Citadela: škola, do ktorej deti ráno bežia (reportáž)

Foto: Dominik Sepp
Ďalších dvadsať minút si opakujúcu sa filmovú sekvenciu „ráno bežím do školy“ vychutnávame s prekvapením a smiechom spolu s fotografom ešte mnohokrát. Deti naozaj do budovy trielia, a to aj napriek tomu, že nie je pár minút pred ôsmou.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

V skoré predjarné ráno, zaťahujúce ešte pod nechty napriek optimistickému slniečku, parkujem na námestí v Ivanke pri Dunaji v slepej uličke. Predo mnou sa spoza oplotenia a stromov vynára ivanský kaštieľ s jemne tvarovanou vežou. Brána je otvorená, vchádzam do dvora, utiahnem sa na boku pod stromom. Je ešte pred pol ôsmou, deti, ktoré tu v kaštieli majú školské vyučovanie, majú prichádzať o chvíľu.

Kúsok po určenom čase vidím prvé dieťa. Hrkne vo mne: ako skúsená mama a pedagóg v jednom vidím netypický obraz. Školák beží, taška na chrbte sa mu vášnivo natriasa. Nejako mi to nesedí so zvyčajným obrazom detí (nielen svojich), ktoré sa do školy vliekli a zo školy leteli. „Počkám,“ pomyslela som si, „toto bude nejaký zanietený jedinec.“

Ďalších dvadsať minút si opakujúcu sa filmovú sekvenciu „ráno bežím do školy“ vychutnávame s prekvapením a smiechom spolu s fotografom ešte mnohokrát. Deti naozaj do budovy trielia, a to aj napriek tomu, že nie je pár minút pred ôsmou. Bez obzerania a šmotlania sa stlačia masívnu kľučku na obrovských vstupných dverách kaštieľa a rýchlo miznú v jeho útrobách. Len málo z nich si nás vôbec všimne. Pristavím jedného otecka, ktorý zrejme doviezol svoje deti: „To vždy tak bežia?“ – „Hej,“ povie s úsmevom. Pýtam sa, či je so školou spokojný. „Veľmi, vôbec sme to neoľutovali. Deti tu chodia veľmi rady, cítia sa tu výborne. Bola to dobrá voľba!“

Foto: Dominik Sepp

Nevydržím a otváram dvere aj ja. Hoci mám kaštieľ aj zvnútra dávno niekoľkokrát obzretý, nevedela som si predstaviť, ako do jeho historických priestorov môže vojsť bežné vyučovanie a (zatiaľ) štyri triedy. Za krídlami ťažkých dverí sa ukáže maličká šatňa. Aj tu biele masívne dvere z každej strany navodzujú dojem, že ideme skôr do múzea ako do školy. Biele plastové škatule na stratené veci, malé biele úložné skrinky, háčiky na vetrovky na stene spolu s vešiakovou tyčou pre väčších akoby sem ani nepatrili. Deťom je to zrejme jedno. Aj tu sa bez zbytočných rečí a naťahovania prezúvajú a zas ich niet.

To, že sme dobre, nám signalizuje emblém školy Citadela na stene nad vešiakmi – a tiež na modrých tričkách, mikinách či niekde aj šatových sukniach školákov. Kus šatne nás čaká aj za ďalšími dverami – pod obojstranným mohutným kamenným schodiskom sa prezúvajú ďalšie deti a miesto majordómov na zemi stoja školské tašky. Secesné drevené obklady sa akoby veľkodušne povznášali nad bežný detský neporiadok v bežnej školskej šatni.

Iné školské rána

Ručička hodín sa prechyľuje k ôsmej, hľadáme preto niekoho z vedenia školy, nech vieme, čo ďalej. Pošlú nás do jedných z vysokých starodávnych bielych dverí. Za nimi je uprostred všadeprítomných kníh v policiach okolo stien celé pedagogické zázemie Citadely. Stoly plné papierov, pomôcok a kníh tu sú všade, prechod medzi nimi si vyžaduje zrejme značnú ľudskú súdržnosť a nadšenie z toho, čo robia. Zakladateľka školy Slávka Kubíková nás usmerňuje: o chvíľu sa začne modlitba v kaplnke, po nej môžeme nakuknúť do triedy tretiakov, kde dnes učí. Kým vyjdeme z dverí mikrozborovne, musíme dať prednosť prúdu detí, v tichu vstupujúcich do kaplnky oproti zborovni. Niektoré si nás premeriavajú zvedavým či vážnym pohľadom, plným otázok.

