Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Asi nikdy sa o Slovensku v zahraničných médiách nepísalo toľko ako v ostatných dvoch rokoch. Za túto pochybnú poctu vďačí krajina najmä jednému mužovi. Volá sa Robert Fico a od októbra 2023 je po štvrtýkrát slovenským premiérom.
Fico – muž s menom, ktoré aj v zahraničí kdekto poznal, ale málokto vedel správne vysloviť – sa čoraz častejšie dostáva na popredné stránky zahraničných denníkov alebo sa teda aspoň spomína v jednom rade s veľmi pochybnými „štátnikmi“. Často preto, lebo je na týchto podujatiach jediným premiérom z EÚ. Raz letí do Moskvy, potom do Pekingu a medzitým spôsobuje diplomatické incidenty aj zo svojej bratislavskej kancelárie.
To, že Robert Fico má ako jediný premiér európskej krajiny potrebu robiť štafáž pri vojenských prehliadkach v Rusku a Číne, by už samo osebe bolo nedôstojné. A tak už ani neprekvapuje, že ak nemusia, slovenského premiéra na dôležité stretnutia západných štátov už ani nepozývajú.
Avšak slovenský premiér sa nielen geograficky, ale aj verbálne čoraz viac vzďaľuje od euroatlantického priestoru, ku ktorému Slovensko, vďakabohu, ešte stále patrí.
Nielen v prípade Slovenského národného povstania sa premiér vracia ku komunistickej interpretácii spred roka 1989, augustové oslavy výročia SNP tak boli už len kulisou, na ktorej sa odohrávalo velebenie a vyviňovanie socialistického režimu rokov 1948 – 1989.
Husák nikdy nebol zástancom suverénneho Slovenska, ako ho dnes vykresľuje Robert Fico, ale vlastizradcom.
A tak Fico opomína rolu, ktorú v povstaní hral občiansky odboj alebo slovenská armáda (ktorá len krátko predtým bojovala proti Sovietom), a jednostranne sa zameriava na rolu komunistov a Gustáva Husáka, ktorý si podľa neho „zaslúži […] podstatne viac úcty, ako mu dávame“.
Až smiešne vyznieva Ficova téza, že Gustáv Husák „odmietol koncepciu osobnej aj národnej malosti a prikrčenosti“ a bol akýmsi zástancom slovenského suverenizmu v protiklade k ponovembrovým demokratickým vládam.
Iste, Husák aspoň formálne federalizoval Československo, čím sa Slovensku aspoň na papieri dostalo nejakej autonómie. V praxi však táto autonómia bola úplne zbytočná. Nielen preto, že každé dôležité rozhodnutie prijímal Ústredný výbor KSČ, ale v prvom rade preto, lebo celá moc KSČ, a aj Gustáva Husáka, sa opierala o moc sovietskych bajonetov.
Husák nikdy nebol zástancom suverénneho Slovenska, ako ho dnes vykresľuje Robert Fico, ale vlastizradcom, ktorý sa stal hlavnou tvárou legitimizácie pretrvávajúcej sovietskej okupácie.
Nebyť sovietskej invázie, Husák by sa zrejme nikdy nedostal do čela KSČ – za svoju pozíciu vďačil lojalite nie voči Československu, ale Sovietskemu zväzu a rýchlej zrade reformného krídla okolo Dubčeka, ku ktorému pred inváziou sám patril.
Vskutku zvláštna je aj Ficova rétorika voči dnešnému Berlínu, ktorému pri výročí SNP vyčítal, že po vojne vraj odsúdil len 2 500 nacistických zločincov (skutočný počet odsúdených bol 150-tisíc, z toho 6 500 v západnom Nemecku a vyššie číslo vo východnom).
Nie preto, že by (západo)nemecké zaobchádzanie z nacistickou minulosťou bolo dokonalé. Už od 60. rokov v západnom Nemecku verejnosť diskutovala o starých nacistoch vo vysokých funkciách a debatu v roku 2010 nanovo rozprúdila kniha Das Amt und die Vergangenheit (Úrad a minulosť; „úradom“ sa tu myslí ministerstvo zahraničných vecí) o diplomatoch v nacistických službách. Obdobné štúdie odvtedy vyšli napríklad k tajnej službe alebo iným ministerstvám.
