Cieľom robotiky nie je človeka nahradiť, ale odbremeniť ho, hovorí profesor František Duchoň

Umelá inteligencia zasahuje do mnohých oblastí nášho života a do veľkej miery ovplyvňuje aj pracovný trh. Ukazuje sa, že mnoho pracovných pozícií by v budúcnosti mohlo zaniknúť, pretože ich prácu nahradia roboty. Existuje podľa vás dôvod na obavy zo straty pracovných miest?

To si nemyslím. Robotizácia do firiem prichádza tak, že si spočítajú, koľko ľudí robí danú prácu a či je robot schopný ju nahradiť. Ak áno, zvyčajne k tejto zmene dochádza, ale nikdy nie za cenu straty zamestnancov. Skôr sa pre nich hľadá iná pracovná pozícia. Otázkou však je, či máme prispôsobený systém rekvalifikácie na to, aby boli ľudia s príchodom umelej inteligencie pripravení na nové pozície nastúpiť. Firmy, ktoré umelú inteligenciu implementovali, narážali na problém, že s vyššie kvalifikovanou prácou narastal tlak na zvýšenie mzdy.

Kameňom úrazu v skutočnosti nie je strata zamestnanosti, ale naša pripravenosť na transformáciu pracovného trhu.

Ako vyzerá implementácia umelej inteligencie v praxi a v čom vidíte jej najväčšie výhody?

Predstavme si napríklad takého pracovníka vo fabrike, ktorý robí každý deň osem hodín tú istú monotónnu činnosť. Ak by ho v tejto práci vedel zastúpiť robot, zamestnanec by sa mohol pri dostatočnej motivácii vyučiť v jeho programovaní. Nie je to žiadna „raketová veda“, základy robotiky zvládajú už študenti strednej školy. Kameňom úrazu v skutočnosti nie je strata zamestnanosti, ale naša pripravenosť na transformáciu pracovného trhu.

Ponúka Slovensko v súčasnosti možnosti takýchto rekvalifikačných kurzov? Čo napríklad také automobilové fabriky, v ktorých je posun smerom k umelej inteligencii asi najviditeľnejší?

Automobilové giganty typu Volkswagen či Land Rover majú túto oblasť veľmi dobre zvládnutú. Skôr by sme sa mali pozrieť na to, ako sa k tejto situácii postavia malé slovenské firmy s dvadsiatimi ľuďmi. Či sú pripravené ponúknuť takéto školenia pre svojich zamestnancov. Práve v týchto prípadoch by mal prichádzať na rad štát či iná organizácia, ktorá kurzy poskytne. My napríklad pripravujeme projekt rekvalifikácie inšpirovaný švédskym modelom s názvom Inžinier 4.0.

Keď však zrušíme povinnú maturitu z matematiky, potom nemôžeme čakať, že mladí ľudia budú schopní uchopiť umelú inteligenciu.

V rámci neho budeme ponúkať pätnásť modulov zameraných na rôzne technológie firmám po celom Slovensku. Vďaka podpore zo strany štátu a Európskej komisie budú môcť firmy využívať tento produkt tri roky zdarma. Momentálne vzniká tím, ktorý bude odborným garantom týchto modulov, pričom recenzistami budú samotné firmy. Na základe ich potrieb a požiadaviek budeme projekt priebežne upravovať.

V prípade technicky zameraných odborov je takýto modul ľahšie realizovateľný ako pri niektorých iných typoch povolaní. Ak si napríklad predstavíme prácu predavačov, ktorú postupne nahrádzajú samoobslužné pokladne, o rekvalifikácii a následnom profesijnom raste možno hovoriť iba ťažko. Najmä ak ide o ľudí, ktorí na staré kolená ostávajú bez práce.

Tento problém sa dotýka v prvom rade školstva. Keď sa napríklad v Ostrave rušili bane, päťdesiat baníkov ostalo bez práce. Následne boli všetci poslaní na preškolenie v oblasti robotiky. Zo všetkých päťdesiatich sa však ujali len dvaja. Teraz je otázka, ako tento problém riešiť ešte v jeho zárodku, teda na základných a stredných školách. Čo musíme robiť pre to, aby každý človek mal nejaký ten technický základ a vedel plynule nabehnúť na rekvalifikáciu. Keď však zrušíme povinnú matematiku na maturite, potom nemôžeme čakať, že mladí ľudia budú schopní uchopiť umelú inteligenciu.

Robotika nie je žiadna „raketová veda“, jej základy zvládajú už študenti strednej školy.

Spôsob, ako tento trend zvrátiť, sú práve základné a stredné školy. Mali by sme sa snažiť ísť takým smerom, ktorý je základom pre našu budúcnosť. Nehovorím, že všetci budú robotici, ale so základnou matematikou prídu do styku v takmer všetkých odboroch. Myslím, že je veľká škoda, že sme na jednej strane zrušili povinnú maturitu z matematiky, a zároveň znížili počty hodín jej výučby na základných školách. Na druhej strane je na školách celý rad humanitných predmetov, ktoré iba ťažko prispejú k uplatneniu na trhu práce.

