Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Nacistické Nemecko, Taliansko a Japonsko vojnu prehrali a ich porážka nadobro zdiskreditovala fašizmus ako politickú ideológiu. Vojna vyniesla Spojené štáty a Sovietsky zväz do pozície jediných dvoch superveľmocí a s výbuchom jadrových bômb nad Hirošimou a Nagasaki sa začala jadrová éra.
Vojnou najviac postihnutou krajinou bolo Poľsko, ktoré stratilo takmer 20 percent svojej predvojnovej populácie. Po vojne nezískalo späť svoju suverenitu, ale upadlo do sovietskej sféry vplyvu a pod vládu komunistickej diktatúry. Sovietsky zväz stratil takmer 27 miliónov obyvateľov, nadpriemerne v dnešnom Bielorusku, na Ukrajine a v okupovaných pobaltských štátoch.
Na Slovensku si vojna vyžiadala desaťtisíce obetí, z toho asi 70-tisíc zavraždených Židov, asi 12-tisíc obetí bojov a represálií počas Slovenského národného povstania, niekoľko tisíc padlých Slovákov na oboch stranách východného frontu, ako aj československých odbojárov, ktorí bojovali na západnom fronte alebo sa zúčastňovali na špeciálnych operáciách v zázemí nemeckej okupácie.
Hrôzy vojny mali transformačný účinok na európske spoločnosti, ktoré začali hľadať nové cesty, ako sa vyhnúť zopakovaniu najväčšej tragédie 20. storočia.
Najtvrdšie vojna postihla židovské obyvateľstvo, v holokauste bolo zavraždených šesť miliónov ľudí, najprv popravnými čatami Waffen-SS vo východnej Európe a neskôr v koncentračných táboroch, ako boli Auschwitz, Treblinka, Sobibor, Mauthausen či desiatky menších táborov.
Hrôzy vojny mali transformačný účinok na európske spoločnosti, ktoré začali hľadať nové cesty, ako sa vyhnúť zopakovaniu najväčšej tragédie 20. storočia. Nepriamo tak druhej svetovej vojne vďačíme za európsku integráciu, ktorá by pred vojnou bola politicky a spoločensky nepriechodná.
Hlavný impulz vzišiel z iniciatívy francúzskeho kresťanskodemokratického politika Roberta Schumana. Syn Lotrinčana a Luxemburčanky vyrastal ako nemecký občan, kým sa po vrátení Alsaska-Lotrinska Francúzsku nestal občanom Francúzska.
Päť rokov po konci vojny v Európe, 9. mája 1950, Schuman navrhol vytvorenie Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ, ktoré malo vytvoriť colnú úniu pre ťažký priemysel a nájsť spoločné priemyselné regulácie.
Schumanovou logikou bolo, že vzájomná obchodná integrácia nemeckého a francúzskeho priemyslu znemožní, aby jedna strana (konkrétne Nemecko) dokázala utajene zbrojiť a rozpútať ďalšiu vojnu. Zároveň mal spoločný postup zlepšiť pracovné podmienky robotníkov a zvýšiť blahobyt, čo pomohlo aj politicky stabilizovať rozbúrený kontinent.
Jeho plán sa stretol s podporou nemeckého kancelára Konrada Adenauera, ako aj talianskeho premiéra De Gasperiho.
Už o necelý rok neskôr poprední politici podpísali Parížsku dohodu o založení Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ, okrem Francúzska a Západného Nemecka boli medzi zakladajúcimi členmi aj štáty Beneluxu a Taliansko.
Po podpise Rímskych zmlúv v roku 1957 pokračovala hospodárska integrácia Európskeho spoločenstva, ku ktorému sa postupne pridali takmer všetky západoeurópske krajiny. Vzájomná hospodárska spolupráca zabezpečila európskym štátom bezprecedentné obdobie mieru, stability a hospodárskeho blahobytu.
Mier v Európe nikdy nebol samozrejmosťou.
Po páde komunizmu sa európska integrácia rozšírila aj o stredoeurópske a niektoré balkánske štáty. Stať sa členom EÚ dodnes zostáva ambíciou mnohých krajín vo východnej Európe.
Napriek úspechom Európskeho spoločenstva a neskôr Európskej únie však mier v Európe nikdy nebol samozrejmosťou. Počas studenej vojny dlho nad hlavami Európanov visel Damoklov meč Sovietskeho zväzu, a hoci si lídri v rôznych krízach zachovali chladnú hlavu, sovietske intervencie v Maďarsku v roku 1956 a Československu v roku 1968 bránili európskemu zjednoteniu naprieč Železnou oponou.
