Ak učiteľ nerastie ako profesionál a osobnosť, nebude vedieť pomôcť študentom

Môže – či má byť – škola rovnocenným partnerom a spolupracovníkom na výchove detí? Je najdôležitejšou úlohou školy len vzdelanie v predpísaných predmetoch? Čo sa dá urobiť preto, aby deti do školy chodili rady a vyšli z nej ako zrelí hodnotní ľudia? Aj k týmto otázkam zazneli odpovede v rámci konferencie „Keď škola a rodina ťahajú za jeden povraz“.

Haló, je tu ešte nejaký paidagogos?

Medzi rodičmi a si ani netreba robiť veľký prieskum, aby sme sa dozvedeli, že často je to práve téma školy, pri ktorej si vzdychneme. Kľúčová osoba (či presnejšie osobnosť) učiteľa môže premeniť alebo pokaziť všetko – hoci aj on sám sa mení alebo správa podľa toho, aké je vedenie školy a atmosféra v nej. A to môže mať tá-ktorá vzdelávacia inštitúcia aj super referencie, plné vyznamenaní zo súťaží a moderných slovíčok o inklúzii.

Tu kdesi – formáciou osobnosti učiteľa a zároveň identitou a klímou školy – sa začína to, čo možno nazvať spoločným výchovným procesom rodičov a školy. Vyžaduje si to však zrelosť na oboch stranách výchovného procesu – a tá často chýba. Aj preto by malo byť prioritou pre každú školu mať v tíme skutočných pedagógov. Teda tých, ktorí vedú, vzdelávajú a vychovávajú. Najprv a permanentne seba.

Týmito myšlienkami uviedol začiatkom mája konferenciu o spolupráci rodiny a školy Keď škola a rodina ťahajú za jeden povraz Michal Polgár, riaditeľ bratislavskej súkromnej školy Libellus. „Dieťa nepotrebuje mapu, ale učiteľa ako sprievodcu.“ Dobrý sprievodca nemôže byť autokratom, neomylným automatom či nezrelou osobnosťou. Pretože ak platí, že „najlepšie sa učíme, ak kráčame spolu“, je to výzva nielen pre dieťa, ale aj pre učiteľov, rodičov aj vedenie školy.

Vzdelávanie má priniesť nádej pre budúcnosť. Musí ponúkať vieru, že ľudia budú lepší, že je možná zmena.

Rovnako to vidí aj Alfonso Aguiló, autor mnohých kníh o vzdelávaní, výchove a rodine: „Škola má hmotné a nehmotné aktíva, najdôležitejšie sú tie nehmotné: ľudia, vzťahy, identita, duch inovácie, schopnosť prispôsobiť sa potrebám detí a rodín.“

V tejto súvislosti mi pred očami naskakuje jedna z posledných poznámok, ktoré zasvietili v synovom poštovom priečinku Edupage na základnej škole: jeho triedna učiteľka nezohľadnila aj papierovo vydokladované obmedzenia a „naparila“ mu štvorku z geometrie. A keby len to. Asi nie som jediný rodič, ktorý cítil nespravodlivosť, nepravdivé postoje, ktoré nevychádzali ani dieťaťu, ani rodičom v ústrety. O jednote vo výchove sa nedalo ani hovoriť.

Chýbala tu komunikácia, záujem, hľadanie spoločného riešenia, rešpekt. Aj podľa Aguila platí, že „ak nevie učiteľ komunikovať so študentami (ale aj s rodičmi), je to problém“. Bez záujmu o to, čo si myslia a prežívajú, im nepomôžeme nájsť odpovede. Len v takejto klíme a vďaka takémuto prístupu môžu žiaci nájsť zmysel života.

Akého človeka vlastne chceme ako škola z dieťaťa vychovať?

