Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Peter Buša je rímskokatolíckym kňazom zo Spoločnosti Ježišovej. Pochádza z Kuzmíc v okrese Trebišov, vyrastal v železničiarskej rodine na dedine pod Slanskými vrchmi. Jeho otec je rímskokatolík, mama gréckokatolíčka. Peter sa prednedávnom vrátil z Filipín, kde absolvoval polročný formačný program, ktorý slúži ako príprava na doživotné sľuby. Filipíny sú podľa jeho slov kultúrne veľmi vzdialené od našej domoviny, a práve preto boli výbornou destináciou na ďalšie formovanie jeho rehoľného povolania.
V rozhovore sa dozviete:
Aká bola vaša cesta za kňazstvom?
Pochádzam z tradičnej veriacej rodiny. Vyrastal som na dedine na východe Slovenska. Počas základnej školy som pravidelne miništroval, no počas dospievania moje náboženské prežívanie oslablo. Uvedomil som si, že moja viera žitá v minulosti nebola silná.
Navštevoval som strednú školu v odbore umelecko-remeselné spracovanie dreva v Košiciach. Veľmi ma to bavilo. Rovnako ma chytilo aj štúdium na Strojníckej fakulte v Košiciach. Bolo to krásne obdobie. Bol som zahĺbený do štúdia a vracal som sa pomaly k viere… Častejšie som si čítal Bibliu, modlil sa.
Tiež som bol viackrát s mladými na púťach vo Vysokej nad Uhom, v rodisku blahoslavenej Anky Kolesárovej. Bol to vzácny čas objavovania niečoho nového vo viere a postupného otvorenia sa pre duchovné povolanie a službu ľuďom – pokojne i na misiách.
Prečo práve jezuiti?
Bol to súzvuk viacerých okolností. Môj kamarát seminarista mi raz spomenul jezuitov. Našiel som si zo zvedavosti ich slovenskú webstránku a kúpil som si životopis sv. Ignáca. Okrem toho v tom čase ponúkali duchovné cvičenia online formou a ja som sa prihlásil…
Tiež si spätne spomínam, že som počas vysokoškolského štúdia prechádzal každý deň okolo jezuitského domu s Kaplnkou Božieho milosrdenstva v Košiciach a vyslovil som zakaždým modlitbu Ježišu, dôverujem v teba. A to som spočiatku ani nevedel, že tam bývajú jezuiti. Napokon mi to všetko začalo vnútorne sedieť a po štátniciach a krátkej pracovnej príležitosti v stavebnej firme som si podal prihlášku do Spoločnosti Ježišovej.
Čo na vaše rozhodnutie hovorilo okolie?
Náš dedinský pán farár sa veľmi tešil. Povedal mi, že budem mať možnosť študovať v zahraničí, učiť sa cudzie jazyky… Ja som bol z toho prekvapený, neveril som tomu a nebol to ani dôvod, pre ktorý som šiel do rehole.
Počas vstupných rozhovorov s jezuitmi som nevedel vysvetliť, prečo chcem ísť práve k nim. Jednoducho som to vnútorne prežíval a priťahoval ma aj život v komunite. V roku 2007 ma prijali do noviciátu do Ružomberka a cítil som hlboký pokoj.
Aké boli vaše štúdiá?
Po prvých rehoľných sľuboch som bol poslaný na štúdiá filozofie do chorvátskeho Záhrebu na tri roky. Po štúdiách som bol dva roky na tzv. magisterskej praxi v Bratislave. Mal som na starosti spoločenstvá mladých Magis a tiež mediálnu stránku našej rehole.
Následne som päť rokov študoval v Ríme. Tri roky som bol v jezuitskom Medzinárodnom kolégiu del Gesú a dva roky v komunite Bellarmino. Štúdium bolo v taliančine. Bol to krásny čas v spoločenstve, v ktorom bolo prítomných viac než 25 národností, spojených ignaciánskym duchom.
Prvý cyklus základnej teológie som študoval na univerzite Gregoriana a potom som si dokončil licenciát z teológie sviatostí na Pápežskom ateneu svätého Anzelma, ktoré spravujú benediktíni.
