Čo nás čaká na onom svete?

Zdá sa, že dnešná kultúra sa zameriava na otázku vzniku života a sveta, ale málo na jeho cieľ. A zdá sa, že to môže byť príznakom niečoho hlbšieho: pretože pýtať sa na cieľ znamená pýtať sa na zmysel toho, kým skutočne sme.

Nie že by sa táto otázka nevynárala aj pri riešení otázky pôvodu, ale v tomto prípade je ľahšie zostať na úrovni dôvodov, ktoré uvádza vedecký výskum, a to tak pokiaľ ide o biologický pôvod ľudskej bytosti, ako aj fyzikálny pôvod vesmíru.

Mierou toho, čo nás čaká, je láska.

V tejto súvislosti je nevyhnutné prebudiť otázku o cieli ako pozvanie na prijatie výzvy zmyslu. Keď sa Ježiš lúči s učeníkmi, hovorí: „Idem vám pripraviť miesto.“ Prísľub je silný. Pretože toto miesto je rovnaké ako to, ktoré je jeho: miesto Syna. A Syn je dedičom. „Všetko, čo je moje, je tvoje,“ hovorí otec v podobenstve o márnotratnom synovi. Tá vec je udivujúca. A predsa to nie je nič, čo by sme počas svojho pozemského života nepoznali.

Nezažívame naozaj skutočnosti, ktoré vyrážajú dych, sú intenzívne, mimoriadne? Očarenie horskou alebo morskou krajinou, radosť z pravej lásky, nepredvídaný a prekypujúci dar… Aké to môže byť – žiť tam a všetko poznať, pričom všetko bude nepredstaviteľne zintenzívnené a bez akéhokoľvek prerušenia!

Mierou toho, čo nás čaká, je láska: Láska, ktorou je Boh. Niečo z nej si predstavujem, áno, ale len preto, aby som nechal priestor pre väčšie prekvapenie.

Rád si osvojujem slová, ktoré drahý priateľ Italo Alighiero Chiusano v románe Konradin o vnukovi Fridricha II. Švábskeho vkladá do úst hlavného hrdinu pred popravou: „Neviem, čo ma čaká… Ale s určitosťou viem, že od tej chvíle budem blahorečiť šťastie, že som sa narodil.“

Myseľ sa okamžite upriami na ten článok Apoštolského vyznania viery, ktorý kontempluje vzkriesenie tela. Je to skutočne celá naša bytosť, ktorej určením je, aby bola prijatá v Bohu a pri ňom a v ňom rozvinula svoj život do plnosti. Určite v inom rozmere ako v tom, ktorý prežívame teraz. Môžeme to nazvať premenením? Prenesenie sa tam, kde je všetko svetlom, láskou, transparentnosťou, komunikáciou…

Je krásne, čo píše svätý Tomáš Akvinský vo svojom komentári k Symbolu apoštolov o živote, ktorý sa nikdy neskončí v Bohu. Podľa jeho slov bude spočívať „v radostnom spoločenstve všetkých blahoslavených, ktoré bude najšťastnejšie: pretože každý bude mať všetky dobrá so všetkými ostatnými. Lebo každý bude milovať iného ako seba samého, a preto sa bude tešiť z dobra iných ako zo svojho vlastného“.

Je tu dôvod na radikálne spytovanie svedomia tvárou v tvár tomu, čo tragicky prežívame dnes.

Prevzaté z cittanuova.it.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov Luigina Bruniho,  Piera Codu, Jesúsa Morána a Andrea Riccardiho . Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť. Články v tejto rubrike vychádzajú vďaka grantovej podpore Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov amerických.