Skutočnosť, že možnosť vojny v Európe nikdy úplne nezmizla, ukazuje nielen prípad Cypru alebo vojna v bývalej Juhoslávii v deväťdesiatych rokoch, ale aj dnešná vojna na Ukrajine. Táto vojna otriasla európskym sebavedomím, že vojny sú niečo dávno minulé, čo sa možno deje v Bohom zabudnutých krajoch na iných kontinentoch, ale nič, nad čím by si dnešný moderný Európan mal lámať hlavu.
Situácia je o to vážnejšia, pretože vojna sa môže skončiť bez očividnej porážky Ruska, ktoré si zrejme zaistí kontrolu nad dodatočným územím a pocit, že vie meniť medzinárodný status quo násilnou cestou. To môže byť inšpiráciou aj pre rôzne revizionistické mocnosti v iných častiach sveta. A dlhé obdobie od konca svetovej vojny znamená, že pamätníkov, ktorí by nám mohli pripomenúť jej ničivý dosah, žije čoraz menej.
Zlou správou pre mier vo svete nie je len postupná erózia medzinárodného bezpečnostného poriadku, ale aj hroziaci kolaps medzinárodného obchodu. V budúcich desaťročiach hrozí, že svet bude menej globalizovaný, a preto aj chudobnejší a nestabilnejší.
Táto destabilizácia neprichádza len zvonku, ale vyvolávajú ju aj rozhodnutia niektorých západných politikov, ktorí si neuvedomujú obrovský výdobytok povojnového sveta a zvnútra rozvracajú medzinárodný systém.
Aj keď sa najhorší scenár, zavedenie likvidačných ciel proti väčšine štátov (dočasne?) odkladá, už len nové americké clá na čínske výrobky vo výške 125 percent a čínske proticlá vo výške 84 (*) percent majú potenciál, aby fakticky zarezali obchod medzi dvoma najväčšími svetovými ekonomikami.
Počet argumentov, prečo by sa Peking nemal pokúsiť dobyť Taiwan násilnou cestou, rýchlo ubúda.
Aké devastačné následky takéto clá majú, ukazujú tridsiate roky minulého storočia. Ako píše historička Sarah Paine vo svojej knihe The Wars for Asia, 1911–1949, medzi rokmi 1929 a 1931 sa japonský vývoz prepadol na polovicu, sčasti v dôsledku devastačných ciel zavedených americkým Smoot-Hewley Tariff Act z roku 1930, ktorý mal uchrániť americký priemysel od zahraničnej konkurencie.
„Západný protekcionizmus v reakcii na Veľkú hospodársku krízu spôsobil, že japonskí vodcovia sa báli domácej hospodárskej katastrofy. Diskreditovalo to aj civilných vodcov Japonska, ktorí tak dôsledne podporovali spoluprácu so Západom už od pozápadnenia japonských civilných a vojenských inštitúcií v rámci obnovy Meidži, ktorá sa začala v roku 1868,“ píše Paine.
Hospodárska kríza posilnila radikálov v Tokiu, ktorí argumentovali, že Japonsko si musí zaistiť vlastnú koloniálnu ríšu, aby sa dokázalo zbaviť závislosti od cudzích obchodných partnerov. V septembri 1931 japonská Kuantungská armáda (Kantō-go) obsadila Mandžusko na severovýchode Číny, územie, ktoré bolo rozľahlé a bohaté na nerastné suroviny.
Podľa Paine to bol jasný dôsledok zrútenia medzinárodného obchodu. „Nie je náhoda, že armáda Kantō vtrhla do Mandžuska rok po tom, čo Hawley-Smoot Tariff stanovil americké clá na historické maximá,“ argumentuje.
Pretrvávajúce spory medzi Japonskom a Čínou, okrem iného aj pre čínske clá zavedené v roku 1931 a 1933, viedli k ďalšej eskalácii a v roku 1937 až k otvorenej vojne.
V najhoršom scenári hrozí niečo podobné aj dnes. Totiž kým Čína sa doteraz snažila vyhnúť krokom, ktoré by viedli k zavedeniu sankcií a ohrozeniu čínskeho ekonomického modelu, počet argumentov, prečo by sa Peking nemal pokúsiť dobyť Taiwan násilnou cestou, rýchlo ubúda.
(* údaje výšky ciel v čase písania textu)
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