Diakonskú vysviacku som prijal v apríli 2017 v Ríme a kňazskú v júni 2018 v Košiciach. Splnila sa mi túžba mať ju v Katedrále svätej Alžbety. Z plnej katedrály som bol dojatý. Na vysviacku prišla moja široká rodina, rodáci, priatelia a, samozrejme, moja rehoľná rodina. Vysvätil ma biskup Marek Forgáč a bol prítomný i vladyka Cyril Vasiľ.
Kde ste pôsobili v prvých rokoch kňazskej služby?
Prvý rok po vysviacke som dokončoval štúdiá v Ríme. Na Slovensko som sa vrátil v novembri 2019 a začal som pôsobiť ako správca Univerzitného pastoračného centra v Trnave (UPeCe), no o pár mesiacov sa začala pandémia covidu. Bolo to náročné obdobie z dôvodu samotnej pandémie a online pastorácie.
Po covide sa situácia celkom zmenila. Stal som sa správcom jezuitského Kostola Najsvätejšej Trojice. Okrem klasickej pastorácie som robil stretká pre rodiny, duchovné obnovy pre ľudí z kostola, duchovné sprevádzania a popri tom som vypomáhal aj v UPeCe.
Nedávno ste sa vrátili z Filipín. Čo vás zaviedlo z Trnavy na Filipínske ostrovy?
Každý jezuita pred poslednými sľubmi absolvuje prípravu, tzv. tretiu probáciu. My jezuiti máme posledné sľuby až po kňazskej vysviacke. Zvyčajne tretia probácia trvá šesť mesiacov a je možné ju absolvovať v jednom z formačných centier na rôznych miestach sveta.
Lákal ma ázijský svet, aj preto som pátra provinciála poprosil ísť na Filipíny. Na jeseň minulého roku pred svojím odletom som bol v rýchlom tempe. Mal som rozrobených mnoho aktivít okolo kostola, tiež pomoc chudobným ľuďom bez domova s Komunitou Sant´Egidio. Odchod do Manily bola veľká zmena…
Ako prebiehala vaša formácia v Manile?
Boli sme súčasťou medzinárodnej formačnej jezuitskej komunity (Loyola House of Studies), ktorá sa nachádza v kampuse Ateneo de Manila University, čo je významná jezuitská univerzita v Manile.
V našej formačnej skupine boli dvaja kňazi z Indonézie, dvaja zo Zambie, dvaja zo Srí Lanky, jeden Američan, jeden Francúz, jeden Filipínec a ja. Dvaja jezuitskí pátri z Indonézie, resp. z Filipín boli „inštruktori“ pre náš program.
Denný program bol vyplnený spoločnými stretnutiami, prednáškami, zdieľaniami, časom na štúdium… Zvyčajne popoludní sme mali voľný čas a večer spoločnú svätú omšu. V Manile som mal odrazu mnoho času. Nemusel som nič organizovať tak ako v Trnave, obmedzil som sociálne siete. Spomalil som. Bol to neskutočný čas, ktorý mal šťavu.
Akých konkrétnych tém ste sa dotkli počas svojej probácie?
Na začiatku programu sme mali možnosť prejsť si celý svoj život, spraviť si tzv. grace history. Hlavne to, ako nás Boh viedol a ako sa rodilo naše povolanie od narodenia cez detstvo, školské roky až po vstup do rehole.
Zažil som na Filipínach jednoduché podmienky života a veľakrát som sa sám seba pýtal, čo mi chýba.
V druhej časti sme reflektovali obdobie od vstupu do rehole až po súčasnosť. Boli to veľmi otvorené a obohacujúce zdieľania. Je veľmi fascinujúce dozvedieť sa tiež niečo nové o rozdielnych kultúrach spolubratov napríklad zo Zambie či Indonézie.
Tiež sme sa zamerali na hlbšie štúdium konštitúcií. Okrem toho nás čakali tri experimenty alebo skúsenosti. Na začiatku probácie sa ku mne dostala pieseň Uč moje srdce (Teach My Heart). Je to modlitba svätého Anzelma z Canterbury, ktorá je na Filipínach zhudobnená a jej text ma sprevádzal počas celých šiestich mesiacov.
