Menu
Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú.
Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!
Scrollovaniu na mobiloch počas vyučovania by už onedlho malo odzvoniť. Ministerstvo školstva totiž plánuje dať zelenú celoplošnému zákazu mobilov na školách. O tom, čo s detským mozgom robí využívanie moderných technológií, akým spôsobom sa využívanie mobilov podpisuje pod pokles kognitívnych a sociálnych zručností, ako aj o ich vplyve na duševné zdravie sa na webinári Ako digitálne technológie ovplyvňujú deti rozprávali neurológ Martin Jan Stránský a školská psychologička Cirkevnej základnej školy Narnia Anna Steinerová.
Predpoklad, že rané detstvo má rozhodujúci vplyv na správny vývoj mozgu a tvorbu mozgových spojení, je dnes už nepopierateľnou skutočnosťou. To, čomu je však detský mozog vystavený v súčasnosti, je pre ľudstvo úplne novou skúsenosťou. Ešte nikdy v histórii sme neboli takí zaplavení podnetmi z okolitého prostredia, ktoré neustále stimulujú naše vnímanie a vyžadujú si našu pozornosť.
Takéto pasívne prijímanie nekonečného množstva informácií z obrazovky si však zároveň pýta svoju daň v podobe oslabenej mozgovej aktivity – teda chýbajúcej tvorby miliónov nových spojení. Podľa neurológa Stránskeho práve preto dnes bezpochyby vieme povedať, „že čím viac dieťa používa akúkoľvek obrazovku, tým má horšiu mozgovú činnosť, nižšie IQ, nábeh na úzkosti, depresie, zhoršené schopnosti čítať, písať a postupne ďalšie a ďalšie sociálne problémy“.
Ak chcete mať hlúpe dieťa s úzkosťami a depresiou, dajte mu do ruky telefón.
Pritom platí pravidlo, že čím sú deti mladšie a čím viac technológie využívajú, tým horšie. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) preto odporúča, aby deti do dvoch rokov vôbec neprišli do kontaktu s obrazovkou. „To znamená, že ak chcete mať hlúpe dieťa s úzkosťami a depresiou, dajte mu do ruky telefón,“ vysvetľuje neurológ.
Medzi druhým a piatym rokom života by podľa odporúčania WHO mali deti stráviť pred obrazovkou maximálne jednu hodinu denne a medzi piatym a pätnástym rokom maximálne dve hodiny denne. Ako Stránský ďalej uviedol, tieto odporúčania vychádzajú z preukázateľných štúdií, ktoré dokazujú, že v mozgu detí, ktoré prekračujú tento limit, dochádza k štrukturálnym zmenám.
Podľa školskej psychologičky CZŠ Narnia Anny Steinerovej rozhodne áno, no zároveň dodáva, že je potrebné vedieť, ako s nimi pracovať. Deti by sa mali naučiť technológie využívať vo vzdelávaní a nielen ako formu zábavy. „Ak môže dieťa v škole pracovať na notebooku alebo na tablete, na ktorom má činnosť, ktorá kreatívnym spôsobom dopĺňa vyučovací proces, je to omnoho prospešnejšie, ako keď je to na jeho vlastnom mobile. Toto je úloha digitálnych technológií vo vzdelávaní,“ zhŕňa svoje stanovisko Steinerová.
Stránský je voči takémuto postoju skôr skeptický. Podľa neho neexistuje ani jedna jediná štúdia, ktorá by favorizovala deti pracujúce s akoukoľvek technológiou v škole oproti tým, ktoré nemajú žiadnu. „Digitálne technológie preukázateľne neprinášajú nič, čo sa týka šťastia, nárastu IQ alebo životnej spokojnosti. Všetky technológie, ktoré zlepšili náš život, boli vynájdené ešte predtým, než existovali digitálne technológie. Telefón, elektrina, kúrenie, práčka, auto,“ zhrnul svoje stanovisko neurológ. Skôr existujú štúdie, ktoré hovoria o opaku.