Kaplnka je maličká, mám trošku obavy, ako sa tu deti pomestia. No zrejme majú svoj systém a o chvíľu už všetci sedia, kde sa dá: na stoličkách, lavičkách, ba aj na podsedákoch na zemi. Fascinuje ma však to ticho a plné sústredenie detí. Akoby tu, v kaplnke, ani neboli bežnými, vrtiacimi sa deťmi, ktoré majú stále čo povedať.

Za ambonou už stojí Martin Luterán, šéf Kolégia Antona Neuwirtha. Pokojným hlasom vyberá spomedzi detí to, ktoré dnes zapáli sviece na oltári. O túto výsadu je očividne záujem, ruky detí vyletia prudko hore. Martin ide systematicky podľa záznamu pred sebou. Sviečky sú zapálené, Martin číta evanjelium dnešného dňa, pridá k nemu krátke slovko.

Pozerám na tváre detí: Čo z toho dokážu do seba nasať títo drobci, od prvákov po štvrtákov? Šok ma čaká ešte len potom, pretože deti zrazu na Martinov povel unisono – niektorí s pomocou vytlačeného textu – spúšťajú Pater noster: „… sed libera nos a malo, amen!“ Kdesi v pamäti za pochodu lovím slovká modlitby z čias vysokoškolského štúdia, deti však ani nemyknú obrvou. Hneď potom sa spolu modlia modlitbu k Panne Márii, upriamené na jej obraz v kaplnke. Latinčina je súčasťou školského systému Citadely, nikto sa tu nad tým ani nepozastavuje.

Foto: Dominik Sepp

Na hodine slovenčiny alebo láska k textu inak

Ranná modlitba, ktorou sa vyučovanie v škole vždy začína, je za nami, deti spôsobne odchádzajú do tried. Potichu teda vojdeme k tretiakom, pred nami sa vynára anjel v pastelových farbách – výtvarná práca detí, inštalovaná cez celé dvere. Trieda nie je veľká a ešte viac ju zmenšuje pohľad na všadeprítomné knihy okolo všetkých stien. Lavice, uložené do tvaru písmena „U“, vytvárajú malý ostrov poznávania uprostred mora informácií. Nakuknem na tituly kníh a zamrznem: toto asi deti čítať teraz nebudú. Názvy kníh, na ktoré dovidím, sú v latinčine, majú niekoľko zväzkov. Kedy budú dostatočne schopné dostať do seba ich obsah? Majú knihy, obklopujúce tieto drobné deti, vplyv na ich poznávanie? Netuším, no ďalšie dianie mi odkryje dosť.

V triede nie je detí veľa, aj to je špecialita Citadely. Ideálny počet detí v triede je pätnásť, tu ich je dvanásť. Tváre sú rôzne: od typických vedátorov a knihomoľov až po „obyčajne detské“. Rozdiely vidno aj neskôr pri práci. Slávka Kubíková nás predstaví: „Deti, toto sú novinári z redakcie, budú o našej škole písať reportáž. Nemusíte si ich všímať, oni sa budú len pozerať a počúvať. Budeme pokračovať v našom vyučovaní ako zvyčajne.“ Deti hodia po nás pár kontrolných pohľadov, ale vyučovanie sa naozaj začne, akoby sme tam ani neboli. Najprv je na rade ranné kolečko na koberci: kto sa ako mal, ako sa cíti, čo má nové… Deťom, čupiacim v kruhu, pomáha plyšová chobotnička, dáva signál, kto má slovo. Dozvieme sa všeličo, aj to, že Slávku bolí hlava a nie je celkom oddýchnutá, ale do školy sa tešila.

Deti sú zrazu v laviciach, medzitým vyťahujú z políc knižnice veľké modré zakladače, každé ten svoj. Teraz vyzerajú naozaj ako deti: preliezajú cez lavice, občas sa štuchnú, chvíľu je v triede bežný ruch, aký býva v každej škole. Slávka im pripomína: „Vytiahnite si svoje nečistopisy, dnes dokončíme prácu.“ Sedíme totiž na hodine s názvom Štylistika. Ako človek, ktorý v škole miloval slovenčinu a sloh, som zvedavá: vedia tretiaci (!?) pracovať s textom inak ako ostatné deti ich veku?

Deti vyťahujú zo šanónov listy popísaného papiera, každé chce ukázať, čo stihlo. Pani učiteľka spresňuje, ako správne postupovať: „Nezabudnite na zápletku, potom vrchol deja a rozuzlenie! Píšte tak, akoby ste tú bábiku stratili. Ak neviete, ako čo opísať, skúste si to predstaviť, čo sa asi mohlo diať. Nezabudnite: čo sa asi stalo? Ako sa cítili? To všetko tam napíšte.“ Zadáva pokyny k práci, „semafor hovorenia“ na tabuli nastavuje z ticha na špiónsky hlas. To je spôsob, akým môžu hovoriť počas práce, nech sa navzájom nerušia. „Kto bude potrebovať pomoc, prihlási sa. Prídem k nemu a vysvetlím už priamo jemu, čo treba,“ uzatvára pokyny k práci.