Aj preto sa potrebuje podľa Alfonsa Aguila každý učiteľ a zvlášť vedenie školy pýtať sám seba: Čo robím, prečo, aké sú hodnoty našej školy a akú klímu vytvárame? Aguiló tvrdí, že predmety a rast v poznaní sú síce dôležité, ale v kresťanskom prostredí je cieľom vychovať dobrého človeka. Škola si teda potrebuje klásť otázku: Ako to urobiť? Aj preto musí mať každý učiteľ aj riaditeľ podľa Aguila túžbu, aby sa žiaci chceli učiť a rásť. Nech to pedagógom nie je jedno, nech nepočuť v zborovni obľúbenú vetu: „Papier všetko znesie, trhať sa nebudem.“

Mottom učiteľov má byť toto: „Cieľom všetkého, čo robíme, má byť to, aby sme boli lepšími ľuďmi.“ Učenie nemá byť teda len pracovnou povinnosťou či spôsobom získania platu, ale vnútornou morálnou výzvou. Ak učiteľ prijme túto výzvu sám, pomôže tak aj dieťaťu naučiť sa dobre si vybrať – pretože v konečnom dôsledku všetci hľadáme pravdu.

Vzdelanie musí meniť ľudí, aby sa stali šľachetnými – tak ako o tom sníva každý otec či mama, keď privádza na svet dieťa. Ktorý rodič by nechcel, aby sa z jeho potomka stala osobnosť, prinášajúca dobro a rast v hodnotách sebe aj iným? Alfonso Aguiló upozorňuje: „Šťastie nepríde iba vďaka úspešnému zavŕšeniu vzdelania, musí tam byť aj láskavé srdce, ktoré má silu riešiť veľké výzvy.“

Takýto výsledok nie je možné dosiahnuť bez spojenia síl: práve preto musia učitelia, vedenie, deti, rodičia spolu vytvárať v škole miesto, ktoré je dobré pre všetkých – aj pre ich rast. Nie je to jednoduché, lebo aj rodinní príslušníci, aj deti, aj učitelia majú rôzne povahy, príbehy, statusy aj zranenia – je však potrebné spoločne (a v prvom rade na sebe) pracovať.

Viera nie je len vyučovacím predmetom navyše

Kresťanská výchova nemá byť ani marketingovým ťahákom školy, ani uspokojením svedomia tých rodičov, ktorí formáciu viery doma zanedbávajú alebo ju vôbec nežijú. Podľa Aguila má byť viera prejavom bežného života: „Byť katolíkom znamená byť lepším človekom, občanom, odborníkom a dobrá škola má tomu pomôcť.“

Znamená to rešpektovať aj tých žiakov a rodiny, pre ktorých nie je viera prioritou, ale zároveň treba pamätať, že „katolícka škola“ nerovná sa mať len hodiny náboženstva navyše. Identita školy musí byť jasná aj na hodine matematiky, aj počas hudobnej výchovy či pri počítaní chemických vzorcov.

Pre deti je takáto skúsenosť kľúčová: školy totiž dnes vnášajú do detí pesimizmus, čo všetko nie je dobré, ale takto sa nedá podľa Aguila zmeniť svet. „Vzdelávanie má priniesť nádej pre budúcnosť. Musí ponúkať vieru, že ľudia budú lepší, že je možná zmena. Deti a mladí potrebujú počuť, ako reagovať na tlak sociálnych médií, ako hľadať pravdu, ako sa vyhnúť arogancii, ako byť pokorní a vidieť to, čo je podstatné.“

Deťom treba odovzdať morálne cnosti a pýtať sa spolu so všetkými, ktorých sa výchova dotýka: Čo znamená byť spravodlivý, pokorný, šľachetný?

Aj preto je potrebné formovať v prvom rade učiteľov – a zároveň poskytnúť možnosť a príležitosť formovať aj rodiny žiakov. Viera sa takto stáva v škole (a v rodinách) „vzduchom“, ktorý všetci prirodzene dýchajú a vnímajú, nasávajú postoje z nej plynúce a rozumejú jej súvislostiam, logike a argumentom.

