Škola v Tallinne, ktorá učí pokore a zodpovednosti, nielen výkonu a súťaživosti

Keď sa povie kvalitná škola, väčšina ľudí si predstaví dobré výsledky, úspešných absolventov či moderné technológie. Josemaría „Chema“ Camean Ariza sa však domnieva, že ak škola zabudne budovať spoločenstvo, zlyháva vo svojej najdôležitejšej úlohe.

Argentínsky pedagóg, ktorý už viac ako dvadsať rokov vedie gymnázium Vanalinna Hariduskolleegium v Tallinne, vysvetľuje, prečo sa mladí ľudia neučia tým, čo im hovoríme, ale tým, čo spolu prežívajú, prečo sú oslavy jadrom vzdelávania a prečo sa dnes potrebujeme nanovo pýtať, akého človeka vlastne chceme vychovať.

Dnes sa od škôl očakáva najmä výkon, výsledky a pripravenosť na trh práce. Vy však tvrdíte, že bez spoločných rituálov a osláv nemožno hovoriť o skutočnom vzdelávaní. Prečo?

Myslím si, že problém je ešte hlbší. Už dlho premýšľame o škole príliš obmedzene. Po priemyselnej revolúcii sa školy začali chápať najmä ako miesta, ktoré pripravujú budúcich pracovníkov. Tento pohľad do istej miery pretrváva dodnes. Chceme, aby študenti získali vedomosti, zvládli testy a raz boli úspešní vo svojej profesii.

To všetko je dôležité, ale človek je oveľa viac než jeho budúce povolanie. Pekne to vystihol Aristoteles, keď povedal, že cieľom vzdelávania je vychovať občanov schopných priateľstva. Považujem to za jednu z najkrajších definícií vzdelávania. 

Filozof Leonardo Polo definoval vzdelávanie veľmi jednoducho: vzdelávať znamená pomáhať človeku rásť. A vedomosti sú len jednou časťou tohto rastu.

Ak človek rastie iba vo vedomostiach, vytvoríme monštrum.

Ak rastie iba jedna časť človeka, vzniká problém. Rád používam trochu provokatívny obraz: ak človek rastie iba vo vedomostiach, vytvoríme monštrum. Je to, akoby sme rozvíjali iba jednu ruku, ale zabudli na zvyšok tela.

Preto sa rád vraciam aj k staršiemu dokumentu UNESCO, ktorý hovorí o štyroch pilieroch vzdelávania: naučiť sa poznávať, naučiť sa konať, naučiť sa byť a naučiť sa žiť s druhými. Dnes sa veľmi sústreďujeme na prvé dva body. Zabúdame na tie ostatné. A pritom sú rovnako dôležité.

Tvrdíte, že práve preto sú oslavy a rituály jadrom vzdelávania. S tým by zrejme mnohí nesúhlasili. Prečo im pripisujete taký veľký význam?

Problém je v tom, že keď sa povie oslava, párty, väčšina ľudí si predstaví diskotéku. Tú by som však skôr nazval formou zábavy či rozptýlenia. Ale sama osebe ešte nie je oslavou.

V tejto súvislosti rád spomínam filozofa Josefa Piepera, ktorý hovorí, že oslava je zastavením rutiny a momentom kontemplácie, v ktorom si nanovo uvedomujeme, že život je dar.

Je to veľmi dôležité najmä dnes, keď mnohí mladí ľudia vyrastajú s pocitom, že svet nie je bezpečným miestom, že budúcnosť je neistá alebo že oni sami nie sú dosť hodnotní. Oslava je v istom zmysle aktom odporu voči tomuto presvedčeniu.

Je to spôsob, ako povedať, že život je dobrý a stojí za to ho žiť. Ale nie abstraktne. Neoslavujem rodinu ako inštitúciu. Oslavujem svoju rodinu. S vďačnosťou si uvedomujeme, že sme dostali niečo vzácne. A práve z toho sa rodí nádej.

Študenti nepotrebujú, aby sme im vytvárali ďalší priestor na zábavu. Tú si nájdu aj mimo školy. Potrebujú vedieť, prečo sa stretávajú. Keď sa po skutočnej oslave vraciate domov, neodchádzate len pobavení. Odchádzate šťastní. Nie preto, že ste sa zabavili, ale preto, že ste spoločne prežili niečo zmysluplné. A myslím si, že práve toto dnes mladým ľuďom chýba.

Čo to znamená v praxi? Ako vyzerá školský rok, v ktorom majú oslavy a rituály svoje pevné miesto?