Foto: Dominik Sepp

Medzi deťmi vyrastajú ako clony súkromia postavené šanóny, v triede je ticho. Iba perá sa občas opierajú do písmen a papiera a niekedy sa vetrajú v ruke opretej o hlavu. Kým deti pracujú, z reproduktora im znie klasická hudba sláčikového orchestra. Pýtam sa, či to má slúžiť ako zvuková clona. Vraj nielen, pustená hudba podporuje sústredenie a zároveň sa vrýva do podvedomia ako prirodzená súčasť života. Deti s ňou problém nemajú teraz a nebudú mať ani potom.

Nazerám trochu nechápavo do ich prác: vety tam ozaj pribúdajú, sú zmysluplné a majú originalitu. Nik sa pritom nefláka, hoci tempo práce a jej spôsob je ozaj rôzny. Inak pracuje vážne okaté tmavovlasé dievčatko v okuliaroch, trošku inak jej ryšavý kamarát s nepoddajnými vlasmi, sympatický chlapčenský klon Pipi Dlhej Pančuchy. Napriek tomu si takéto sústredenie a výkon, túžbu objavovať a vydať zo seba originálny výstup neviem v bežnej tretiackej triede predstaviť.

Ak teda z týchto detí vyrastú ľudia, ktorí budú vedieť štylisticky zaujímavo hovoriť aj písať, hádam sa mizéria vyjadrovania sa vo vlastnom krásnom jazyku v národe prekoná. Pretože tieto deti ani náhodou nevyzerali, že by slovenčinu ako predmet neznášali, ako to už v bežnej škole býva. Možno aj preto, lebo sa učia zaujímavo, majú priestor na samostatnosť a nie sú formátované ani spôsobom vyučovania, ani postojom učiteľa k „jednofarebnému“ a jedinému správnemu (pre učiteľa ľahšiemu) výsledku.

Nazerám trochu nechápavo do ich prác: vety tam ozaj pribúdajú, sú zmysluplné a majú originalitu. Nik sa pritom nefláka, hoci tempo práce a jej spôsob je ozaj rôzny.

Paganini a Semiramidine visuté záhrady

Necháme tretiakov snívať o príbehu stratenej knižky a tvoriť vlastný pohľad na príbeh. Cez ďalšie tajomné starodávne dvere sa ticho presunieme do triedy, kde je hudobná výchova. V bežnej škole je to tiež ďalší z predmetov, na ktorý sa zväčša „dlabe“ z oboch strán. V Citadele má však výchova k umeniu dôležitosť: deti sa tu učia objavovať krásu, ktorá im pomáha nadchnúť sa pre ideál. Dnes je na programe pán Niccolo Paganini a romantizmus vrátane poznávania sláčikových nástrojov.

Ak by ste ale čakali nudu, akú si pamätám pri tejto istej téme spred pár rokov z hodín hudobnej u siedmakov, ste v omyle. Táto hodina mala síce iný „drajv“ ako vedľa u tretiakov: mohli za to totiž aj „live“ hudobné ukážky každého nástroja z pracovného listu, aj ich popis. Pozerám ponad plecia do toho, čo deti píšu k nástrojom, a nedá sa mi nesmiať. Nie pre žltú farbu všetkých nástrojov na jednom pracovnom liste. Neviem totiž, čo by bežná pani učiteľka urobila, ak by našla na pracovnom liste s obrazom váženého pána skladateľa Paganiniho bublinu nad jeho hlavou so slovami: „Som pirát.“ A ako by strávila, že deti počas hodiny nesedia na stoličke ako prilepené, ale skúšajú hru na každom nástroji názorne sami.

