Práve v predvianočných dňoch sa mi pred očami vybavujú rôzne situácie (aj staršieho dáta), rôzne darčeky, niektoré aj z „dávnej“ minulosti, ktoré však ani fyziologická skleróza z pamäti nevymazala. Nechcem nostalgicky spomínať na niečo, veď to, čo je rozhodujúce v našom živote, je práve teraz, tento okamih. No aj napriek tomu si dovolím spomienku na niektoré darčeky…
Neviem, koľko rokov som vtedy mal – 7, 9 či 10, ale viem, že som veľmi rád lyžoval. Pamätám si len, že v tom roku som nemal lyže. Rodičia uvažovali, že mi ich kúpia. A tak sme sa boli s oteckom pozrieť vo vtedajšom obchodnom dome Prior na nové lyže. Videl som tam jedny veľmi pekné, ako „stvorené“ pre mňa. Pamätám si ešte dnes ich značku Artis – Apollo. Boli červené s bielym stredom po celej dĺžke. Stáli na vtedajšie časy veľa – asi 430 korún. Chápal som, že je to pre mojich rodičov veľká položka. A tak sme s oteckom odišli domov. Doma som o nich porozprával aj mamičke. Zostalo vo mne prianie, túžba ich mať, ale z pochopiteľných dôvodov som si nerobil nádeje…
Keď prišli Vianoce, našiel som na moje veľké prekvapenie práve tieto lyže pod stromčekom. Neveril som vlastným očiam! Prečo o tom hovorím? Čo mi z toho darčeka zostalo až do dnešnej doby? Obrovská láska rodičov voči mne. V tom čase sa totiž mamička s oteckom snažili privyrobiť potrebné peniaze pre celú rodinu okrem svojej práce tým, že mamička umývala každý týždeň tri paneláky ako upratovačka – v čase voľna. Niekedy sa pri tej práci striedali s oteckom a niekedy sme im s bratom (tretí brat ešte nebol na svete) pomáhali nosiť vedrá s vodou, aby im práca išla rýchlejšie a aby sa toľko nenadreli.
A koľko zarábali mesačne za túto prácu? Práve toľko, koľko stáli moje lyže, ktoré som objavil vtedy večer 24. decembra vedľa vianočného stromčeka v našej obývacej izbe. Keď som si túto skutočnosť uvedomil, mal som slzy v očiach. Aby som ja mohol mať lyže, moji rodičia umývali celý mesiac niekoľko panelákov!
Tento prejav ich lásky som si niesol a nesiem po desaťročia vo svojom srdci. A tá súčasnosť? Možno má trochu inú tvár, ale skutok lásky zostáva – tak ako sa mi to stalo tiež pred niekoľkými rokmi.
Aby som ja mohol mať lyže, moji rodičia umývali celý mesiac niekoľko panelákov! Tento prejav ich lásky som si niesol a nesiem po desaťročia vo svojom srdci.
Nočná služba na záchrannej službe s jej rôznymi tvárami – pacienti s dýchavičnosťou, s poruchou srdcových funkcií, s prestrelenou časťou tela, užívajúci drogy či alkohol. To sú niektoré tváre nočného veľkomesta. Premýšľal som, čo všetko sa v tú noc odohralo – nielen to, čo som prežil ja, to je len zlomok v tom množstve tragických či smutných nočných udalostí. A čo všetko sa udialo tú noc v celom meste, v mojej vlasti, v Európe, vlastne na celom svete…
Ráno pred vstupom do metra mi kamelot položil do nastavenej ruky ranné vydanie denníka Metro. Na prvej stránke bola veľká fotka nádherného diamantu, ktorý sa mal dražiť na aukcii za astronomickú cenu. Otvoril som druhú stránku a… obyvatelia v celej mojej krajine vložili za minulý rok do hracích automatov desiatky miliárd korún. Slušná suma… Predstavujem si, koľkým ľuďom by takáto suma mohla pomôcť, zachrániť život, zmierniť utrpenie. Alebo aj ten diamant – veď koľko ľudí by za jeho cenu mohlo žiť.
A pritom som pri svojej práci v záchrannej službe svedkom opaku, svedkom presne obrátenej strany šťastia. Ľudia sa pohádajú, ublížia si, obvinia jeden druhého – a to všetko väčšinou pre peniaze alebo vzájomné výčitky (za neviem čo všetko možné). Nie som psychológ, ale asi aj bez špeciálnych štúdií je mi jasné, že tadiaľto cesta nevedie. Napriek tomu však musím často konštatovať opak.
Stačí málo, aby sa Ježiš mohol narodiť aj cez malý skutok lásky.
V ten istý deň popoludní som išiel na svätú omšu do kostola (vtedy som ešte nebol kňazom). Bol som po niekoľkých službách trochu nachladený, „niečo na mňa liezlo“ (ako hovoríme my lekári). A tak som svoje kýchanie a nádchu nemohol zakryť. Do lavice predo mnou sa posadila staršia babička, ktorá mi však na prvý pohľad nebola zvlášť sympatická. V duchu som si však hovoril: „Nie, nesmiem ju posudzovať…“ Prišlo podanie rúk na znak pokoja. Tá babička sa ku mne otočila a podávala mi pravú ruku na „pozdravenie pokoja“ a druhou rukou mi zároveň vložila do mojej ľavej ruky čistú papierovú vreckovku. Bol som dosť prekvapený. Toto sa mi stalo asi prvý raz v živote – pozdravenie pokoja a hneď spojené s konkrétnym skutkom lásky! Aký kontrast s tou nočnou službou, s rannými správami!
A tak moja otázka dostáva veľmi konkrétnu odpoveď. Stačila k nej jedna papierová vreckovka. Aj takto sa môžu začínať Vianoce. Stačí málo, aby sa Ježiš mohol narodiť aj cez malý skutok lásky – nezáleží na tom, či darujeme lyže či vreckovku, dôležité je, či darujeme zo srdca.