Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Dlhé desaťročia varovali ľavicoví aktivisti pred údajnou hrozbou preľudnenia, najokázalejšie prognózy dokonca hlásali globálne hladomory. Dnes sa však ukazuje, že problém je úplne opačný.
Antirastový ošiaľ, ktorý vyvrcholil po tom, ako Rímsky klub zverejnil svoju publikáciu The Limits to Growth (Hranice rastu), stráca na sile. V ňom Rímsky klub argumentoval, že ľudstvu údajne hrozí kolaps spôsobený nadpopuláciou a vyčerpaním prírodných zdrojov, po ktorom bude nasledovať hladomor a výrazná redukcia svetovej populácie.
Analýza sa však zakladala na prekonanom maltuziánskom myslení, ktoré nebralo do úvahy nárast produktivity a vývoj moderných technológií, ktoré potlačili hranice výrobných kapacít ďaleko za to, čo bolo ešte na začiatku 20. storočia vôbec predstaviteľné.
Dnes, s výnimkou Afriky, vo všetkých regiónoch sveta prudko klesá pôrodnosť.
Alarmizmus bol vtedy v móde, ešte v roku 1962 biológ Paul Ehrlich vo svojej knihe The Population Bomb (Populačná bomba) tvrdil, že svetu bezprostredne hrozí hladomor, ak vlády okamžite nepodniknú dramatické kroky na redukciu pôrodnosti.
„V 70. rokoch 20. storočia stovky miliónov ľudí zomrú od hladu napriek akýmkoľvek núdzovým programom, ktoré sa teraz zavádzajú. V tomto neskorom čase už nič nemôže zabrániť podstatnému nárastu svetovej úmrtnosti,“ tvrdil Ehrlich.
Realita bola úplne iná. Takzvaná Zelená revolúcia, v prvom rade nové hnojivá, spôsobila, že úroda bola celosvetovo výrazne väčšia a spoľahlivejšia. Hladomory sa tak stali skôr sprievodným znakom vojen a rozpadu dodávateľských reťazcov než dôsledkom skutočného nedostatku.
Počas polstoročia, ktoré odvtedy ubehlo, sa globálna populácia viac než zdvojnásobila. Keď v roku 1972 Rímsky klub vydal svoj alarmistický pamflet, na svete žilo 3,89 miliardy ľudí, do roku 2023 svetová populácia narástla na 8,06 miliardy. Napriek tomu však podiel globálnej populácie žijúcej v absolútnej chudobe poklesol z takmer 50 percent v roku 1972 na 8 percent dnes.
Mnohé štáty sa však v dôsledku varovaní aktivistov nielenže nečinne prizerali na fundamentálnu demografickú premenu, počas ktorej sa ich pôrodnosť prepadala na čoraz nižšiu úroveň, ale, naopak, túto zmenu sa dokonca pokúšali ešte urýchliť, a to často veľmi problematickými metódami.
Len v Číne bolo v rokoch 1971 – 2011 vykonaných 336 miliónov potratov, mnohé z nich barbarským spôsobom proti vôli rodičov, a politika jedného dieťaťa krajinu vrhla na trajektóriu nízkeho populačného rastu, ktorý dnes ohrozuje jej ďalší ekonomický rozvoj.
Svetová populácia do veľkej miery už dnes rastie vďaka tomu, že stúpa očakávaná dĺžka života, nie vďaka počtu pôrodov.
Potraty a nútené sterilizácie však boli súčasťou repertoáru mnohých štátov, napríklad v Peru len v rokoch 1996 – 2000 bolo sterilizovaných takmer 300-tisíc ľudí (z toho 270-tisíc žien), mnohí z nich bez vedomia o vykonaní zákroku alebo dokonca proti svojej vôli. Terčom tejto politiky boli často najmä domorodé komunity alebo iné etnické menšiny.
Dnes svet čelí úplne opačnému problému: S výnimkou Afriky vo všetkých regiónoch sveta prudko klesá pôrodnosť a očakáva sa, že v najbližších desaťročiach začne klesať aj celková populácia.
Ešte v roku 1963 na jednu ženu v globálnom priemere pripadalo 5,3 dieťaťa, v roku 2023 to bolo už len 2,2 dieťaťa. V štátoch s rozvinutým zdravotníctvom je pritom pôrodnosť dlhodobo na reprodukčnom minime 2,1 dieťaťa, svetová populácia preto do veľkej miery už dnes rastie vďaka tomu, že stúpa očakávaná dĺžka života, nie vďaka počtu pôrodov.
Ten dosiahol historické maximum v roku 2016 so 143 miliónmi pôrodov, odvtedy však klesá a očakáva sa, že do roku 2100 klesne na len 72 miliónov.
V západnej Európe je už dlho bežné nepriaznivú demografiu kompenzovať migráciou. Globálny pokles však znamená, že tento prístup bude čoraz ťažšie udržateľný, pretože už ani veľká časť štátov, ktoré dlho tvorili väčšinu pracovných migrantov, nemá udržateľnú demografiu, niežeby ešte dokázali exportovať pracovnú silu.
Meniaca sa demografia výrazne zmení pomery medzi regiónmi. Napríklad v Číne žije viac než 17 percent celosvetovej populácie, ale krajina ročne zaznamenáva len 8 percent z celosvetového počtu pôrodov. Bez významnej migrácie to znamená, že podiel Číny na globálnej populácii dlhodobo výrazne poklesne.