Foto: Dominik Sepp

Pani učiteľku Mirku Muchovú však pohyb detí nevyvádza z pohody: „Viete, ako vyzerá violončelo? Nie viola, to je iný nástroj!“ Pokojne pripomenie nastavenie semafora hovorenia na ticho a pokračuje vo výklade. Pustí ukážku hry na violončele a zavolá si na stoličku pred lavicami jedného z chlapcov. Presne vysvetľuje, ako sa violončelo drží a ako sa na ňom hrá: „Violončelo má na spodku taký dlhý bodec, ktorým sa opiera o zem. Aby sa pri hre nástroj nešmýkal, je na tom mieste taký gumový krúžok.“

Aj tu vidieť, prečo tak dôsledne trvá vedenie Citadely na tom, aby hudbu a umenie učili ľudia, ktorí sú v ňom doma a rozumejú mu. Naučia tak deti viac ako ktokoľvek iný. Na to poslanie sa v Citadele v rohu triedy pod oknom pripravuje ďalšia adeptka, ktorá je tu v kolégiu ako študentka hudby. Pozoruje hodinu, o pár dní bude učiť aj ona. Zatiaľ k nej deti chodia na hru len popoludní. Na pracovných listoch pribúdajú k nástrojom ich názvy. Zapamätajú si to? Pýtam sa pani učiteľky. Niektorí viac, niektorí menej, ale to je normálne. Nie každý je na hudbu, hoci aj v tejto triede je dosť detí, ktoré ju majú rady a už na niečom hrajú. Dôležitý je však základný prehľad a nasávanie hudby.

Možno je rozdiel len v tom, že tu deti môžu byť samy sebou a zároveň dostávajú vysoko nastavenú latku poznávania, dozrievania a morálky.

Kým deti dokončujú pracovný list, lebo čochvíľa bude prestávka, obzeráme sa po triede. Detí je tu viac, ako je bežný „citadelovský štandard“, aj pani učiteľka priznáva, že je to u druhákov výnimka. No obhliadka po zariadení triedy prináša aj nám dospelým prekvapenia. Hovoril vám niekto, keď ste boli druháci, niečo o Semiramidiných záhradách? Tu sa zrejme o nich nielen hovorí – predpokladáme, že na hodinách dejín, ktoré sú súčasťou vyučovania v Citadele od prvej triedy.

Na nízkych skrinkách vyrastajú totiž druhákom miniverzie týchto záhrad. Síce v bielych téglikoch na veľkú kofolu, ale predsa. Každé z detí tu má svoju „visutú záhradu“, ako prezrádzajú značky na téglikoch. Vznešený nápis a fazule, ťahajúce sa aj v týchto improvizovaných podmienkach do vysoka (až im nestačí špajdľa), nás dostávajú do kolien. Žasneme aj nad ponukou služieb v triede: ak ste boli v tej bežnej naučení na týždenníka a šatniara, aj to nie každému sedelo, tak tu by vás zoznam ohúril. Zrejme je tu o dávanie (sa) neskutočný záujem, inak by nebolo možné, aby v každej triede bol tabuliar, pomôckar, pomocník, knihovník, kvetinár a šoféri – dokonca dvaja. (Ako slúžia, veru neviem, ale zistím.)

Deti vybaľujú desiate a nič nenaznačuje, že by boli iné ako tie v bežnej škole. Možno je rozdiel len v tom, že tu deti môžu byť samy sebou a zároveň dostávajú vysoko nastavenú latku poznávania, dozrievania a morálky. Zakývam pánovi Paganinimu, zavesenému ku cti na tabuli, a otvárame ďalšie dvere – do zborovne.

Foto: Dominik Sepp

Veľké sústa pre malých objaviteľov

Kam sa môžeme ísť pozrieť teraz? Dostávame odporúčanie ísť sa potešiť hodinou vedy k prvákom. Neviem si to predstaviť, keďže poznám to, čo preberali – hoci v štyroch rôznych školách – moje deti v prváckom čase. Na ďalšiu hodinu síce nezvoní, ale riaditeľ školy a učiteľ vedy v jednom Martin Mihálik vchádza k prvákom s úsmevom. Bez mihnutia oka sa detí pýta na delenie stavovcov. Dali by ste to? Prváci v Citadele áno. Barborka, Dorotka, Marína sypú správne odpovede bez zaváhania. „Kde žijú obojživelníky?“ „Vo vode aj na suchu.“ „Výborne!“ Ešte nájsť nejaké príklady z prírody, ale korytnačka to nie je, pán učiteľ si pýta pokojne niečo lepšie, ako je tento nie celkom šťastný pokus. “Axcelot!” „To je výborný príklad!“ Čosi mi to zviera hovorí, ale nájdem ho až doma za pomoci uja Googla. Ale ak toto poznajú prváci… Hm…

Cez žaby, plazy, ktoré nie sú určite teplokrvné, a vtáky – deti vedia, že zvieratá sa vyvinuli z dinosaurov – sa dostávajú prváci k cicavcom. Hodina prebieha dynamicky, každý dostáva priestor. Martin sa s úsmevom pýta, ruky lietajú hore. Len občas treba pripomenúť semafor hovorenia.