To predpokladá zrelé osobnosti, schopné láskavo a rešpektujúco počúvať a komunikovať. Nedá sa to však uskutočňovať iba cez Edupage či na hromadných rodičovských združeniach. Nežiada sa vám ako rodičom občas si len tak pokojne „z tváre do tváre“ pohovoriť s učiteľom o tom, čím žije vaše dieťa a kde by ste ho chceli posunúť? A čo by vám v tom pomohlo? Netúžili ste stretnúť učiteľa, ktorý je skutočnou inšpiráciou, je zapálený pre svoju prácu a je skutočným ľudským vzorom?      

Čas, ktorý premieňa

Koľko zmysluplného času mimo spánku trávi dieťa s učiteľom a koľko s rodičmi? V skutočnosti je toho času v inštitúciách viac ako času doma po návrate potomka zo školy, krúžkov a rodiča z práce. Znamená to, že učiteľ má príležitosť vložiť do dieťaťa kľúčové vlastnosti a schopnosti.

Aj preto druhý hosť podujatia Juan Pablo Dabdoub položil poslucháčom náročnú otázku: „Akí by mali byť vaši žiaci, až im uplynie čas s vami? Čo by ste chceli dosiahnuť? Čo najdôležitejšie ich chcete naučiť?“

Práve preto má mať učiteľ (aj škola) jasno v tom, čo svojim žiakom ponúkne ako človek, aké svoje hodnoty im predloží. Takto sa vďaka učiteľovi môžu deti reálne stretnúť a naučiť láskavosti, rešpektu, charakteru, radosti, šťastiu, obete, prijímaniu iných…

Dabdoub, odborný asistent na Fakulte pedagogiky a psychológie na Navarrskej univerzite  v Španielsku a priekopník šírenia rozvoja výchovy morálneho charakteru, odporúča redizajnovať vzdelávanie tak, aby najdôležitejšou úlohou bolo odovzdať deťom morálne cnosti: „Treba o tom diskutovať so žiakmi, kolegami, vedením, s rodičmi. Pýtať sa: Čo znamená byť spravodlivý, pokorný, šľachetný?“ 

V bežných rodinách to deti často nezažijú a zvlášť v čase puberty sú pre ne uveriteľnejší iní ľudia než rodičia. Práve preto potrebujú deti podľa Dabdouba takúto debatu v škole zažiť. „Každý chce, aby boli deti šľachetné, dobré, aby počúvali, uvažovali, šírili pokoj, neostali ticho, keď sa deje nespravodlivosť, aby dávali dobro.“ Ak sa však majú stať takýmito deti a ak v škole trávia viac času ako s rodičmi, potrebujú mať takéto vlastnosti a cnosti v prvom rade učitelia.

Ak sa učiteľom a vedeniu nepozdáva to, aké deti vychádzajú z brán školy, treba zmeniť jej dizajn. Znamená to pýtať sa: Čo treba zmeniť, aby naša škola prekvitala? Pretože – a platí to kdekoľvek na svete – nezmeníme študentov ani rodiny, zmeniť treba učiteľov! Čakať zmenu bez tohto je rovnaký nezmysel, ako čakať na zmenu vlády v nádeji, že potom už bude všetko dobre. Nebude. „Ak budete na toto čakať, môžete to rovno zabaliť, “ vysvetľuje Dabdoub.

Signálov, kedy je čas na redizajn, je veľa a mnohé dôverne poznáme: Učitelia a žiaci nemajú čas. Nečítajú. Boja sa hovoriť, čo si myslia. Robia minimum. Učitelia a zamestnanci školy nespolupracujú. Žije sa v postoji ,bi alebo budeš bitý‘. Je v poriadku podvádzať. Ľudia pracujú kvôli trestu alebo odmene, výhodám, nie z presvedčenia.

Nie všetko sa dá ukotviť v pracovnej zmluve. Ku skutočne dôležitým veciam musia učitelia podľa Dabdouba pocítiť pozvanie motivovať žiakov svojím charakterom, čo je podstatne náročnejšie, ako len žiakov odučiť.