Filipíny sú na druhom konci zemegule. Bežný Slovák vie o tejto krajine veľmi málo. Ako na vás Filipíny zapôsobili na začiatku?
Jednoducho, žasol som a divil som sa všetkému. Je to krásna krajina, no s veľkými odlišnosťami. Manila je obrovské mesto s veľmi hustou rušnou premávkou a tiež smogom. Na druhej strane ma fascinovala nádherná príroda, pralesy, more, hory, fauna. Prišiel som na Filipíny, keď bolo ešte obdobie dažďov a keď je všetko zelené.
Vo veľkých mestách som badal markantný rozdiel medzi bohatými a chudobnými štvrťami. V Manile veľkolepé mrakodrapy, nákupné centrá. Vyspelé štvrte susedia s chudobnými slumami, v ktorých ľudia premýšľajú, či budú mať trocha ryže pre seba na zajtra.
Filipínci hneď spozorujú, že ste cudzinci, a hneď sa s vami chcú pozdraviť. Hi, bro! What‘s up? Nešetria úsmevom, pohostinnosťou a veľmi radi sa fotia. Cítil som sa medzi nimi dobre. Sú otvorení, tolerantní, majú úctu voči druhým.
Filipíny sú väčšinovo rímskokatolícke. Španielski misionári prišli v 16. storočí a miestni obyvatelia prijali kresťanstvo veľmi rýchlo, myslím, vďaka svojej otvorenosti.
Počas formácie na Filipínach ste zažili tri praktické tzv. experimenty. V čom spočívali?
Môj prvý experiment v októbri sa odohrával medzi chudobnými ľuďmi na periférii Manily v časti Calookan. Neboli to slumy, no ľudia žili v chudobe. Štvrť bola plná malých obchodíkov, ľudia majú drobnú prácu, napríklad aj takú, že triedia odpad alebo sa živia rybárstvom v prístavoch. Ľudia žijú v jednoduchých príbytkoch. Deti sa väčšinu dňa túlajú na uliciach.
Každý z nás desiatich kňazov bol pridelený do jednej rodiny. Tam sme na čas bývali, stretávali sa s miestnymi ľuďmi, slúžili sv. omše v blízkej katedrále, navštevovali príbytky, hlavne starších a chorých ľudí, priniesli sväté prijímanie, vyslúžili sviatosť pomazania chorým. Tiež sme rozdávali jedlo chudobným deťom, navštívili sme väznicu pre mladistvých, kde sme sa rozprávali s odsúdenými.
Silnou skúsenosťou bolo i stretnutie s kardinálom Pablom Virgiliom Davidom, miestnym biskupom, ktorý je silným hlasom chudobných a uznávanou osobnosťou Filipín. Hovoril nám o problémoch, na ktoré narážajú miestni chudobní, aké nebezpečenstvá hrozia deťom.
V čom spočíval druhý experiment?
Za druhým, „vianočným“ experimentom sme cestovali na sever hlavného ostrova Luzon do horskej oblasti Kalinga, kde zväčša žijú ľudia z kmeňa Igorot. Boli sme podelení do misijných staníc, v ktorých miestni kňazi majú na starosti aj štrnásť kostolov, rozmiestnených medzi sebou vo veľkých vzdialenostiach.
Mňa pridelili do farnosti v mieste s názvom Pasil, kde som vypomáhal s pastoráciou. Prišiel som pred Vianocami, v období, keď sa na Filipínach slávia tzv. omše Aguinaldo. Je to deväť svätých omší slávených o štvrtej ráno v bielej liturgickej farbe. Sú prípravou na narodenie Ježiška. Počas nich spievali piesne v miestnom jazyku ilocano alebo v angličtine. Po omši bolo malé agapé, nesmela chýbať káva a niečo sladké z ryže, zabalené v banánovom liste, alebo klasické šišky.
