Druhý stupeň bez smartfónu? Ako na to?

Generácia rodičov z vekovej skupiny mileniálov si veľmi dobre uvedomuje dôsledky používania smartfónov a mnohé nebezpečenstvá spojené s digitálnym svetom. Nikto neobviňuje samotné zariadenie, ktoré ako také nemôže byť ani dobré, ani zlé. Také však môže byť jeho používanie a zneužívanie, ako aj hrozby, ktorým toto zariadenie otvára dvere.

Napriek tomu údaje o vlastníctve smartfónov medzi dospievajúcimi, deťmi pred nástupom puberty a dokonca aj malými deťmi zdanlivo neodzrkadľujú toto uvedomenie.

Okamih, keď mnohí rodičia dovolia svojim deťom toľko vytúžené zariadenie, sa často nezhoduje s momentom, keď považujú dieťa za pripravené alebo keď existuje skutočná potreba, ale veľmi často so situáciou, keď sa zdá, že dieťa je jediné (v triede, v kruhu priateľov atď.), ktoré ho nemá, čo má za následok pocit sociálneho vylúčenia a s tým súvisiace utrpenie.

Dá sa to. Spoločnými silami

Úspešný príklad riešenia tejto situácie našli v Taliansku, kde skupina rodičov detí na konci prvého stupňa (ktorý v Taliansku trvá od prvej po piatu triedu), znepokojená touto otázkou, konala v predstihu a oslovila všetkých rodičov budúcej triedy, aby s nimi o tejto téme diskutovala. 

Je dôležité si uvedomiť, že základom technológie musí byť naša ľudskosť a medziľudské vzťahy.

Návrh počítal s tým, že pri rešpektovaní slobody vo výchove každej rodiny sa dohodnú na tom, že vlastníctvo a používanie smartfónu (konkrétne smartfónu s fotoaparátom a prístupom na internet, nie jednoduchého mobilného telefónu starého typu) bude výnimkou a nie pravidlom. 

To znamená žiadne triedne čety medzi deťmi, tiež to, že domáce úlohy, lekcie a testy sa neoznamujú výlučne prostredníctvom elektronických zariadení, ale deti si ich značia ručne, aby sa naučili robiť si poznámky a priamo prevziať zodpovednosť za zaznamenávanie svojich povinností, nielen fotografovaním alebo kontrolovaním notifikácie v aplikácii. 

Rodičia, ktorí túto iniciatívu podnikli, boli veľmi vystrašení a obávali sa veľkého odporu, báli sa, že budú pôsobiť príliš vtieravo vo vzťahu k výchovným rozhodnutiam iných. Stal sa však presný opak, v jednej z dvoch zapojených tried 100 % rodičov s touto iniciatívou úplne súhlasilo a považovalo ju za veľmi chvályhodnú, v druhej triede bolo 70 % rodičov rado, že nie sú jediní, ktorí si želajú tento prístup. 

Štvrtina rodičov uviedla, že už svojmu dieťaťu smartfón dala, ale že to ľutuje a je rada, že má „výhovorku“, aby v tejto veci urobila krok späť. Päť percent rodičov vyjadrilo nesúhlas, pričom túto iniciatívu považovalo za zasahovanie do ich slobody vo výchove, ako aj za zbytočný pokus vrátiť sa do doby kamennej v ére, ktorá sa rýchlymi krokmi uberá opačným smerom.

Ani dobrý, ani zlý

Smartfón, ako už bolo spomenuté, nie je ani dobrý, ani zlý, ale vystavuje deti situáciám a nebezpečenstvám, s ktorými si vzhľadom na svoj mladý vek ešte nedokážu poradiť. Je dôležité venovať sa digitálnej výchove, rovnako ako je dôležité venovať sa dopravnej výchove už od materskej školy, ale nemožno dať vodičský preukaz do rúk dieťaťa. 

Podobne aj užitočný a cenný nástroj ako smartfón, ktorý je v dnešnej dobe nenahraditeľný, je neoddeliteľnou súčasťou života, na ktorú treba deti výchovou pripravovať, ale pred ktorou ich treba zároveň chrániť pomocou pevných a spoločne dohodnutých hraníc.

Zdieľanie týchto hodnôt je kľúčové v životnej fáze, keď rodič už nie je tým dokonalým a neomylným vzorom, ako ho vníma malé dieťa; naopak, je často spochybňovaný a hlavným vzorom pre mládež sa začína stávať skupina rovesníkov. 

Byť súčasťou výchovnej komunity, v ktorej škola a rodina, rodina a rodiny tvoria súdržný celok, je kľúčové kvôli vytvoreniu pocitu dôvery u detí, pocitu istoty vyplývajúceho z jednotnosti dospelých vzorov. Samozrejme, príklad zostáva vždy prvým spôsobom, ako odovzdať naše hodnoty.

Trafiť ten správny moment

Okamih, ktorý si títo rodičia zvolili, považujem za veľmi významný práve preto, že na prvom stupni základnej školy by malo byť samozrejmé, že smartfón ešte nie je témou. 

Druhý stupeň (ktorý v Taliansku trvá od šiestej do ôsmej triedy) predstavuje v živote dieťaťa veľmi citlivé roky, v ktorých je prechod z detstva do dospievania už sám osebe značne zložitý, a to aj bez toho, aby sa k tomu pridával aspekt používania smartfónu (za predpokladu, že sa dodržiavajú zákonné vekové obmedzenia). Nejde o to zavádzať zákazy, ale o to, aby sme vychovávali súdržne a konzistentne.

Smartfón je pre dospelých nevyhnutný, pretože žijeme v spoločnosti, ktorá predpokladá jeho rozšírenie a vlastníctvo. Myšlienkou tohto projektu je, aby naši chlapci a dievčatá žili a vyrastali v prostredí, ktoré je koncipované a štruktúrované na základe predpokladu, že smartfón nie je taký bežný, ako to bolo ešte pred rokom. 

Možno túžba detí po smartfóne nezmizne, a to je v poriadku, ale naučiť sa žiť život a zvládnuť každodenné povinnosti bez kalendárov, fotografií, notifikácií, četov a podobne sú osvedčené zručnosti, o ktoré nemôžeme nové generácie okrádať.

Významný bol spôsob, akým sa táto iniciatíva šírila – nie prostredníctvom e-mailu zaslaného všetkým ani prostredníctvom skupinového četu, ale osobným telefonátom každému zo zapojených rodičov, čím sa v prvom rade vytvoril vzťahový most a na základe tohto mosta vznikla sieť podpory medzi rodinami pre deti.

Technológia nie je vôbec zlá, naopak, je veľkým prínosom, ale je dôležité si uvedomiť, že jej základom musí byť naša ľudskosť a medziľudské vzťahy.