Základom je vytvoriť určitý rytmus, ku ktorému sa škola počas roka opakovane vracia. V tejto súvislosti si vždy spomeniem na Malého princa. Líška tam hovorí nádhernú vetu: Ak prídeš každý deň v inom čase, nebudem sa vedieť pripraviť. Ale ak prídeš vždy o piatej, už od tretej sa budem tešiť.

Presne to je podstatou rituálov. Dávajú našim životom rytmus. Umožňujú nám pripravovať sa, tešiť sa a neskôr spomínať. Ak majú mať výchovný význam, nemôžu byť úplne spontánne. Potrebujú sa opakovať. Preto máme počas roka v škole konkrétny kalendár udalostí.

Môžete nám ho priblížiť?

Prvého septembra oslavujeme, že sme opäť spolu. Potom nasleduje prijatie nových študentov. Veľký význam prikladáme aj takzvaným iniciačným rituálom, ktoré mladým ľuďom pomáhajú uvedomiť si, že vstupujú do novej etapy života.

Starší študenti napríklad novým študentom odovzdávajú prstene ako symbol toho, že sa stávajú súčasťou školského spoločenstva. 

Myslím si, že jedným z problémov dnešnej spoločnosti je, že mladým ľuďom čoraz menej ponúkame takéto prechodové rituály. A pritom ich veľmi potrebujú. Potrebujú momenty, ktoré im pomôžu uvedomiť si, že niečo sa končí a zároveň sa začína niečo nové.

Nasleduje sviatok svätého Michala, Dušičky, Advent, Popolcová streda, Veľká noc, Turíce či estónsky Deň nezávislosti. Školský rok tak získava svoj rytmus. A práve opakovanie premieňa jednotlivé udalosti na tradície, ktoré nás postupne formujú.

Mnohí riaditelia škôl by vám pravdepodobne povedali: To všetko znie pekne, ale kde na to vziať čas? Musíme stihnúť učivo, testovanie aj množstvo administratívy. Čo by ste im odpovedali?

Povedal by som, že ich veľmi dobre chápem. Aj my máme kurikulum, termíny a tlak na výsledky. Ale možno si kladieme nesprávnu otázku. Nepýtal by som sa, či máme čas budovať vzťahy. Pýtal by som sa, či si môžeme dovoliť ich nebudovať. 

Pretože keď v škole zanedbáme tú ľudskú stránku, skôr či neskôr sa to prejaví všade – v motivácii, v atmosfére, vo vzdelávacích výsledkoch aj v duševnom zdraví mladých ľudí. Často sa snažíme čo najrýchlejšie začať s učivom a už počas prvého týždňa napredovať.

Pritom existujú výskumy, ktoré ukazujú, že keď školy investujú čas do budovania vzťahov a vzájomného spoznávania, študenti sa neskôr učia oveľa lepšie. Nie je to strata času. Je to investícia. Najprv musíme vybudovať základy a až potom stavať dom.

Bez zodpovednosti sa človek nerozvíja a bez dôvery nerastie.

Rovnako sa ukazuje, že školy, ktoré venujú čas spoločným oslavám a mimoškolským aktivitám, dosahujú vyššiu mieru spokojnosti a silnejší pocit spolupatričnosti. Estónske ministerstvo školstva robí každé dva roky prieskumy, v ktorých sleduje ukazovatele spokojnosti a pocitu príslušnosti ku škole.

Dlhodobo sa v nich pohybujeme nad priemerom. Nerobíme to však preto, aby nás ocenili, ale preto, lebo veríme, že je to správne. 

Pripúšťate, že si to vyžaduje aj osobné nasadenie – nielen vaše, ale celého pedagogického zboru. Stretávate sa medzi kolegami aj s odporom, s pocitom, že ide o záťaž navyše?

Áno, stretávam. A rozumiem tomu. Na konci dňa je človek unavený a posledné, na čo má chuť, je zostať ešte na školskej oslave. Niektorí kolegovia to vnímajú presne takto – ako mimoškolskú aktivitu, niečo navyše k ich skutočnej práci.

To je však práve ten bod, kde musíme zmeniť spôsob myslenia. Toto nie sú mimoškolské aktivity. Sú súčasťou výchovy rovnako ako matematika alebo fyzika. Len sa to nedá merať rovnakým spôsobom.

A viete, čo je na tom paradoxné? Keď sa pýtam kolegov, čo si podľa nich z ich predmetu budú pamätať žiaci o desať rokov, väčšina sa zamyslí a povie: pravdepodobne nie konkrétne učivo. Takže ak si žiaci nezapamätajú z fyziky alebo matematiky to, čo ich teraz učíme, o to dôležitejšie je, čo okrem učiva žiakom odovzdávame – a tam práve vstupujú do hry oslavy a spoločné momenty.