Keď už sú teda pri cicavcoch, je priestor hovoriť o jednom z nich: o človeku. Martin vybalí zo svojho stola zrolovaný obraz ľudskej kostry a oznámi tému na dnes: objavovanie všetkých kostičiek v tele. Prváci zhíknu nadšením, keď zistia, že to môžu urobiť sami. „Viete, kto má viac kostí? Dospelý alebo dieťa?“ Informáciu si doma overujem u svojho zanieteného sedemnásťročného biológa. Ako prváčka som ju na betón nevedela. Nie je to pre tieto deti priveľké sústo? Martin s tým nemá problém: „Deti túžia po poznatkoch, sú ako špongie. Ja ich len sprevádzam dobrými otázkami a aktivitami. To, že sú to prváci, neznamená, že nie sú schopné nasávať a pamätať si informácie. Ak vhodným spôsobom podnietime ich túžbu poznávať a udržíme ju aj v ďalších ročníkoch, budú objavovať s radosťou viac a viac.“

Foto: Dominik Sepp

Vidím to na vlastné oči: Martin prichystá štyri veľké encyklopédie o ľudskom tele a rozdelí deti do štyroch skupín. Aj tu niektorí brblú na rozdeľovanie mimo svojich kamarátskych preferencií ako ktorékoľvek iné deti, no bez reptania sa začlenia do zvolenej skupiny. O chvíľu už majú hlavy nad stranou s kostrou človeka a hľadajú tú najzaujímavejšiu kosť. Martin ich naviguje otázkami. Ponúka im možnosť nakresliť si do pracovných listov tú kosť, ktorá sa im najviac páči. Deti bežia po pastelky, na pracovných listoch im pribúdajú nákresy. Aj tu je počas práce (nielen vďaka nastaveniu semafora na špiónsky hlas) počuť len tiché bzučanie.

Deti kľačia na koberci a sú také zabraté do práce, že ani nevnímajú fotografa nad sebou.
Hodina sa končí, ani nevieme ako. Deti teraz majú prestávku, ako každý deň za každého počasia idú na dvor za kaštieľ. Obrovská lúka už na ne čaká. Stalo sa, že sa im nedalo ísť von? „Možno tak dvakrát, trikrát za rok,“ usmeje sa Martin Mihálik. Deti sa v šatni obliekajú, kým prechádzame okolo nich. Nik sa však nesťažuje na malý priestor. Mne to však nedá: čo budú robiť ďalší rok-dva, keď pribudnú ďalšie ročníky? Kaštieľ sa rozťahovať nedá… Pán riaditeľ sa usmeje: „Postavíme školu.“

Foto: Dominik Sepp

Deti behajú, kamenný bacuľatý anjel v záhrade je z nich rovnako užasnutý ako my. Prečo sa takto neučia deti v každej škole? Alebo aspoň tam, kde rodičom záleží na kvalitnej kresťanskej výchove a vzdelávaní, ktoré majú hĺbku aj v podaní predmetov?

Balíme veci a v hlave máme plno otázok. Je to geto, do ktorého zatvárajú deti a oberajú ich o možnosť konfrontácie so svetom, do ktorého raz naplno prídu? Budú vedieť v ňom obstáť? Alebo je to liaheň ľudí s pevným postojom, ktorí sa nebudú báť prejaviť a žiť svoje hodnoty, a pritom budú mať hlavu plnú múdrosti?

Štartujem auto z úzkej jednosmerky a oči mi stále priťahuje veža kaštieľa. Je svojou nežnou podobou netypická, nedá sa prehliadnuť ani ako výborný navigačný bod k výnimočnému miestu. Koľko veží je v bežnej dedine? A aký by bol kolorit obcí bez nich? Trčí, aby dávala signál. Rovnako sú dôležití lídri, ktorí budú „iní“, budú „trčať“. Teraz nám tí kvalitní chýbajú, obyčajné školy produkujú zrelé osobnosti skôr výnimočne. Nemá kto: lebo z bežnej skúsenosti z bežných škôl je ich nastavenie všelijaké a pedagogický personál skôr ľudsky a profesijne pokrivkávajúci. Dobrých učiteľov s dobrým vedením školy a dobrým výchovným zázemím je málo. Kto teda pomôže zdravým rodinám pripraviť ďalšiu generáciu tých, čo budú meniť svet na lepšie miesto?

Vežu zahliadnem ešte raz v spätnom zrkadle. Áno, nevyhnutne potrebujeme výnimočných dobrých ľudí, výnimočne dobrých profesionálne aj v nastavení žitia života a služby. Možno o pár rokov tých z Citadely.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.