Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Robert Fico prednedávnom navštívil Strednú Áziu a nenechal si ujsť príležitosť opätovne vyznať lásku vláde jednej strany.
„Keď máte sto politických strán, nemôžete konkurovať. Keď máte vládu, ktorá je zostavená zo štyroch politických subjektov, nemôžete konkurovať,“ vyhlásil slovenský premiér pri nedávnej návšteve Uzbekistanu.
„Toto je jednoducho krajina, ktorá je postavená na silnom, múdrom a vzdelanom prezidentovi,“ pokračoval Fico a doplnil: „Ja hovorím o demokraticky slobodných parlamentných voľbách na Slovensku a o zmene systému v tom, že treba znížiť počet politických strán.“
Náhoda chcela, že sa o Ficových slovách dozvedám žujúc plov v jednej z rižských uzbeckých reštaurácií. Uzbekistan je nepochybne zaujímavou krajinou s nádhernou architektúrou, bohatou históriou a chutnou kuchyňou.
Považovať Uzbekistan za akýsi úspešný ekonomický alebo dokonca politický model, ktorým by sa Slovensko malo inšpirovať, je však prinajmenšom zvláštne.
Isto, všetky tieto krajiny, o ktorých slovenský premiér básni – teraz Uzbekistan, predtým Vietnam a Čína –, rastú výrazne rýchlejšie než Slovensko. Zároveň však platí, že v každej z nich, dokonca aj v Číne, je HDP na obyvateľa výrazne nižšie než na Slovensku. Čína, to nie je len bohatý Šanghaj, ale aj chudobné provincie Gansu alebo Ningxia. A situácia v Uzbekistane je ešte výrazne horšia.
Podľa dát Svetovej banky uzbecká ekonomika v roku 2023 narástla o viac než 6 percent, ale Uzbekistan zostáva jednou z chudobnejších krajín v Ázii – kdesi medzi Srí Lankou a Indiou.
Uzbecké HDP dosahuje 2 849 dolárov na obyvateľa (2023) – oproti 24 491 dolárom na Slovensku – a aj po zohľadnení rozdielov v cenách slovenské HDP zostáva takmer štvornásobné (43 625 verzus 11 107 dolárov v prepočte na paritu kúpnej sily).
Priemerný Uzbek mesačne zarobí asi 420 dolárov (okolo 400 eur). A aj keď miera chudoby klesá („chudobných“ je podľa oficiálnych štatistík už len 8,9 percenta Uzbekov), v praxi to znamená len to, že sa dostali nad hranicu 51 dolárov (45 eur) na mesiac.
Slovenský premiér by si mohol spomenúť, že podobné čísla hospodárskeho rastu Slovensko pravidelne dosahovalo v nultých rokoch, keď vďaka reformám Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša ekonomicky dobiehalo Západ. Posledným rokom, keď rast slovenského HDP prekročil 6 percent, bol rok 2010.
To je sčasti dôsledkom skorších úspechov, keďže rast chudobnejších štátov býva zväčša rýchlejší, ale po dosiahnutí takzvanej pasce stredného príjmu sa často spomalí.
Doposiaľ neexistuje žiaden dôvod nazdávať sa, že v prípade Číny alebo Uzbekistanu to bude inak. Ekonómovia očakávajú, že čínsky hospodársky rast sa po roku 2030 spomalí na tri percentá HDP, pričom čínske HDP bude vtedy ešte stále nižšie než to slovenské.
To neznamená, že Slovensko by na tom nemohlo byť výrazne lepšie. Stačí pohľad za hranice do Českej republiky alebo Poľska, kde vidíme, že aj postsocialistické krajiny dokážu pomaly dobiehať Západ.
Slovenským problémom nie je to, že je v parlamente priveľa strán. Skutočným problémom je, aké strany na Slovensku vládnu.
Pomerne ironické je však to, že o slabých výsledkoch Slovenska hovorí premiér, ktorého strana vládla väčšinu času za posledných 20 rokov a za zlý stav slovenskej ekonomiky nesie zodpovednosť ako žiadna iná. V neposlednom rade preto, že Fico za štrnásť rokov v kresle premiéra nedokázal urobiť jedinú väčšiu ekonomickú reformu a namiesto toho iba ekonomiku zaťažuje stále novými daňami a reguláciami.
Pomerne zvláštne je aj to, prečo premiérovi prekáža existencia stovky politických strán, z ktorých väčšina nehrá v realite žiadnu rolu. Do parlamentu sa dostáva len zlomok z nich a zložiť vládu v slovenských dejinách nikdy nebolo problémom.
Nie, vinníka neveľmi šťastného vývoja na Slovensku v ostatných rokoch musíme hľadať inde. Je ním v prvom rade nešvár politizovania základných otázok riadenia krajiny, ako napríklad spochybňovanie aj takých fundamentálnych realít, ako je príslušnosť Slovenska k politickému Západu.
V krajine, v ktorej je aj zo základných realít členstva v EÚ a NATO robené politikum, prirodzene nezostáva čas riešiť rozpadajúce sa mosty a nemocnice alebo neexistujúce diaľnice.
Slovenským problémom nie je to, že sa neustále striedajú vlády alebo že je v parlamente priveľa strán. Skutočným problémom je, aké strany na Slovensku vládnu. Konkrétne tá jedna.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