Myslíte, že by stálo za zváženie nahradiť niektoré humanitné odbory technickými?

Asi áno. Ja však netvrdím, že humanitné odbory nepotrebujeme. No určite nie v takých číslach. V prvom rade by sme mali regulovať ich počet na základe potreby v spoločnosti, aby sme potom nemuseli mať magistrov pracujúcich za pokladňami. Školstvo by malo byť nejakým spôsobom regulované štátom, ktorý by mal vedieť povedať, koľko potrebuje filozofov, historikov, sociálnych pracovníkov a tak ďalej. A, naopak, mal by vedieť, ktorých profesií je nedostatok, a tie študijné odbory dotovať. To sa, žiaľ, nedeje.

Mali by sme regulovať počet humanitných odborov na základe potreby v spoločnosti, aby sme potom nemuseli mať magistrov pracujúcich za pokladňami.

Všetky študijné odbory sú platené úplne rovnako v závislosti od počtu študentov. Napríklad v Holandsku je štát tým, ktorý povie, koľko odborníkov v danom regióne potrebuje, a toľko miest univerzite zaplatí. Všetci ostatní, ktorí majú o toto štúdium záujem, si ho musia platiť sami. U nás je táto regulácia v rukách voľného trhu, čo sa však ukazuje ako neúčinné.

Spomínali ste projekt rekvalifikácie Inžinier 4.0, ktorý ponúkate slovenským firmám. Neuvažovali ste aj o projekte pre základné či stredné školy, ktorý by deti zasvätil do základov umelej inteligencie?

Áno, pracujeme i na tom. Z Hlohovca, odkiaľ pochádzam, sme učiteľom na všetkých stredných školách pripravili videonávody, materiály a softvér, pomocou ktorých mohli zaúčať deti do základov informatiky zábavnejším spôsobom ako len čítaním z monitora. Hoci sme spočiatku narážali na nedôveru učiteľov, napokon to žiakov tak chytilo, že si už sami píšu projekty na robotické zariadenia do škôl. Je nevyhnutné, aby žiaci základných a stredných škôl reflektovali požiadavky trhu na zvládanie robotiky aspoň na elementárnej úrovni. Nikto nehovorí, že z nich musia byť vedci, ktorí budú vyvíjať robotické aplikácie. S robotmi sa však budú stretávať na každom kroku, a preto je dobré, aby rozumeli systému ich vývoja.

V diskusii na konferencii sa okrem iného spomenulo, že máme z krajín V4 najvyšší počet robotov na obyvateľa. O čom hovorí toto číslo?

Toto číslo poukazuje na hustotu robotiky. To znamená, že máme 172 priemyselných robotov na 10 000 obyvateľov vo výrobnej sfére. Nemecko je asi na čísle 300, Južná Kórea a Singapur na čísle 900. Aj na týchto štatistikách vidíme, že máme ešte veľký priestor na automatizáciu. Našou výhodou a zároveň nevýhodou je lacnejšia pracovná sila. To znamená, že mnoho slabšie platených pozícií sa neoplatí nahrádzať robotmi. To napríklad v prípade takej Južnej Kórey neplatí.

V súčasnosti sme už svedkami prvých pokusov nadnárodných firiem nejakú časť svojho výskumu orientovať k nám na Slovensko.

Veľkým problémom na Slovensku je aj takzvaný odliv mozgov. Ten spôsobuje, že aj ľudia, ktorí u nás vyštudujú, napokon odchádzajú do zahraničia.

Kľúčové podľa mňa je adekvátne ohodnotiť vzdelaných ľudí, ktorí u nás vyštudujú, aby nemuseli odchádzať do zahraničia, kde dostanú niekoľkonásobne viac. Aj tu sme však už svedkami prvých pokusov nadnárodných firiem nejakú časť svojho výskumu orientovať k nám na Slovensko. Otvárajú vývojové centrá, v ktorých postupne dostávajú šancu i naši ľudia. To vnímam veľmi pozitívne, lebo práve kreativita a možnosť sebarozvoja je pridaná hodnota, ktorá môže motivovať mladých ľudí na Slovensku ostať. Pri pozíciách v oblasti vývoja sa môžeme navyše baviť o úplne inom platovom ohodnotení, ktoré je tiež silným motivátorom.

Na konferencii sa časť prednášok venovala i etickým otázkam v súvislosti s inteligentnými automobilmi bez vodiča. Týkajú sa morálnych dilem súvisiacich s bremenom zodpovednosti v prípade nehody a podobne. Bez ich vyriešenia ostávajú inteligentné autá stále hudbou budúcnosti. V akom štádiu riešenia sú tieto otázky v súčasnosti?

Tých prístupov pri otázke bremena zodpovednosti je viac. V Amerike spustili platformu Moral Machine, kde položili 13 otázok, pri ktorých mali ľudia rozhodnúť o správnosti riešenia. Išlo napríklad o situáciu, že na priechode pre chodcov bola babička, malé dieťa a ja v pozícii vodiča. Ako vodič som stál pred rozhodnutím niekoho usmrtiť, aby som ostatných zachránil. Väčšina hlasujúcich by v tomto prípade obetovala babičku. Dieťa je budúcnosť a seba ako vodiča zabiť nechcem. Američania sa rozhodli, že budú takýmto spôsobom programovať inteligentné autá. Nemci to však poňali inak. Odmietli programovať autá, ktoré si budú voliť cestu menšieho zla.