Všade v roztrúsených usadlostiach ma pozývali na kávu, ktorú som nemohol zo slušnosti odmietnuť. Tak sa stávalo, že som za jeden deň vypil aj dvanásť káv. Dvadsiateho štvrtého decembra som slúžil päť sv. omší a potom na druhý deň 25. decembra po hlavnej omši je zvykom mať v dedine veľkú vianočnú veselicu až do rána. Tancovalo sa, spievalo, bola tombola, rozdávali sa darčeky. Mne darovali metlu z ryžových kláskov, kávu a ryžu. Boli to veľmi pekné Vianoce, plné rozhovorov a radosti.
A čo prezradíte o treťom experimente?
Miesto aj charakter tretieho experimentu sme si mohli vybrať. Ja som sa vybral na druhý najväčší ostrov Filipín Mindanao k jezuitovi írskeho pôvodu pátrovi Pedrovi Walpoleovi, ktorý v horách v centrálnej časti ostrova v regióne Bukidnon pôsobí už viac než tridsať rokov medzi miestnymi pôvodnými obyvateľmi. Založil školy pre deti, v ktorých prebieha klasické vzdelávanie v ich pôvodnom jazyku pulangiyen a nosnými sú ekologické témy.
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia filipínska vláda odlesnila obrovské územia na Mindanau a domorodcov pripravila o ich pozemky, lesy a polia. Páter Pedro sa dlhé roky snaží o prinavrátenie území domorodcom.
Všetko je tu postavené z dreva alebo bambusov, aj školy a internáty pre deti. Spoznával som ich jednoduchý spôsob života, ich úzky vzťah k prírode i negatívne ekologické dosahy odlesnenia. Jednoduché jedlá pozostávali len z kukurice, sladkých zemiakov, ryže, zeleniny a ovocia. Vnímal som tú jednoduchosť bytia s Bohom a prírodu a nič iné mi nechýbalo. A cítil som sa tu veľmi dobre.
Po tomto treťom experimente sme sa koncom februára vrátili do komunity v Manile. Nasledovalo záverečné vyhodnotenie, duchovná obnova a odlet domov na Slovensko. S láskou na tento čas na Filipínach spomínam. Hneď by som sa vrátil späť, hlavne kvôli ľuďom, ktorých som mal možnosť stretnúť a spriateliť sa s nimi.
Aká je história jezuitskej provincie na Filipínach?
Prví jezuiti prišli na Filipíny v roku 1581, teda 41 rokov po svojom založení. Skoro dvesto rokov sa na ostrovoch venovali prvotnej evanjelizácii a vzdelávaniu. V starej historickej časti Manily otvorili kolégium, predchodcu Ateneo de Manila University – dnes najznámejšej jezuitskej univerzity na Filipínach.
Zakladali ďalšie vzdelávacie inštitúcie, robili misionársku činnosť medzi domorodým obyvateľstvom na ostrovoch Luzon a Mindanao. V roku 1768 museli opustiť Filipíny a o niekoľko rokov boli zrušení. Na Filipíny sa jezuiti vrátili v roku 1859, aby sa venovali duchovnej službe a vzdelávaniu.
Dnes tu majú päť univerzít a niekoľko stredných škôl. Vzdelávací systém nastavili najmä americkí jezuiti. Jezuiti majú v duchovnej správe i hlavnú nemocnicu v Manile, väznice, misijné stanice medzi chudobnými, ekologické aktivity i observatórium na Ateneo de Manila.
Čo si odnášate z Filipín?
Túžbu zjednodušiť spôsob života. Zažil som na Filipínach jednoduché podmienky života a veľakrát som sa sám seba pýtal, čo mi chýba. Život si zbytočne komplikujem a veľa vecí ani nepotrebujem. Chcem mať viac od vecí odstup a menej sa ponáhľať.
Páčila sa mi otvorenosť a tolerantnosť Filipíncov. Veľmi ma zasiahla chudoba mnohých z nich – pracovníkov na širokých plantážach bohatých na plodiny, ktorí majú problém zo svojich platov zabezpečiť živobytie a vzdelanie svojej rodiny. V Manile sú veľmi luxusné bohaté štvrte, ktoré susedia s chudobnými slumami s hladnými deťmi na uliciach. To bolo pre mňa veľmi silné a ťažké.
Foto: Peter Buša – osobný archív.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