Netvrdím, že je to ľahké presadiť. Od učiteľa si to vyžaduje, aby si uvedomil, že jeho úloha sa nekončí pri katedre.

Zdá sa, že pocit spolupatričnosti sa nedá jednoducho nadiktovať zhora. Ako sa vlastne buduje?

To je jedna z najdôležitejších vecí, ktoré som sa za tie roky naučil. Nestávame sa tým, čo nám hovoria, že máme byť, ale tým, čo robíme. Môžem hodinu rozprávať o priateľstve, ale ak spolu nič nezažijeme, zostane to iba pri slovách.

Priateľstvo nevzniká z powerpointovej prezentácie. Vzniká zo spoločnej skúsenosti. V pedagogike sa veľa hovorí o takzvanom mimetickom učení. Mladí ľudia sa neučia len tým, čo im hovoríme, ale najmä tým, čo vidia okolo seba.

Pozorujú starších študentov, učiteľov aj atmosféru školy a postupne si ju osvojujú. Máme napríklad učiteľa fyziky, ktorý sa vždy ochotne zapája do programu. Hoci nie je práve hudobne nadaný a spieva dosť falošne, študenti ho milujú. Keď ho vidia spievať a tancovať, zrazu ho nevnímajú len ako učiteľa fyziky, ale ako normálneho človeka. 

A nabudúce sa na jeho hodinu budú pozerať inak. Vzťahy totiž nevznikajú iba v triede. Vznikajú medzi hodinami, počas osláv a pri spoločných zážitkoch. Ja stále zostávam učiteľom a študenti zostávajú študentmi. Ale na chvíľu sa stretneme ako ľudia. A to je veľmi dôležité. Keď sa takéto skúsenosti opakujú rok čo rok, buduje sa kultúra školy.

Je zaujímavé, že vo vašom školskom kalendári majú svoje miesto kresťanské sviatky. A to aj napriek tomu, že vaša škola nie je kresťanská a pôsobí v jednej z najsekularizovanejších krajín Európy. Kritici by mohli povedať, že verejná škola by takéto rituály nemala normalizovať. Čo by ste im odpovedali?

Rozumiem tej obave, a preto je dôležité, že nikdy nejde o nič povinné ani o žiadne presviedčanie, čomu má kto veriť. Pre študentov to nie je primárne otázkou náboženstva. Raz som sa ich napríklad pýtal, čo si myslia o spoločnom chodení do kostola. 

Jedna študentka mi odpovedala: „Neviem presne, čomu verím. Ale ak sa v škole cítime ako rodina, je to aj preto, že spolu chodíme do kostola.“ Iný študent napísal: „Aj keď sa sám nemodlím, môžem priať dobro ostatným.“

Táto veta ma veľmi zasiahla. Pretože to je podstata. Nejde o to, aby všetci verili v to isté. Ide o to, aby sme sa spolu zastavili a prežívali vďačnosť. Aby sme si pripomenuli, že nie sme izolovaní jednotlivci, ale spoločenstvo.

Súčasťou vášho prístupu je aj to, že študentom zverujete veľkú mieru zodpovednosti. Dnes pritom máme tendenciu mladých ľudí skôr chrániť a odstraňovať im z cesty prekážky. Prečo považujete za dôležité robiť pravý opak?

Pretože bez zodpovednosti sa človek nerozvíja a bez dôvery nerastie. Existuje teória sebaurčenia, podľa ktorej majú všetci ľudia tri základné psychologické potreby. Prvou je potreba niekam patriť. Potrebujeme cítiť, že sme prijatí a že sme súčasťou niečoho väčšieho. 

Druhou je autonómia – potrebujeme mať určitú slobodu rozhodovať o svojom živote. A treťou je kompetencia, teda pocit, že niečo dokážeme a vieme byť užitoční.

Mladých ľudí musíme znovu učiť nielen to, ako byť s druhými, ale aj to, ako byť sami so sebou.

Ak sa tieto tri potreby napĺňajú, vzniká vnútorná motivácia. Človek už nekoná preto, že sa bojí trestu alebo túži po odmene. Koná preto, že v tom vidí zmysel.

A práve to sa snažíme vytvárať aj v škole. Keď študentom zveríme organizáciu Vianočného večierku, maturitného plesu alebo iných školských osláv, vlastne im hovoríme: Veríme v tvoje schopnosti a dôverujeme ti, že to zvládneš. 

