Čo ma naučilo jedno ekumenické stretnutie

V piatok som bol o šiestej večer na svätej omši. Predtým ešte na polhodinovej adorácii a stihol som aj spoveď. O ôsmej sa začínalo ekumenické stretnutie so Slovom života a do začiatku zostávala skoro hodina, tak som sa išiel prejsť. Zvyčajne tento čas pred stretnutím trávime s manželkou. Niečo pripravíme, uvaríme čaj, pomodlíme sa… Eva však tentoraz nemohla, tak som vyrazil do prírody, v povznesenej nálade, ako to niekedy po spovedi býva. Vonku bolo krásne. Nadšenie z prírodnej scenérie sa spájalo s vnútorným šťastím. Násobilo a potvrdzovalo ho všetko, čo som videl a stretal všade okolo seba. Čerstvo olistené stromy, osvetlené teplým večerným svetlom, spev vtákov, nesmelí milenci v rozpakoch, pretože sa stretávame, aká to náhoda, skôr v kostole, než na odľahlom mieste. Chcel som sa modliť, ale to už bolo niečo navyše. Myslel som na blížiace sa stretnutie. Klíčila vo mne túžba niečo posunúť, urobiť niečo pre to, aby bolo hlbšie a lepšie ako doteraz.

Na fare sme sa zišli v sympatickom počte. Obaja páni farári, evanjelický i katolícky, a asi dvadsiatka priateľov z oboch cirkví. Úvodnú modlitbu predniesol evanjelický farár Marek. Potom sme si, ako zvyčajne, prečítali Slovo života s komentárom. Hneď nato som povedal asi toto: „V priestore našich cirkví sú bohaté ponuky, máme kvalitné katechézy a rôzne stretnutia. Jedinečnosť tohto nášho spoločenstva spočíva v tom, že tu konfrontujeme svoj život s textami Písma, že zostupujeme z teoretickej roviny do praxe. Skúsme teda, aspoň na chvíľu, zostať v tejto osobnej polohe…“

Nasledovalo pomerne dlhé mlčanie, ktoré napokon prerušili dvaja evanjelici, Vlaďka, bývalá profesorka na gymnáziu, a farár Marek. Obaja mali voči mojej výzve zásadnú námietku – veci medzi nami a Bohom sú príliš intímne, než aby sme o nich dokázali hovoriť v takomto počte. Zveriť sa s duchovnými myšlienkami nie je pre každého… Ešte som sa snažil niečo vysvetliť, obhájiť a zároveň som si v tej istej chvíli uvedomil, že som vedľa. Celé stretnutie tým bolo poznačené. Posledný klinec do môjho spirituálneho sebavedomia vrazila Martina, s ktorou bývam na rovnakej vlnovej dĺžke. V aute cestou domov predniesla: „Chcela som niečo povedať, ale po tom tvojom úvode to nešlo.“

O niekoľko dní sme sa k tomuto stretnutiu ešte vrátili s naším katolíckym pánom farárom. Povedal, že podľa neho ide o to, či chceme tieto stretnutia udržať v našom fokolarínskom duchu. A ak áno, a on to podporuje, je potrebné nepoľaviť, určité veci pre nás typické pripomínať a ono sa to časom presadí. Nechtiac, bez toho, aby to mal v úmysle, dal mi prekvapivú spätnú väzbu. Takže takto pôsobíme, takto nás vidia ľudia okolo nás? Čo to vlastne je „fokolarínsky duch“? Odvtedy ma tento výraz prenasleduje ako prízrak. Obrovský, trochu naivný, ale hlavne veľmi, veľmi duchovný. Uvedomil som si, že sme stále na rozhraní. Že aj veci, ktoré sú nám drahé a posvätné, sa môžu zvrtnúť, preklopiť na negáciu.

Krátko nato som na jednej výstave stretol svoju evanjelickú priateľku Vlaďku. Počúvala moje komentáre ku grafikám a pridávala svoje. Potom sme ešte zašli na kávu, k ekumenickému stretnutiu sme sa vrátili iba letmo. Chodí naň pravidelne a býva v miernej opozícii. Patrí tam, núti nás zamyslieť sa nad sebou. Chcel som ešte hovoriť o svojom poslednom unáhlenom expozé. Chcel som povedať, že pre mňa je cennejšie naše spolužitie, ako presadzovanie nejakého programu či štýlu… Nebolo to však potrebné. Bolo jasné, že medzi nami nie je žiadne nedorozumenie. Objednala ešte koláčiky a nedovolila mi zaplatiť.

Prevzaté z časopisu Nové město.