Ako príklad uviedol experiment, v ktorom učiteľka v rámci jednej triedy rozdelila deti do dvoch skupín – v jednej sa učili z obrazovky, v druhej z knihy. Pri rovnakej skúške, ktorej sa zúčastnili obe skupiny, mali deti, ktoré sa učili z kníh, až o 30 % lepšie výsledky vo všetkých štandardizovaných testoch ako tie, ktoré sa učili z obrazovky.
Problém je, že väčšina detí nepoužíva digitálne technológie nato, aby zistila, kedy sa narodil Karol IV., ale na písanie správ cez sociálne siete.
Digitálne technológie v školách sú podľa Stránskeho výborné na jednu vec, a to tú, že vďaka nim môžeme získať veľmi veľa informácií vo veľmi krátkom čase. Potom je však dôležité vedieť, ako s nimi pracovať. „Problém je v tom, že väčšina detí nepoužíva digitálne technológie nato, aby zistila, kedy sa narodil Karol IV., ale na písanie správ cez sociálne siete,“ zhrnul svoje úvahy neurológ.
Na druhej strane platí, že pred digitálnymi technológiami si nemôžeme zatvárať oči, pretože nás obklopujú na každom kroku, či sa nám to páči, alebo nie. Otázkou teda je, či by nebolo riešením učiť sa ich správne a bezpečne používať.
Steinerová aj Stránský sa zhodujú v tom, že pokiaľ sa škola rozhodne digitálne technológie zaviesť, je nevyhnutné, aby bol čas strávený pri nich ohraničený a riadený učiteľom. „Deti potrebujú pochopiť, ako nové technológie fungujú, že to nie sú nejaké magické skrinky a že boli vyvinuté nato, aby nám slúžili. Aby deti neboli len ich používateľmi, ale stali sa aj ich pánmi,“ dodáva Steinerová.
Ľudský mozog, ktorý číta z papiera, vstrebáva informácie lepšie. V tejto súvislosti spomenul Stránský tri neurologické dôvody. Po prvé si mozog dokáže ľahšie vytiahnuť vizuálne vzory, ktoré sú konkrétne vsadené a zarámcované na určitých častiach strán. Tým, že počítač strany nemá, pri čítaní buď jednoducho scrollujeme nadol, alebo preklikávame z jednej stránky na druhú. Po druhé je to fyzický pohyb, ktorý súvisí s držaním papiera a zapája dolnú časť mozgu, kde je centrum reči a pamäti.
Vynálezcovia týchto technológií posielajú svoje deti do waldorfských škôl, v ktorých nenájdete jeden jediný počítač.
A napokon tretím dôvodom, ktorý Stránský uviedol, je ten, že už malé deti si pomáhajú telom, keď sa učia čítať a písať. „Pohybom úst replikujú to, čo čítajú, a rovnako, keď sa učia počítať, tak používajú ruky. Teda využívajú iné časti tela na posilnenie pamäti,“ osvetlil neurologické pozadie rozdielov papierových a elektronických kníh Stránský. Zároveň vypichol, že aj vynálezcovia týchto technológií posielajú svoje deti do waldorfských škôl, ktoré sú príznačné tým, že v nich nenájdete jeden jediný počítač.
Stránský si myslí, že sme sa dnes dostali do situácie, že máme v rukách dvojsečný meč, ale absolútna väčšina našich detí sa tým mečom zraňuje a nevyužíva ho nato, aby sa dostala k informáciám. Pritom zdôraznil, že úzkosti a depresie priamoúmerne súvisia s počtom hodín či dokonca minút, ktoré dieťa strávi s mobilným telefónom.
