Čo mi zostalo pred očami z poslednej návštevy Jána Pavla II. na Slovensku

Čo znamenala návšteva Jána Pavla II. pre mňa osobne? Priznám sa, že až asi do týždňa pred jeho príchodom som ju vtedy vnímal ako fakt, ako skutočnosť, o ktorú sa starajú iní, záležitosť, s ktorou majú mnohí veľa starostí, a ktorá je aj mnohým tŕňom v oku. Ale vôbec som sa nezamýšľal nad tým, čo znamená osobne pre mňa, čo by mala či mohla znamenať.

A predsa sa zapísala do môjho života. Vtedy, keď Ján Pavol II. bol na Slovensku, následky jeho návštevy pre môj život som si ešte veľmi neuvedomoval. Vtedy v septembri som neprežíval ľahké obdobie. Kládol som si veľa otázok, hlavne o tom, či má cenu dať Bohu všetko, či pokračovať v už „začatej“ ceste. Veľa vecí okolo seba som nechápal, nepoznal som odpovede na mnoho otázok. Ani som nevedel, čo mám robiť. Slovo entuziazmus sa z môjho života vyparilo, ostalo iba ako spomienka na minulosť.

V určitých chvíľach som si až akoby vyčítal: „Prečo sa mám trápiť, snažiť sa? Nie je jednoduchšie si veci uľahčiť a vydať sa trochu voľnejšou cestou, na ktorej sa budem starať o seba a nebudem pozerať na druhých? Veď by som si určite ušetril rôzne trápenia, bolesti, nepochopenia. A mohol by som si žiť voľne, bez toho, že by som sa musel o niečo snažiť.“ Stačilo málo, pretože tma pred očami bola skutočne tmavá.

Vtedy priletel Ján Pavol II. V bratislavskej Petržalke, deň pred slávnostnou svätou omšou bol program, počas tej noci boli aj rôzne pobožnosti a sväté omše. Tú noc pred omšou Jána Pavla II. som strávil z rôznych pracovných dôvodov tam, medzi petržalskými panelákmi.

Ten obraz však nebol iba obrazom. Bol to živý Ježiš a On ma nenechal utiecť. Naopak! Dal mi všetko. Dal mi všetko, čo som ako želania nosil vo svojom srdci.

Čo však bolo najdôležitejšie – aspoň pre mňa? Na pódiu na oltári bola vystavená Eucharistia (hlavne od polnoci). Ten záber na bielu hostiu v zlatej monštrancii prenášala kamera niekoľko hodín v noci na veľkoplošné plátno – len tento jediný pohľad, tento jediný obraz. Ježíš v Eucharistii tam bol pre každého a bol tam aj pre mňa. Mnohí si ho vôbec nevšímali, nepoznali ho. A predsa.

Tam uprostred panelákov žiaril tento obraz a vtláčal sa mi cez očnú sietnicu do môjho srdca. Stál som niekoľko sto metrov od nej, ale našiel som si vždy miesto, odkiaľ som videl priamo na Eucharistiu aj na premietacie plátno. A oči mi behali z plátna na oltár, z oltára na plátno a späť – a videl som stále to isté (aj keď som niekedy oči sklopil).

To bola noc, keď tam, uprostred panelákov, na vzdialenosť niekoľko sto metrov, som sa rozprával s Ježišom. Vyrozprával som mu toho asi veľa, či nevyrozprával – to si ani veľmi nepamätám. V tú noc som tam stál a pozeral na neho, počúval, možno som mu kládol aj veľa otázok, možno som mu niečo vyčítal a aj som plakal, čerpal silu, prosil, aby som ostal verný a neutiekol preč od Neho. Aby som nešiel inam z cesty, na ktorú ma povolal, aby som tak mohol byť vo svojom živote šťastný.

Tú noc sa nič zvláštne neudialo – aspoň navonok. Ani tie mnohé bolestné situácie, ktoré som prežíval, sa navonok nijako nezmenili, nevyriešili. Ale ten obraz Eucharistie, ktorý žiaril a prenikal do môjho srdca, ten tam ostal, ten sa tam ukryl. A často sa mi objavuje pred očami pri rôznych príležitostiach aj dnes.

Ten obraz však nebol iba obrazom. Bol to živý Ježiš a On ma nenechal utiecť. Naopak! Dal mi všetko. Dal mi všetko, čo som ako želania nosil vo svojom srdci. A k tomu mi daroval šťastie a pokoj v srdci (ktoré môže dať iba On) – ako čerešničku na torte!