Študentom postupne zverujeme organizáciu dôležitých udalostí školského roka. Nie preto, že by to bolo jednoduchšie alebo lacnejšie, ale preto, že sa tak učia veľkorysosti.

Pamätám si na skupinu študentov, ktorá prišla na maturitný ples až po jeho skončení. Keď som sa ich opýtal, prečo prichádzajú tak neskoro, odpovedali: „Sme upratovací tím.“ Nevideli ani jednu časť programu, nemali ani kúsok slávnostného jedla. Prišli len preto, aby pomohli ostatným. Takéto veci sa nedajú naučiť z učebnice. Treba ich zažiť.

Dnes sa veľa hovorí o kríze duševného zdravia mladých ľudí. Myslíte si, že to súvisí aj s tým, že sa vytráca schopnosť budovať spoločenstvo a angažovať sa v niečom zmysluplnom?

Áno. Okrem toho však pozorujem, že sa vytráca aj schopnosť zostať sám so sebou. Aristoteles o tom premýšľal už pred viac ako dvetisíc rokmi.

Hovoril, že človek, ktorý sa snaží konať dobro, dokáže byť sám so sebou. Keď zostane sám, spomína si na dobré veci, ktoré urobil. Nachádza v sebe niečo, čo je hodné lásky. Naopak, človek, ktorý ubližuje druhým, klame alebo žije sebecky, samotu neznesie. Keď zostane sám, vybavia sa mu len nepríjemné spomienky. A tak neustále hľadá rozptýlenie.

Keď som to prvýkrát čítal, uvedomil som si, aké je to aktuálne. Dnes sa často hovorí o tom, koľko času trávia mladí ľudia na sociálnych sieťach. Možno si však kladieme nesprávnu otázku. Nemali by sme sa pýtať len to, koľko času tam trávia, ale najmä to, prečo tam utekajú.

Preto si myslím, že mladých ľudí musíme znovu učiť nielen to, ako byť s druhými, ale aj to, ako byť sami so sebou.

Keď sme pri nových technológiách, umelá inteligencia dnes výrazne mení aj spôsob, akým sa mladí ľudia učia. Pociťujete jej vplyv aj vo vašej škole?

Áno a veľmi konkrétne. Nedávno som študentom zadal úlohu napísať esej. Povedal som im: Ak ju napíše ChatGPT, pokojne sa priznajte. Dostanete najvyššiu známku, ale ja to čítať nebudem.

Prekvapilo ma, že to štyria študenti skutočne urobili. Tak som im napísal komentár: „Dostávate najvyššiu známku, ako sme sa dohodli. Úprimne ma však prekvapilo, že ste sa rozhodli urobiť to týmto spôsobom. Možno by bolo dobré porozprávať sa s rodičmi o tom, čo vás k tomu viedlo.“ 

Nešlo mi o známku. Tá nebola podstatná. Podstatné je, akým človekom sa stávate a či ste ochotní vložiť do svojej práce vlastné úsilie. Neskôr som sa celej triedy opýtal: Prečo sa vlastne učíte? Je to kvôli známke alebo preto, že chcete rásť ako ľudia? Technológie nás totiž nútia nanovo si položiť otázku, čo je vlastne úlohou školy.

AI vie byť úžasným nástrojom. Ak však za nás začne robiť prácu, ktorú máme robiť my, niečo podstatné strácame, a to radosť z námahy. A bez námahy človek nerastie.

Ak by ste mali vyzdvihnúť jednu vec, ktorú by riaditelia iných škôl po prečítaní tohto rozhovoru mali čo najskôr zmeniť, čo by to bolo?

Nezačínal by som veľkým plánom. Začal by som jednou otázkou, ktorú by si mal položiť každý riaditeľ aj učiteľ: Čo si moji študenti budú pamätať z tohto týždňa o desať rokov? Keď si na to odpovieme úprimne, väčšinou to nebude konkrétna hodina či test. 

Bude to to, či sme boli prítomní. Či sme si svojich žiakov všimli a venovali im čas. A potom by som urobil jednu konkrétnu vec – vzal by som si najbližšiu udalosť, ktorá sa v škole chystá, čo i len obyčajné stretnutie po prázdninách, a opýtal sa: Čo tým vlastne oslavujeme? 

Ak na to nevieme odpovedať, treba to zmeniť. Pretože škola nemá vychovávať len budúcich zamestnancov. Má vychovávať ľudí, ktorí budú vedieť žiť s druhými a budovať vzťahy. A možno práve v tom dnes spočíva jej najväčšia úloha.