„Tým, že deti a dospievajúci využívajú mobil v 99 % prípadov len na sociálne siete a videohry, sa celý čas pohybujú vo virtuálnom svete. A úzkostná depresia vzniká na základe toho, že keď takýto človek narazí na akýkoľvek reálny problém, na ktorý nedokáže nájsť riešenie, nedokáže ho jednoducho vymazať tak, ako na internete.“
V skutočnom živote nedokážeme vymazať pocity, nepríjemné skúsenosti ani problémy. A to je dôvod, prečo podľa českého Národného ústavu duševného zdravia 40 percent mládeže do osemnástich rokov trpí vážnou úzkosťou a depresiou, ktorá si vyžaduje profesionálnu liečbu.
Ďalším dôvodom, ktorý Stránský uvádza, je ten, že neurologicky existuje len jedna jediná trasa v mozgu, ktorá funguje na dopamíne a vytvára pocity slasti a smútku. To znamená, že rovnako môžeme zažívať emócie pri stolových či hazardných hrách, ako aj po heroíne a pri sociálnych sieťach. Otázkou však je, či a akým spôsobom sa dá tá trasa regulovať a do akej miery je návyková.
Školáci sa nevedia dočkať momentu, keď dostanú telefón opäť do ruky, aby si doplnili potrebnú dopamínovú dávku.
„Pochopiteľne, pokiaľ napríklad niekto berie heroín, tak dopamín rastie najviac. Ak hráme stolovú hru, dopamín sa uvoľňuje tiež, ale v nejakej regulovanej a časovo ohraničenej miere,“ vysvetlil Stránský. Riziko dopamínu, ktorý sa vyplavuje scrollovaním sociálnych sietí, ako neurológ podčiarkuje, je práve v tom, že sa na ne môžeme dostať cez mobil, ktorý máme pri sebe neustále. Mnoho detí s ním dokonca i zaspáva. A priebežne tak dostávajú neustále dávky dopamínu.
Ako neurológ priblížil, adolescenti strávia v priemere deväť hodín a deti sedem hodín denne pred obrazovkou, keď je ich mozog neustále zaplavovaný dávkou dopamínu. Preto sa školáci nevedia dočkať momentu, keď dostanú telefón opäť do ruky, aby si doplnili potrebnú dopamínovú dávku. Nekomunikujú medzi sebou, nehrajú sa, nebijú sa, pretože im to neprináša toľko dopamínu. „Takže dopamín je všade okolo nás, je to len otázka spôsobu a miery dávkovania,“ uzavrel Stránský.
Na základnej škole Narnia, ako aj na ďalších základných či stredných školách zatiaľ volia cestu zatvárania mobilov, ktoré od žiakov na začiatku vyučovania vyzbierajú, do sklenených skriniek. „Deti chodia do školy nato, aby sa vzdelávali, aby sa socializovali v jedinečnom období, keď sú pre nich vrstovníci dôležití. Je to neopakovateľný čas, ktorý sa už nikdy nevráti,“ vysvetľuje Steinerová.
Deti sa podľa nej potrebujú naučiť komunikovať so svojimi vrstovníkmi, ako aj s dospelými. „Hovoria to výskumy a naša každodenná skúsenosť to potvrdzuje, že deti, ktoré mobily nemajú, spolu medzi hodinami viac komunikujú, majú čas na relax, na preladenie sa z jedného predmetu na druhý, čo sa pri mobiloch nedeje.“
Ak sa deti nemôžu zamestnávať hrou na mobile, trénujú si kreativitu a odvahu vystúpiť zo seba.
Ako navyše Steinerová upozornila, deťom sa vďaka tejto regulácii zlepšuje aj koncentrácia na hodinách. Ak deti totiž strávia prestávky na mobiloch, narastá u nich únava, pretože mobilné technológie zamestnávajú veľmi podobné mozgové centrá ako tie, čo sa používajú pri učení. Ak sa deti nemôžu zamestnávať hrou na mobile, trénujú si kreativitu a odvahu vystúpiť zo seba.