Aj tu sa však premiér vracia ku komunistickej interpretácii spred roku 1989 a reční ako na sneme východonemeckej Jednotnej socialistickej strany Nemecka (SED). Tá od roku 1955 publikovala rad takzvaných Braunbücher, „hnedých kníh“, v ktorých poukazovala na (bývalých) nacistov ďalej žijúcich a pracujúcich v západnom Nemecku.
Východonemeckí komunisti pritom však radi zamlčiavali, že sami ochotne prichýlili celý rad bývalých nacistov, ktorému povolili vo vysokých funkciách zostať alebo dokonca kariérne postúpiť.
Napríklad riaditeľ nemocnice vo východonemeckej Jene, ktorý sa počas nacizmu podieľal na vraždení ľudí so zdravotným či mentálnym znevýhodnením v rámci programu „eutanázie“, zostal vo svojej funkcii aj v novom socialistickom režime, podobne ako mnohí ďalší lekári.
Alebo v roku 1983, keď východné Nemecko odhalilo vojnového zločinca, esesáka Heinza Bartha, jedného z páchateľov masakra vo Francúzskom Oradoure. Pre NDR to bola vítaná príležitosť ukázať, ako – na rozdiel od kapitalistov na Západe – zakročí proti nacistickým zločincom. Ibaže vyšetrovatelia boli až prehnane úspešní, počas vyšetrovaní odhalili aj ďalších dvoch bývalých páchateľov, ktorí sa na zločine podieľali.
S toľkými úspechmi však propaganda NDR nepočítala. „Bartha by bolo možné vyhlásiť za „poľutovaniahodný ojedinelý prípad“, ale ako sa vysporiadať s dvoma ďalšími podozrivými vojnovými zločincami, ktorí dokázali toľko desaťročí žiť v NDR bez odhalenia?“ zhŕňa východonemecká televízna a rozhlasová stanica MDR.
Riešenie bolo jednoduché: na oboch „prebytočných“ páchateľov sa jednoducho zabudlo.
Napokon, s obdobnými problémami sa stretávalo aj Československo. Ako píše historik Peter Sokolovič v publikácii Ústavu pamäti národa Hlinkova Garda 1938 – 1945 o vysporiadaní sa s členmi Hlinkovej gardy (HG) po vojne, mnohí nielenže ušli trestu, ale stali sa oporou nového režimu: „Nie všetci členovia HG však museli byť zákonite zatvorení do väzenia. Niektorí v garde nevyvíjali prakticky žiadnu činnosť, iným sa vina nemohla dokázať. Mnohí z týchto gardistov sa najmä po roku 1948 (ale často i skôr) stali členmi komunistickej strany a nejeden zastával významné miesto v štátnej správe či podniku.“
Východný blok pre Roberta Fica nikdy neprestal byť mentálnym domovom.
Kádre východonemeckej SED dobre vedeli o bývalých nacistoch vo svojich radoch. Koncom 40. rokov podiel bývalých členov Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (NSDAP) v SED kolísal od osem do desať percent. Dokonca ešte v roku 1989 bolo v najvyššom orgáne strany, centrálnom výbore (ZK) 14 bývalých členov nacistickej strany (viac než šesť percent celkového počtu).
Avšak ako lapidárne poznamenal východonemecký komunista Günter Schabowski: „Nacista, ktorému bolo dovolené zmutovať na socialistu alebo, presnejšie povedané, komunistu, bol úplne a navždy denacifikovaný. Bol ako novorodenec. Ale každý, koho prevychovala západonemecká demokracia, zostal nacistom.“
Po roku 1989 sa však ukázalo, že opak bol pravdou. Bolo to práve vo východnom Nemecku, kde to demokracia mala (a má) najťažšie a kde sa nakrátko neonacistická NPD dokonca dostala do krajinského parlamentu.
Prečo má Robert Fico potrebu takýmto spôsobom skresľovať minulosť i súčasnosť? Dlhé roky si Slováci mohli klásť otázku, či premiérovo členstvo v KSČ bolo v 80. rokoch iba vypočítavým pragmatizmom, akýmsi výťahom na ceste k moci, alebo čímsi viac. Túto otázku premiér v posledných mesiacoch zrejme zodpovedal.
Pre desiatky miliónov ľudí bol východný blok metaforickým a niekedy aj skutočným väzením a pád železnej opony bol oslobodením spod komunistického útlaku a neslobody.
Nie tak pre Roberta Fica. Ako ukazuje jeho neskrývaná hrdosť z návštev Moskvy a Pekingu, východný blok pre Roberta Fica nikdy neprestal byť mentálnym domovom.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
