Budúci svätí – programátor a horolezec ako vzory pre mladých

Bez nánosu stredoveku

Pápež dobre vie, že získať si dôveru mladých nie je jednoduché. Spochybňujú všetko, čo bolo pred ich narodením a hľadajú svoju vlastnú cestu. Narážanie na generáciu pred nimi (a aj na tie ešte staršie) je sprievodným javom hľadania ich vlastnej cesty a túžby po zmene sveta v lepšie miesto.

Nič ich nevytočí tak veľmi ako dospelí, začínajúci vetu štýlom „za mojich čias…“, či konštatovanie tých skôr narodených „takto sa to vždy robilo“. Zúfalo potrebujú vzory a sami po nich túžia. No chcú, aby to boli ľudia ako oni, z tohto storočia. A ešte lepšie – takí, ktorí sú mediálne „dokázateľní“ v stope internetu.

Mladí zúfalo potrebujú vzory a sami po nich túžia. No chcú, aby to boli ľudia ako oni, z tohto storočia a ešte lepšie – takí, ktorí sú mediálne „dokázateľní“ v stope internetu.

Aj preto Ján Pavol II., ako aj pápež František začali s obrovskou podporou mladých – okrem iného tým, že im ponúkajú za vzory mladých svätcov, s ktorými by sa dnešná generácia dokázala stotožniť. Robia to veľmi láskavo, no premyslene.

Taký je aj výber dátumov kanonizácie Carla Acutisa a Piera Giorgia Frassatiho, ktoré Svätá stolica oznámila 20. novembra 2024. Ešte väčšiu pozornosť Cirkvi a mladých získajú obaja mladí svätí na budúci rok. Carlo už v apríli, Pier Giorgio počas letného Jubilea mladých v Ríme.

Ani jeden z nich nie je zapadnutý prachom storočí, nie sú to ani rehoľníci, ani mučeníci. Carlo Acutis miloval počítač a internet až tak, že ho prezývali „Boží počítačový šialenec“.

Málokto asi vie, že dokázal prepojiť túto vášeň pre internet a počítače s láskou k Bohu a Cirkvi. Napríklad tým, že spravoval webovú stránku svojej domovskej Milánskej arcidiecézy.

Carlo aj dnešným mladým ukazuje, že svätý týchto dní nemusí byť zavretý za stenami kláštora. Tak ako dnešní mladí okrem počítača miloval hry, debaty s priateľmi, no rovnako vášnivo chodil pomáhať chudobným.

Napriek plnému životu mala prvé miesto v jeho dennom programe modlitba a Eucharistia. Tú považoval za diaľnicu do neba. Za pätnásť rokov svojho života stihol toho viac ako mnohí z nás za sedemdesiat. A nebol to žiadny „suchár“, uprene hľadiaci do neba so zopätými rukami. Každá jeho fotografia je plná úsmevu a energie.

Z tohto sveta ho vzala leukémia, no stal sa vzorom pre mnohých mladých a jeho popularita neustále rastie nielen v Taliansku. Nie div, že v extrémne krátkom čase, po dvanástich rokoch od jeho smrti, bol vyhlásený za ctihodného.

Jeho budúcoročnému svätorečeniu napomohli už aj dva oficiálne zázraky na jeho príhovor. A určite je ich viac.

Horolezec z bohatej rodiny

V Taliansku je s ním v tandeme vzorov pre mladých aj syn mediálneho magnáta z dobre situovanej rodiny Pier Giorgio Frassati. Vôbec sa nesprával ako rozmaznaný synček zazobaných rodičov, ktorý všetko môže a nič nemusí.

Tak ako Carlo, aj on miloval spoločnosť priateľov, bol vášnivým horolezcom a najlepšie sa cítil medzi chudobnými, ktorým tajne pomáhal. Z pohľadu iných bol obyčajným študentom, výnimočná bola naoko možno len jeho skorá smrť v 24 rokoch v dôsledku nepríjemnej diagnózy.

Výnimočný? Možno len tým, že miloval spoločnosť priateľov, bol vášnivým horolezcom a najlepšie sa cítil medzi chudobnými, ktorým tajne pomáhal.

Pier nemal vo všetkom podporu svojej rodiny: napriek tomu sa nebál vstúpiť na cestu, ktorá bola oveľa náročnejšia ako pohodlný život doma. Veľmi citlivo vnímal všetky okolnosti doby a v čase vojny bol pripravený obetovať svoj život za jej ukončenie.

Mal dar viesť ľudí a čoskoro mal okolo seba takých ako on: mladých, túžiacich hľadať zmysel a hĺbku, pripravených znášať aj ťažkosti. Frassati a jeho skupina priateľov sa označili ako Tipi loschi – niečo ako podivní ľudia. Bez kázania a moralizovania nastavovali svojím príkladom latku skutočne žitej viery riadne vysoko.

Na jednej strane boli veľmi radostní, na druhej strane bez rozpakov pomáhali aj v najväčšej biede, no robili to veľmi diskrétne a s citom. Pierov priateľ k jeho fotke z výstupu na vrchol napísal: „Smerom k výšinám.“ A o tom bol vlastne celý jeho život.

Svätí od susedných dverí

Ani Pier, ani Carlo nijako nevytŕčali výnimočnými darmi či charizmami. Žili život podobný životu ľubovoľného mladého. Práve preto sa stávajú blízkymi spojencami nielen svojich rovesníkov, ale aj ich rodičov. Nie je na škodu „zavesiť“ týmto dvom úspešným horolezcom do neba na starosť aj ktorékoľvek z našich detí.

A presne o toto pápežovi Františkovi ide v načasovaní ich svätorečenia – dať nádej a povzbudenie, že aj z našich detí sa môžu stať „obyčajní“ svätí.