Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
V prvej časti sme sa upriamili na fyzický vývoj u dospievajúcich. Okrem výrazných telesných zmien si dievčatá a chlapci prechádzajú aj prerodom myslenia – formulujú svoje názory, ktoré sú pre rodičov neraz veľkou výzvou.
Jean Piaget, znalec ľudského intelektu, postavil svoje štúdie na viac ako dvoch tisíckach experimentov, vďaka čomu jeho výroky týkajúce sa intelektuálneho rozvoja vo veľkej miere zodpovedajú skutočnosti.
Piaget počas vývoja dieťaťa rozlišuje rôzne intelektuálne štádiá:
Senzomotorická inteligencia: toto štádium dosiahne dvojročné dieťa. Je to inteligencia spojená so zmyslovými orgánmi a pohybom. Malému dieťaťu väčšinou dávame pestrofarebné hračky s jasnými tvarmi. Vďaka manipulácii s predmetmi si dieťa rozvíja svoju inteligenciu. Dnes sa vo všetkých predškolských zariadeniach vykonáva psychomotorika, ktorá predstavuje telesnú a výchovnú gymnastiku spájajúcu myslenie s pohybom.
Predoperačné myslenie: od 3 do 6 rokov dieťa cíti veľkú potrebu spájať predmety, ktoré sú okolo neho. Je to vek, keď deti skladajú puzzle a rôzne stavebnice. Dieťa ustavične spája časti hier a predmetov.
Operatívne myslenie: od 7 do 11 rokov myslenie získava abstraktné a operatívne schopnosti. Čo je zadanie v matematike, ak nie realita znázornená v symboloch? Dieťa sa naučí spájať tieto symboly a robiť matematické úkony, pretože myslenie sa stalo reverzibilné.
Pre tínedžera je realita ideálna, povznášajúca až vzrušujúca. Neexistuje stredná cesta, všetko prežíva veľmi intenzívne.
Deduktívne hypotetické myslenie: typické pre myslenie adolescentov, ktoré spočíva v schopnosti formulovať myšlienky a hypotézy. Keďže tieto myšlienky formuluje dospievajúci ako prvé, prežíva ich s veľkým nadšením. Pre tínedžera je realita ideálna, povznášajúca až vzrušujúca. Pre dospievajúceho chlapca a dievča je „obľúbený spevák či futbalista ten najlepší, alebo nestojí za nič.“ Neexistuje žiadna stredná cesta a všetko sa prežíva veľmi intenzívne.
Tento spôsob myslenia má dva dôsledky:
Pozitívny – pretože príjemné emócie človek prežíva intenzívne a prvé zaľúbenie a príťažlivosť vníma v celej intenzite.
Negatívny – pretože negatívne skúsenosti alebo malé obavy sa často dramatizujú prehnaným spôsobom. Žiaľ, jednou z príčin úmrtí dospievajúcich je samovražda, ku ktorej nedochádza vždy z dramatických a zúfalých dôvodov, ale často pre zdanlivo banálne problémy. Vezmime si 30-ročnú ženu a 14-ročné dievča s veľkou vyrážkou uprostred čela – pre ženu nemá takmer žiadny význam, zatiaľ čo pre dievča je často skutočným problémom.
Potreba autonómie je silná a prejavuje sa neustálymi diskusiami s rodičmi, ktoré často vedú až k búrlivým hádkam.
Položme si otázku: aký by mal byť výchovný postoj rodičov?
Rodičia by svojím správaním mali podporiť harmonizáciu myslenia u dospievajúcich. Vieme, že myslenie u adolescentov je základom ich agresivity a budovania vlastnej identity. Malé zmeny prežívajú ako zdroj úzkosti. Potreba autonómie je veľmi silná a prejavuje sa neustálymi diskusiami s rodičmi, ktoré často vedú až k búrlivým hádkam. Aký prístup treba zaujať?
Je potrebné vedieť, ako vytvárať správny výchovný vzťah, ktorý rešpektuje osobnosť dieťaťa. Martin Buber, jeden z najväčších židovských majstrov v oblasti pedagogiky, jasne a jednoducho poukazuje na postoj, ktorý treba zaujať vo vzťahu k deťom:
Rodičia musia vedieť tolerovať priestupok a zároveň vždy zabezpečiť pravidlá a hranice.
Prvé pravidlo „vcítiť sa do druhého“ neznamená dovoliť dieťaťu, aby si robilo, čo chce, ale skôr ho dobre počúvať a nastaviť mu pravidlá, ktoré považujeme za užitočné pre jeho zodpovedný rast.
Treba si tiež uvedomiť, že dievča alebo chlapec často prejavuje krízu, ktorú prežíva, nevhodnými slovami. Nechce však ublížiť rodičom, len túži vyjadriť potrebu vlastnej autonómie.
Je dôležité, aby rodičia takúto agresiu prijali, no zároveň vyjadrili svoje pocity smútku bez toho, aby obviňovali dospievajúceho. Treba mu tiež jasným a pokojným spôsobom ihneď stanoviť hranice a pravidlá, ktoré rodičia považujú za najvhodnejšie.
Zdá sa to absurdné, ale často sa vytvorí nasledovná dynamika: dospievajúci chlapec či dievča má tendenciu porušovať pravidlá, ale zároveň ich veľmi potrebuje. Rodičia teda musia vedieť tolerovať priestupok a zároveň vždy zabezpečiť pravidlá a hranice.
Foto: pexels.com
Prečítajte si tiež:
Dospievajúci chlapci a dievčatá prežívajú obavy z ich meniaceho sa tela. Ako im môžu pomôcť rodičia?
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
