Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Sloboda bola len na papieri. Neexistovala pluralita v politike ani v názoroch, ešte menej pestrosti bolo v obchodoch a v ľudských prejavoch. Jedna jediná, samozrejme, najlepšia Komunistická strana Československa pevne držala v rukách všetko od toaletného papiera, banánov a mandarínok pred Vianocami, prijímania do škôl a do práce až po myšlienkové pochody a správanie sa ľudí.
Dnes dostanete v obchode všetko, čo chcete, a môžete si vybrať zo stoviek druhov syrov, oblečenia a elektroniky, nábytku či áut. Ak to tak nie je, bez problémov si objednáte kdesi v internetovom e-shope.
Predtým to však tak nebolo. Základné potraviny síce dostupné boli, ale aj na tie bolo treba natrafiť včas pri dovoze z pekárne či mliekarne. Rožky či mlieko sa navyše rýchlo vypredali a ďalšie boli až v nasledujúci deň.
Tovar, ktorý bol v iných krajinách smerom na Západ úplne bežný, pre nás znamenal ilúziu, pretože ani vystátie si radu pred zelovocom, papiernictvom či iným obchodom nezaručovalo úspech v nákupe.
Rovnaké to bolo s oblečením. Hoci sme mali odevné závody, zásobovali hlavne Sovietsky zväz, v ich výrobkoch vládla uniformita, ťažko bolo možné kúpiť niečo pekné a slušivé.
Generácie týchto rokov nezabudnú na nesmrteľný krimplen či dederon. Látky z umelých tkanín boli lacné, hoci nezdravé a oblečenie z nich bolo nepríjemné na nosenie.
Mať vtedy moderný kotúčový či kazetový magnetofón sa dalo – ako aj mnoho iného – zohnať len po známosti alebo cez Tuzex. Tam však platili bony, teda poukážky na nákup, ktoré mali len vyvolení. Len tam sa však dala zohnať nutela, poctivé rifle alebo magnetofónové kazety, či krajšie oblečenie, ktoré okolie šťastlivcovi patrične závidelo.
Len v Tuzexe sa však dala zohnať nutela, poctivé rifle alebo magnetofónové kazety či krajšie oblečenie, ktoré zvyšok okolia šťastlivcovi patrične závidel.
Drvivá väčšina ľudí jazdila na autách značky Škoda, Lada, Wartburg alebo Trabant, čo bol symbol socializmu, prípadne ešte rumunská Dacia alebo Oltcit. Autá sa opravovali do nemoty. Dostať sa k novému vozidlu bolo náročné.
Tvárou cestnej dopravy boli aj motorky, mopedy a hlavne bicykle všetkých druhov, predovšetkým famózny Favorit a skladačka Eska, či sovietska Ukrajina. Tradovalo sa heslo „Keď chceš skúsiť, čo je drina, kúp si kolo Ukrajina“. Na oblé či hranaté autobusy, všetky rovnako divoko dymiace a hrkajúce, sa takisto nedá zabudnúť.
Nedostatok mal jednu výhodu: vyprovokoval tvorivosť. Mnoho žien po nociach šilo (samozrejme, hlavne na strojoch značky Čajka) a plietlo, potajomky sa zháňali Burdy.
Všestranní domáci majstri zažívali zlaté časy, kvalitnejšie a rýchlejšie bolo urobiť si sám. Vyrábalo sa všetko – od zaváranín až po nábytok, kosačky a traktory na hospodárenie. Aj motokáry zo starých kočíkov.
Apropo – detské ihrisko rovnalo sa studený kov na konštrukcii na prášenie kobercov (prachári), tyčkových hojdačkách či kolotoči typu zemegule. Hrdza bola súčasťou nášho detstva, až tak často sa tie ihriská nenatierali.
Rozhoduje sa teraz vaše dieťa, na ktorej škole by chcelo študovať a školy oň bojujú? Za čias červenej éry o budúcnosti ďalšej generácie nerozhodovali výsledky v škole alebo šikovnosť dieťaťa. Kľúčové bolo, či je rodič členom strany alebo je aspoň ticho.
Ak vaše dieťa chodilo na náboženstvo, boli ste veriaca rodina a navštevovali ste pravidelne bohoslužby, ak ste mali iný názor ako bol ten jediný správny – smola. Na každé dieťa sa viedol posudok, kde sa všetko zapisovalo.
