Dve tretiny detí nerozumejú čítanému textu, často používajú len holé vety

Ak má dieťa na poličke dvadsať kníh, má podľa výskumov veľkú pravdepodobnosť úspechu v živote. Čo na to hovorí vaša pedagogická skúsenosť?

Dvadsať kníh na poličke dieťaťa nie je smerodajných pre jeho úspešnosť v škole ani v živote. Viac závisí od kvality kníh, od ich zamerania. Ak to bude 20 encyklopédií, tak áno, dieťa bude úspešné, pretože sa dozvie veľa nových vedomostí a poznatkov. Ak to však budú viac obrázkové knihy, toto úspech neprinesie.

Čitateľská gramotnosť štvrtákov na základných školách je v priemere ostatných krajín. Kde sa teda vzala pätina detí, ktorá nerozumie čítanému textu?

Neviem, kde sa k tej pätine dopracovali v rámci meraní PIRLS (medzinárodné monitorovanie úrovne čitateľskej gramotnosti štvrtákov, pozn. red.). Z vlastnej skúsenosti – učím štvrtákov – môžem povedať, že z devätnástich detí dve tretiny nerozumejú tomu, čo sa číta. Nevedia nájsť súvislosti v texte, vydedukovať si ďalšie informácie. Ak nie je striktne zadané, na akú vec sa text pýta, nevedia s tým pohnúť.

Čím to je?

Deti málo čítajú a ide to z rodín. Každý štvrtok máme zaužívanú čitateľskú dielňu. Vediem si takto svojich žiakov od prvého ročníka raz do týždňa, akonáhle sa naučili čítať. Každý si tam môže priniesť vlastnú knihu. A podľa toho, akú knihu dieťa donesie, vidíte, či sa v tej rodine číta alebo nečíta.

Ak vám dieťa prinesie nejakú komiksovú knihu alebo niečo disneyovské s obrázkami, to je ozaj pre malé deti. Alebo prinesie Danku a Janku, Smelého Zajka v Afrike či Opice z našej police, teda knihy, ktoré čítali zrejme aj jeho rodičia. Vidíte, že to nie je kniha len narýchlo kúpená v kníhkupectve. Veľmi rýchlo si teda urobíte obraz o tom, či dieťa číta a či číta aj celá rodina. Deti sa tým aj pochvália: číta mama, ocko.

Ako deti reagujú na čitateľskú dielňu? Neprekáža im čítanie navyše?

Tešia sa vždy, keď im poviem: „Teraz odložíme čítanky, nemusíme v nich prečítať každý text. Poďme čítať to, čo máte radi, alebo si zajtra prineste takú knihu.“ Zopárkrát sa nám za tie štyri roky stalo, že nám nevyšla čitateľská dielňa. Deti boli z toho sklamené. Asi polovica detí si nosí knihy do školy a čítajú cez prestávky alebo keď majú vypracovanú úlohu na vyučovaní.

Ako viete, že dieťa knihy naozaj číta?

Podľa slovnej zásoby. Dieťa, ktoré číta a čítajú aj doma, rozprávajú sa o prečítanom, vie bez problémov zreprodukovať obsah mne alebo deťom. Nie sú to len holé vety, ale rozvinuté súvetia. Vie súvisle rozprávať. Nie je to jedna veta, ktorá má tri slová, a rozmýšľam, čo bolo ďalej. Slovná zásoba detí, ktoré čítajú, je bohatá. Nepoužívajú neustále spojenie „a potom“…

Každá trieda je istou sociologickou vzorkou detí. Vidíte rozdiel medzi deťmi, ktoré sú menej motivované čítať práve v dôsledku rodinného prostredia?

V mojej triede nie je až na malú výnimku taký markantný rozdiel medzi deťmi. Ak nejaké dieťa pochádza zo sociálne znevýhodneného prostredia, nemá možnosť dostať sa ku knihám. Máme však v triede zriadenú triednu knižnicu a deti, ktoré knihu prečítajú, ju tam môžu nejaký čas nechať. Takto sa môže aj niekto, kto knihu nemá, k nej dostať a prečítať si ju. Pomáhame mu čítať. Trieda ho v podstate ťahá, už len komunikácia medzi deťmi je iná. Takýto žiak môže mať problém začleniť sa a komunikovať s deťmi. Myslím si, že mu pomáha aj toto čítanie.

Dlhé roky sme ako školáci nenávideli povinné čítanie. Je to pomoc, alebo nie?

Povinné čítanie robím takto: deti si môžu nosiť knihy na čítanie aj na čitateľskú dielňu. Máme aj čitateľské denníky, ktoré na počudovanie deti robia s radosťou, ale zo svojich kníh, ktoré chcú čítať. Som šťastná za každé dieťa, ktoré knihu prečíta do konca a napíše pár slovami, čo sa mu v nej páčilo a čo nie, aké ponaučenie tam našlo. Nepotrebujem nejaké rozsiahle elaboráty.

Niektoré dieťa prečíta od októbra, keď začíname s dielňou a čítaním, osem kníh, ale niektoré deti už teraz majú prečítaných pätnásť. Som však vďačná za každého jedného čitateľa!

Čo môže učiteľ urobiť pre to, aby deti čítanie bavilo?

Začali sme chodiť do knižnice, pani knihovníčky s deťmi robili kadejaké aktivity. Ani nevedeli, ako ich vtiahli prostredníctvom aktivít do procesu čítania. Druhým krokom bolo, že som začala nosiť do školy knihy, ktoré som ako dieťa čítala, a čítali sme si z nich. Deti potom postupne tiež začali nosiť z domu knihy. V podstate som ich do toho vtiahla aj rozprávaním, ako si večer pred spaním vezmem knihu z nočného stolíka a nejdem spať skôr, kým si neprečítam aspoň tri strany. Alebo ráno vstávam o trištvrte hodinu skôr, pretože si ešte čítam.

Je za problémom nečítania iba internet a sociálne siete?

Jedno s druhým nejakým spôsobom súvisí plus sú tu počítačové hry. To je ďalší žrút času aj „pútač“ pre deti. No nech mi rodičia odpustia, niekedy mi to pripadá, že rodič volí ľahšiu cestu: Dobre, choď sa hrať, potrebujem si niečo dorobiť. Chápem, že rodičia potrebujú finančne zabezpečiť rodinu, majú hypotéky. Ale nie je riešením odsunúť dieťa, aby som mal pokoj.

Naša generácia vyrástla na typických tituloch. Ktorý z nových titulov by ste odporučili deťom?

Veľmi ma oslovila kniha Srdce v ofsajde. Je to zbierka poviedok o živote, kde tínedžeri reagujú a hľadajú cestu, či je lepšie vystúpiť z komfortnej zóny a napríklad sa za niekoho postaviť alebo sa radšej stiahnuť a vyčkať, kým sa situácia nejakým spôsobom vyrieši. Túto knihu by som deťom odporučila aj preto, aby niektoré z nich boli smelšie a nadobudli zručnosti, keď sa treba brániť a nenechať si všetko „páčiť“, čo sa aj často medzi spolužiakmi deje. Aby vedeli argumentovať a zareagovať.