Navyše, ako Steinerová poznamenala, tým, že mobilné technológie sú odstrihnuté od reálnych emócií, tónu hlasu, intonácie či gestiky, oveľa jednoduchšie sa stane, že si deti navzájom ublížia, pretože si správy na sociálnych sieťach zle vysvetlia.
Zástancovia mobilov na školách často argumentujú, že mobilné telefóny sú pre rodičov zárukou, že ich dieťa je v poriadku. Ako však Stránský zdôrazňuje, takáto domnienka je na míle vzdialená od reality. „Je preukázané, že s telefónom v ruke majú deti o 70 % väčšiu šancu, že budú mať nehodu, pretože pozerajú do displeja.“
Ďalší argument, ktorý odporcovia plošného zákazu uvádzajú, je ten, že takáto legislatíva koreň problému, ktorým je nadmerné používanie mobilov, nerieši, pretože po vyučovaní sa k nim deti opäť vrátia. Stránský by deťom do osemnástich rokov mobilné telefóny do rúk vôbec nedával. Prečo? Pretože vidíme, že mobily neprinášajú nič dobré.
Keď nedovolíme deťom fľašu vodky alebo kartón cigariet, tak prečo im dáme do ruky niečo, čo aktívne škodí ich mozgu?
Podľa Stránskeho dnes už môžeme s určitosťou povedať, že mobilný telefóny vytvára závislosť, ktorá je podporovaná nadnárodnými firmami tak, aby zarábali na našej pozornosti. „Keď nedovolíme deťom fľašu vodky alebo kartón cigariet, tak prečo im dáme do ruky niečo, čo aktívne škodí ich mozgu a jeho vývinu? Medzi fľašou vína a mobilom nie je z hľadiska vplyvu na mozog žiaden rozdiel,“ vysvetľuje neurológ.
Stránský sa zároveň pýta, prečo má škola preberať rolu rodičov, ktorí majú tieto veci učiť deti a vysvetľovať im to. „Školy sú tu predsa nato, aby učili deti, ako majú premýšľať, nie nato, aby deti vychovávali.“
V tomto zmysle podľa neurológa zlyháva dnešná generácia rodičov na plnej čiare, pretože sa chce zbaviť starostlivosti o deti, aby mohla viac zarábať alebo mať viac voľného času. „Aby sa deti nenudili, tak im dajú do rúk telefón alebo tablet. Dieťa sa však potrebuje nudiť, pretože sa pri tom vytvárajú nové mozgové spojenia,“ podčiarkuje neurológ. Rodičia by si podľa neho mali navyše uvedomiť, že ich deti majú plné právo na bezpodmienečnú lásku a výchovu, nie na nový mobilný telefón.
Nepoznám žiadneho pediatra, ktorý sa pýta rodičov, koľko hodín strávi ich dieťa pred obrazovkou.
Stránský si myslí, že musíme na tento celý fenomén pozerať z filozofického pohľadu, ktorý má skôr etický rozmer ako praktický. Škola už podľa neho nemá žiadne ďalšie páky na to, ako využívanie digitálnych technológií regulovať. „Minister to môže zakázať, ale je to na konkrétnej rodine a na prioritách spoločnosti, aby sme resetovali priority a vrátili ich späť tam, kde boli pred päťdesiatimi rokmi.“
V tejto oblasti z pohľadu českého neurológa zlyhávajú aj detskí lekári, ktorí závažnosť nových technológií podceňujú: „Nepoznám žiadneho pediatra, ktorý sa pýta rodičov, koľko hodín strávi ich dieťa pred obrazovkou. A pritom sa pýtajú na to, koľko fajčia, pijú, na ich životný štýl a čokoľvek iné, čo ho môže ohroziť. Prečo sa ten detský lekár automaticky nepýta aj na faktor, ktorý je v dnešnej dobe taký hrozne ničivý pre ľudský mozog?“ zhŕňa svoje úvahy Stránský.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