Juan Dabdoub zdôrazňuje: „Ak učiteľ nerastie ako profesionál a osobnosť, nebude vedieť pomôcť študentom.“ Jeho úlohou je pýtať sa rodičov, s čím môže pomôcť im pri výchove dieťaťa alebo s ich vzťahom. Ak sa zaujíma o to, čo sa deje u nich doma, stáva sa katalyzátorom zmeny a spolupráce. Vzťah a osobný pozitívny príklad života učiteľa robí veľa: deti potom začnú do školy chodiť rady. Štúdie hovoria, že ak sa dosiahne takýto status u detí, akademické výsledky sa raketovo zlepšujú.

Neskrýva sa v týchto myšlienkach pre mnohých z vás odpoveď na to, prečo vaše deti nechodia do školy rady a prečo neprosperujú?

Učiť lepšie

Ak by školy rezignovali na sen o tom, ako pomôcť formovať dobrého a zrelého človeka, zrejme by sála v Pálffyho paláci v Bratislave nebola plná. To je dobrá správa. Ešte lepšou správou je, že aj konferencia Keď škola a rodina ťahajú za jeden povraz dala dosť „chrobákov do hlavy“ a návodov, ako na to.

Napríklad ten, ktorý funguje v Citadele a ktorý cez umenie podľa slov Miroslavy Durankovej učí charakteru cez otázku „Ako žiť dobrý život?“. Dobré umenie nám má totiž pomáhať hľadať, čo máme robiť, má byť motorom pre našu morálnu predstavivosť. Cieľom je dozrievať k svätosti. Stačí na to niekedy len dobre položená otázka „Čo ťa naposledy ohromilo?“, ktorá nás prinúti zastaviť sa.    

Zmenou môže byť aj to, ako sa škola začne pozerať na rodiča a že s ním začne inak komunikovať. Je rozdiel, ako potvrdil aj Andrej Burianek z Akadémie rodiny, ak rodič zažije záujem a pozorné ucho a ak, naopak, poučovanie, čo má či nemá robiť. Škola a rodičia nemajú byť konkurentmi, ale škola má pomáhať rodičom, aby dieťa naplno rozvinulo svoj potenciál. Na to však treba rešpektujúcu a napomáhajúcu komunikáciu, tá však dnes často chýba. Netreba sa báť ani náročných rodičov, z tých sa vďaka vzájomnej otvorenosti stávajú tí najlepší partneri školy. Do školy sa tak dá priniesť kontinuálne vzdelávanie rodičov, postava triedneho lídra či koordinátora, ktorý prepája ľudí a školu.

Potom sa dejú aj také veci, že otcovia čítajú v škole deťom alebo rodičia hrajú deťom divadlo. Dobrovoľne. A z oslavy výročia školy či vianočnej besiedky sa tak nestane „povinná jazda“, ale spoločná slávnosť, kde sa všetci tešia zo spoločne stráveného času.

Chema Camean, koordinátor výchovy charakteru a stredoškolský učiteľ z Tallinu, o tom vie svoje. Jeho zábery zo školských osláv ani náznakom nevyzerajú ako nútené kultúrne školské akcie.

Dôležité je, aby sa škola aj rodičia pozerali jedným smerom a budovali vzájomný vzťah, tvrdí Dobrochna Lama, líderka vo vzdelávaní z Poľska. „Vzťahy v škole nie sú navyše, sú základňou.“ Bez tepla ľudskej blízkosti a profesionálnej zodpovednosti nie je škola tým, čím má byť. Pretože dobrí učitelia nielen učia, ale aj sprevádzajú.

Možno to je dôvod, prečo si veľmi dobre zapamätáme učiteľa, ku ktorému sme mali blízko – a nebolo to len tým, čo nás učil. Bolo by fajn, ak by si naše deti pamätali viac takýchto pedagógov ako tých, pri ktorých sa cítili neprijaté či nedôležité. V každom prípade: ak všetky spomenuté myšlienky neostanú len záležitosťou nedávnej konferencie, deti aj rodičia sa budú môcť konečne do školy tešiť.