Prísne vylúčené bolo prijatie takýchto detí na stredné a vysoké školy predovšetkým pedagogického smeru. No rovnako problematické bolo dostať sa s nepriaznivým „kádrovým profilom“ na žurnalistiku či medicínu, ale aj na teologickú fakultu. Tu sa uchádzači veľmi prísne selektovali a často sa tí, čo boli schopní, do seminára nedostali.
Mnoho šikovných detí sa takto ocitlo v preferovaných robotníckych profesiách bez možnosti rásť v tom, v čom boli dobré. Inteligencia, ktorá dokázala skutočne slobodne myslieť, bola totiž pre režim nebezpečná.
Na druhej strane rodičia kvôli mnohým deťom ohli chrbát, svoje postoje a išli po ruke systému, prípadne dokonca vstúpili do strany, len aby deti študovali. Veľa prijatí na správnu školu však zariadili úplatky a rovnako to fungovalo aj v obchodoch, u lekára či na úradoch.
Študentské stáže v zahraničí boli orientované na krajiny, kde rovnako ako u nás kvitol komunizmus – preferovaná bola Moskva alebo vtedy ešte sovietsky Kyjev.
Slogan socialistických závodov a inštitúcií poháňali nabubralé päťročné plány a heslá, vylepené na každom viditeľnom mieste. Na jednej strane museli byť všetci zamestnaní, takže nezamestnanosť oficiálne neexistovala.
Realita však bola často náročná – veriaci učitelia museli odísť zo svojho zamestnania a pracovať často v robotníckych profesiách. Ak sa im podarilo vieru utajiť v práci, do kostola chodili desiatky kilometrov mimo svojho bydliska, deti viedli k sviatostiam potajomky v cudzích farnostiach – alebo sa viery vzdali pod tlakom komunizmu.
Lekári i ďalšie profesie dostávali tzv. umiestnenky, ktoré im zaručovali prácu. Aj tu však pri „neposlušnosti strane“ bola rotácia a premiestňovanie časté a únavné. Neexistovala výhrada vo svedomí, takže lekári, ktorí nechceli vykonávať interrupcie, nemohli študovať medicínu.
Zdravotníctvo bolo biedne, nemocnice zle vybavené, úplatky sa dávali a brali za každé prednostné vyšetrenie, operáciu či zvoleného lekára.
Pracovná morálka bola nízka, produkcia často chybová a nekvalitná. Platilo heslo: „Kto nekradne, okráda svoju rodinu.“
Pracovná morálka bola nízka, produkcia často chybová a nekvalitná. Platilo heslo: „Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu.“ Lepší materiál, hlavne ten nedostatkový, často zmizol z pracoviska skôr, ako by sa použil.
Kariérny postup vrátane zvyšovania platu bol vždy podmienený „červenou straníckou knižkou“. Len málo ľudí, a to aj v odboroch nezaujímavých pre režim, sa dostalo na vedúcu pozíciu vďaka svojmu vzdelaniu či profesionalite.
Osobitnou kapitolou boli stavby mládeže a pomocné technické prápory (PTP). Oba vynálezy komunistického systému mali manifestovať jeho silu.
V prvom prípade propagandistickým, až populistickým zviditeľňovaním zanietenej socialistickej mládeže, budujúcej kľúčové stavby v ultra náročných podmienkach. Často medzi nimi boli „dobrovoľne nasilu“ aj mladí nepohodlní režimu.
Tí, ktorí boli pre režim úplne neprijateľní, skončili vo vojenských jednotkách PTP, kde pracovali v neľudských podmienkach v rámci „prevýchovy“ a trestu. Režim tak zabil dve muchy jednou ranou – zaručil si lacnú produkciu a zároveň upratanie nepohodlných.
Ikonky troch opíc – nevidiacej, nepočujúcej a nehovoriacej – často používané ako emotikony v komplikovaných situáciách, mali reálnu podobu v čase socialistickej republiky.
Praktizovanie týchto „cností“ bolo zárukou istoty, že človek a jeho rodina „prežijú“ dobu temna. Bezpečnejšie bolo príliš nehovoriť, a ak hovoriť, tak len v súlade s tézami Komunistickej strany Československa, na všetko prikyvovať a mlčať.