Medzi vyspelými štátmi už neexistuje jasná korelácia medzi blahobytom a pôrodnosťou.
Jediným regiónom, ktorý nečelí tomuto problému, je Afrika, ktorej podiel na celosvetových pôrodoch tvorí už dnes asi jednu tretinu. Do roku 2100 môže tento podiel narásť na zhruba 50 percent, hovoria prognózy OSN.
Pokles pôrodnosti nie je všade rovnako vážny, najväčší prepad doposiaľ zažívajú tri regióny. Sú nimi východná Ázia (kde je najextrémnejším príkladom Južná Kórea s menej než 0,8 dieťaťa na ženu), východná Európa (napríklad Poľsko pokleslo na 1,1 dieťaťa) a južná Európa (Taliansko: 1,2 dieťaťa).
Vývoj posledných rokov však ukazuje, že prudko klesá aj pôrodnosť v zdanlivo prorodinných krajinách v katolíckej Latinskej Amerike alebo v moslimských regiónoch.
Napríklad plodnosť v Brazílii, ktorá je populačne siedmou najväčšou krajinou sveta, poklesla na 1,6 dieťaťa na ženu a Turecko sa za posledné roky prudko prepadlo na menej než 1,5 dieťaťa.
Časť tohto poklesu je spôsobená pozitívnymi faktormi, v prvom rade vyšším vzdelaním žien, ktoré pracujú, vydávajú sa neskôr, a ak majú na výber, zväčša už nechcú mať päť alebo šesť detí.
Bolo by však príliš veľkým zjednodušením nazdávať sa, že trendy, ktoré ovplyvňujú pokles z piatich detí na dve, sú rovnaké ako tie, ktoré vedú k poklesu z dvoch na jedno dieťa.
Ako ukazujú napríklad európske dáta, medzi vyspelými štátmi už neexistuje jasná korelácia medzi blahobytom a pôrodnosťou. Je jasné, že bohaté štáty so vzdelaným obyvateľstvom nebudú mať v priemere štyri deti na ženu, ale je značný rozdiel, či ich majú 1,2 alebo 1,8.
Starnutie populácie má však výrazné dôsledky na ekonomiku.
Nedávna štúdia Housing and Fertility (Bývanie a plodnosť) dokázala, že kľúčovým faktorom je dostupnosť výhodného bývania pre mladých ľudí. Potvrdilo sa, že ak mali 20- až 25-roční prístup k vlastnému bývaniu, pravdepodobnosť, že mali deti, stúpla o vyše tridsať percent. Naopak, medzi vyše 40-ročnými tento faktor už, pochopiteľne, nehral rolu.
Nie je preto prekvapivé, že štáty, v ktorých mladí dospelí hľadajú vlastný domov neskoro, ako napríklad v Taliansku, Poľsku, na Slovensku, v Grécku či Španielsku, majú horšiu demografiu než štáty ako Francúzsko či škandinávske krajiny, kde si mladí rýchlejšie nájdu vlastný domov.
Druhým faktorom je celosvetovo rastúci podiel ľudí, ktorí dlhodobo zostávajú single.
V štátoch ako Kolumbia, Mexiko, Guatemala, Ekvádor, Uruguaj alebo dokonca Tunisko pôrodnosť klesá výrazne rýchlejšie, než predpokladali modely OSN, a tamojšie čísla sú často dokonca nižšie, než boli najnižšie odhady.
To, aká rýchla zmena v mnohých častiach sveta práve prebieha, je len ťažko uchopiteľné. Zatiaľ čo v prípade Británie trvalo 95 rokov, kým miera plodnosti poklesla zo šiestich detí na ženu na menej než tri deti (1815 – 1910), v prípade Iránu to bolo už len desať rokov (1986 – 1996).
Výsledkom týchto trendov je, že celosvetová populácia starne, a očakáva sa, že mediánový vek v globálnom meradle narastie z 31 rokov v roku 2020 na takmer 38 rokov v roku 2050.
Starnutie populácie má však výrazné dôsledky na ekonomiku, v prvom rade v podobe dodatočnej záťaže na dôchodkové systémy. Zatiaľ čo v roku 1962 v Nemecku na jedného dôchodcu pripadalo šesť pracujúcich, v roku 1992 to bolo už len 2,7 pracujúcich a v roku 2022 2,2 pracujúcich. Ak sa nič nezmení (a na to je dnes fakticky už neskoro), do roku 2050 pomer poklesne na 1 : 1,5.
Starnutie populácie je takmer vždy spojené s poklesom ekonomického dynamizmu.
To však nie je jediným problémom. Ako ukazujú dáta, starnutie populácie je takmer vždy spojené s poklesom ekonomického dynamizmu, keďže seniori sú menej ekonomicky aktívni: menej konzumujú, zriedkavejšie zakladajú nové firmy a v posledných rokoch alebo dekádach života sa postupne prestávajú podieľať na výrobe tovarov či služieb.
Ako napríklad poukázala Valentina Romei pre denník Financial Times, zdanlivo stagnujúce ekonomiky ako Taliansko alebo Japonsko v skutočnosti v hospodárskej výkonnosti na pracujúceho rastú, ale v dôsledku prudko sa zmenšujúcej pracujúcej populácie zdanlivo ekonomicky stoja na mieste.
Či sa dnes ešte dá čosi na týchto trendoch zmeniť, je viac než otázne. Isté však je, že namiesto údajného preľudnenia má väčšina zemegule zavarené na úplne iný problém.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