V prípade smrteľnej nehody automobilov bez vodiča sa vyšetruje, ktorá časť tej robotiky zlyhala a kto je na vine.

Inteligentné autá by podľa nich mali vedieť predvídať a rozhodovať sa príhodne k danej situácii. Stále tu však ostáva visieť otázka zodpovednosti. V prípade smrteľnej nehody automobilov bez vodiča sa vyšetruje, ktorá časť tej robotiky zlyhala a kto je na vine. Výrobca, fabrika, pracovník a tak ďalej. Čiže nehoda je vždy predmetom vyšetrovania a neexistuje nejaká univerzálna odpoveď, že na konci dňa je zodpovedný len jeden človek. Pokiaľ mám správne informácie, tak sa chystá legislatíva na celoeurópskej úrovni, v ktorej budú obsiahnuté všetky tieto otázky.

V súvislosti so stále sa znižujúcou demografickou krivkou narastá obava z nedostatku pracovných síl, a to obzvlášť v otázke starostlivosti o seniorov, ktorí budú tvoriť stále vyššie percento populácie. Akým spôsobom by nám v tejto oblasti vedela pomôcť umelá inteligencia?

Veľmi intenzívne sa v súčasnosti nasadzuje poľnohospodárska robotika v Nemecku. Dôvodom je jednoducho nedostatok pracovných síl, ktoré už nedokážu vykrývať ani pracovníkmi zo zahraničia. Druhým príkladom je východná Ázia – a to štáty Čína, Japonsko a Južná Kórea. V týchto krajinách som sa stretol s tým, že roboti nahrádzali prácu učiteľa matematiky. Na základnej škole ide o jednoduché výpočty, pri ktorých nie je potrebnej až toľko komunikácie, takže to hravo zvládne i robot. A čo je zaujímavé, žiaci majú k robotickému učiteľovi väčší rešpekt ako k živému. Neodvrávajú a snažia sa robiť si úlohy načas.

V Ázii sú moderní aj robotickí asistenti do domácnosti, ktorí pomáhajú dôchodcom s dennou operatívou.

To len dokazuje, akí sme ako ľudia vynaliezaví a ako dokážeme zužitkovať i nástroje umelej inteligencie. V Ázii sú v súčasnosti moderní aj robotickí asistenti do domácnosti, ktorí pomáhajú dôchodcom s dennou operatívou. Hoci nedokážu pokrývať celé spektrum úloh, vedia ísť napríklad s dôchodcami na nákup. Tým, že si presne pamätajú nákupný zoznam, môžu byť pre zábudlivých dôchodcov veľmi užitoční. V Soule sú napríklad bežnou praxou roboti na letisku. V prípade, že sa stratíte, robot vás privedie bezpečne do cieľa.

S nasadzovaním umelej inteligencie do všetkých oblastí nášho života sa skloňuje riziko, že nad ňou stratíme kontrolu a vymenia sa roly, kto koho ovláda. Sú takéto obavy opodstatnené?

Zoberme si napríklad taký mobilný telefón. Koľkokrát si ho cez deň len tak chytíme do ruky a prebehneme obľúbené aplikácie bez toho, že by sme niečo potrebovali? Dalo by sa povedať, že i mobil sa už stáva naším pánom. Podobnému riziku čelíme i v súvislosti s robotikou. Stále hovorím, že je to o ľuďoch. Telefón nemôže za to, že ho každých päť minút chytíme do ruky. Je to skôr o našom sebaovládaní ako o umelej inteligencii a jej nástrahách. Tu by som však zdôraznil, že robotika má byť len pomocník. Nemá slúžiť ako náhrada človeka. Stále budú situácie, kde kreativita a medziľudská komunikácia bude potrebná a nenahraditeľná.

Zo štatistík vyplýva, že zdravotné sestry denne prejdú i desiatky kilometrov, a to často pri takej činnosti, ktorú by hravo zvládol i robot.

Ale rutinné činnosti, ktoré sú pre nás skôr záťažou, môžu byť práve tým priestorom, kde má robotika veľkú pridanú hodnotu. Uvediem príklad. V Taliansku je veľký záujem o takzvané mobilné roboty v zdravotníctve, ktoré by pomáhali zdravotným sestrám s rozvážaním liekov či odnášaním špinavej bielizne. Zo štatistík totiž vyplýva, že zdravotné sestry denne prejdú i desiatky kilometrov, a to často pri takej činnosti, ktorú by hravo zvládol i robot. Čas, ktorý tým sestre ušetríme, môže venovať nejakej odbornej činnosti alebo kontaktu s pacientom. A toto je presne účel robotiky. Naším cieľom nie je nahradiť zdravotný personál v starostlivosti o pacienta, ale odbremeniť ho od monotónnej činnosti.