor, ktorý sa pomaly a niekedy neochotne uvoľňuje.