Vyznanie: Byť dedkom nie je ľahké

Naša veľká, mnohopočetná rodina. Dom, z ktorého deti pred časom vyleteli za svojím šťastím, sa na chvíľu mohol zdať osirelý a pustý. Deti sa však čoskoro začali vracať aj so svojím početným potomstvom. Dom opäť ožil. Storočná secesná vila, obrastená viničom, stromami a kríkmi, sa za iných okolností mohla stať pokojným miestom, kde by starnúci manželia dožili svoje dni. Nestalo sa tak. Miesto žije a niekedy priam kypí.

Stmeľujúcim prvkom je, samozrejme, babička. Archetypálna, takmer mýtická bytosť, ktorá napodiv zostala aj mojou manželkou (za čo som jej vďačný). Jej prevtelenie do babičky sa udialo rýchlo a prirodzene, ako naplnenie dávnej, neodvrátiteľnej nutnosti. Takmer by sa dalo očakávať, že niečo podobné sa stane aj mne, teda prevtelenie za dedka.

Nedokážem sa s úlohou dedka splynúť tak, ako moja manželka.

No hoci ním som, objektívne povedané, už trinásť rokov, stále nedokážem s touto úlohou splynúť ako moja manželka. Najmä tá bezhraničná tolerancia, všetko objímajúca a všetko znášajúca náklonnosť k vnúčatám, zostáva pre mňa nedosiahnuteľnou métou.

Napriek tomu, alebo práve preto, by som chcel na tomto mieste vyjadriť, že svoju rodinu, deti a vnúčatá mám úprimne rád a v mojom hodnotovom rebríčku zaujímajú najvyššie priečky. Zaznamenávam to preto, lebo v našej nedávnej, trochu napätej výmene názorov to Eva spochybnila. Naštvalo ma to a cítil som sa dotknutý.

Sedíme pri stole a ja sa dozvedám, ako je pre mňa všetko dôležitejšie ako rodina, hlavne práca v ateliéri, potom niektoré moje obľúbené činnosti, služby druhým… Snažím sa obhájiť, vysvetliť, ale nedarí sa mi to. Nevzdávam sa a odôvodňujem svoje ťažkosti pri plnení úlohy dedka. Hovorím dlho… Pozerá sa na mňa láskyplne, skôr nežne ako chápavo. Vysvetľujem: „My muži sme inak uspôsobení, máme skôr abstraktné, koncepčné myslenie. Nemáme taký zmysel pre detail, nie sme obdarení takou trpezlivosťou, schopnosťou stmeľovať, vytvárať rodinnú atmosféru.“

V manželkinom pohľade márne hľadám aspoň kúštik dojatia. V jej očiach sa odráža nekonečný mier a nedá sa v nich nič vyčítať. Nasadzujem ťažšiu zbraň: „Potrebujem tvoju pomoc, tvoju podporu, inak to nedokážem.“ Keďže ani toto nezaberá, siaham po najťažšom kalibri: „Potrebujem tvoju jednotu, bez nej som bezmocný.“ Nehovorí na to nič. Sedíme mlčky a ja si začínam uvedomovať, že sa dopúšťam toho, čo som vždy odsudzoval. Oháňanie sa vznešenými pojmami a zaštiťovanie sa nimi.

Po chvíli Eva vstáva a ide do kuchyne niečo robiť. Necháva ma samého s mojimi argumentmi a vysvetleniami. Už sú mi nanič. Nemôžu vyliečiť zranenú a dotknutú mužskú dušu. Na druhý deň ráno si čítame zo svätého Pavla: „Či Boh neukázal, aká pochabá je ľudská múdrosť?“

Každý máme svoju nedotknuteľnú súčasť života.

Chcel som písať o rodine, o našom manželstve a zároveň som chcel do textu zašifrovať niečo ako vyznanie. Nejako sa to však zvrtlo, ako zisťujem pri opakovanom čítaní. Eva je tu predstavená ako trochu fanatická superbabka a v druhej časti zase ako drsná pragmatička. Nič z toho, samozrejme, nie je pravda. Väčšinu času totiž žijeme v harmónii, ale nedokážem o tom písať bez toho, aby som nebol banálny a sentimentálny. Preto sa sústredím na časť, epizódu, ktorá skrýva malú drámu.

Som vďačný aj za naše strety, keď na seba narazia naše rozdielnosti. Nedokážeme sa úplne pochopiť, každý máme svoju nedotknuteľnú súčasť života, každý sme z inej planéty. Ona ma núti rozmýšľať inak a opustiť vlastné, často ušľachtilé schémy. Tak teraz už je to vyznanie?

Zdroj: Česká redakcia časopisu Nové město.