Tu kdesi sa zrodil zvyk rozprávať sa a rozčuľovať sa akurát tak doma na záchode, ale neskôr ani to nie – zo strachu z odpočúvania a neistoty, či môj sused nie je agent ŠtB, čo bolo pomerne časté.
Prejaviť iný názor, ako bol ten oficiálny, sa rovnalo osobnej samovražde – finančnej, profesionálnej, ľudskej. Odpočúvanie, sledovanie a udávanie sa stalo pre mnohých národným športom, za ktorý boli často finančne odmeňovaní a zvýhodňovaní.
Jediná televízia a rozhlas hlásali len jediné tézy – manipulácia, megalomanské prejavy, vytrvalé opakovanie lží v podobe nepravdivých informácií o dianí v zahraničí. V mnohých to zdeformovalo schopnosť rozlišovať, uvažovať, hľadať pravdu na základe viacerých zdrojov.
Mnoho ľudí potajomky počúvalo v noci rušené vysielanie Slobodnej Európy alebo iných zahraničných staníc, aby videlo veci aj z inej strany. Táto nočná činnosť však bola v prípade odhalenia prudko riziková – bola na zozname prečinov voči socialistickému zriadeniu.
Náboženská sloboda a vôbec sloboda myslenia bola síce deklarovaná, ale v praxi neexistovala. Poplatných kňazov ovládala stranícka „mierová“ organizácia duchovných Pacem in terris, náboženskú literatúru nebolo možné tlačiť.
K dispozícii boli len kontrolované Katolícke noviny a pár tlačovín. Všetko ostatné, potrebné pre duchovný rast, sa pašovalo tajne cez hranice alebo potajomky prepisovalo v mnohých domácnostiach na písacích strojoch či tlačilo v pivniciach na cyklostyle.
Prečítajte si aj:
Rovnaké to bolo aj s tlačou a produkciou kníh: všetko bolo kontrolované, všade musela byť aspoň podprahovo infiltrovaná téza socializmu. Súdruhovia si osobitne dávali záležať na piesňach tak pre deti, ako aj pre mladých, na časopisoch a veľkolepých akciách typu spartakiáda.
Pod rúškom telovýchovy a pohybu tam prezentovali socializmus ako najlepšie zriadenie. Skúste, ako hlboko sa to v ľuďoch uložilo a vyskúšajte päťdesiatnika zo spevu piesne „Od Dunaja k strmým štítom Tatier“!
Stretávanie sa s cieľom duchovného rastu bolo zakázané a trestné, napriek tomu mnohí laici, kňazi a rehoľníci riskovali svoj život a slobodu a stretávali sa s mladými na chatách, či stanových táboroch, oficiálne pod rúškom turistiky.
Rovnaké to bolo v prípade formácie rehoľníkov a kňazov, spevokolov mladých vo farnostiach, ktoré mali často mnoho členov. Bola to jedna z mizivých možností, ako aspoň nejako duchovne rásť.
Vyučovanie náboženstva bolo síce povolené, ale prihlášky museli podpísať obaja rodičia, čo viedlo často k nezhodám v rodinách. Deti chodili na toto vyučovanie popoludní, pre účasť na týchto hodinách ich často šikanovali a vysmievali priamo učitelia.
Vycestovať na dovolenku sa dalo len do „spriatelených krajín“, najčastejšie do Juhoslávie alebo do vtedajšej NDR. Dostať sa „na Západ“ bolo náročné. Boli potrebné víza a na tie „správny kádrový profil“ nielen žiadateľa, ale aj jeho širokej rodiny, priateľov a známych.
Všetko sa preverovalo. Napriek tomu mnohí využili príležitosť byť v zahraničí napríklad s umeleckým súborom a viac sa nevrátili. Na voľné cestovanie nebolo ani pomyslenia – ostnaté drôty a stráž na hraniciach aj na hraničných priechodoch či príbehy čudne zmiznutých ľudí vzali odvahu niečo skúšať.
Sloboda nám dala veľa, len akosi na to zabúdame. Všetci mali síce kde bývať, mali prácu, nejaký plat a zdravotnú starostlivosť. Ale silná pachuť strachu, zoznam toho, čo sa nesmie urobiť a povedať (dokonca ani na to pomyslieť), degradovali postoje a myslenie nielen jednej generácie.
Chýba niekomu niečo z tohto neuveriteľného a ešte stále nie úplného zoznamu?
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
