Deti sú veľmi vnímavé na krásu – len ich často podceňujeme

„Dnes nám veľmi chýbajú vzťahy postavené na úcte, prijatí, otvorenosti a rešpekte. A to nie sú žiadne veľké slogany, ale životný koncept, ktorý vzniká v rodine. Deti ho jednoducho preberajú pozorovaním – učia sa totiž najmä príkladom.“

„Ak sa rodičia správajú k deťom úctivo, s láskou, ale zároveň s prirodzenou autoritou, deti tento postoj zrkadlia a prenášajú ho ďalej do svojich vlastných vzťahov – k rovesníkom či neskôr v dospelosti,“ približuje autorka detských kníh Katarína Jančišinová.

V rozhovore hovorí okrem iného aj o tom:

• ako vznikali príbehy vychádzajúce zo skutočných rodinných zážitkov
• ako prebiehala spolupráca s ilustrátorkou Biankou Törökovou
• prečo by rodičia nemali podceňovať detskú schopnosť chápať hlboké emócie
• ako učiť deti rozlišovať, čo je vizuálny „hluk“ a čo v sebe nesie skutočnú krásu.

Kniha Dobrodružstvá s Goldy je vaša druhá autorská kniha. Tá prvá – Mária je prekrásna – bola určená najmä veriacemu detskému čitateľovi. Knihu o Goldy ste napísali pre širšie publikum. Bol práve toto váš zámer?

Prvá knižka vznikla z mojej túžby priblížiť deťom, najmä tým predškolského a mladšieho školského veku, život Panny Márie cez pekné ilustrácie. Je pravda, že bola určená  veriacim rodinám. Pri druhej knihe som túžila osloviť každého malého čitateľa – chlapcov aj dievčatá, deti z veriacich aj neveriacich rodín.

Vychádzala som z osobnej skúsenosti. Sme rodina s troma deťmi, ktorá mala – a dodnes má – psíka. Videla som, koľko radosti a lásky dokáže štvornohý kamarát priniesť do detského sveta. Uvedomila som si, že je to téma, ktorej rozumie väčšina detí a prirodzene ich priťahuje. Nešlo mi však len o sympatickú tému. Chcela som, aby kniha bola aj mostom k hodnotám, hoci sa v nej priamo nehovorí o Bohu.

Môžete priblížiť, aké hodnoty ste chceli príbehmi sprostredkovať?

Celá kniha je vystavaná na rodinných vzťahoch. Myslím, že je veľmi dôležité hovoriť o kráse súrodeneckého puta, rodičovskej podpore, vzájomnej láskavosti. Ďalšími témami sú kľúčové emócie, ako je radosť, smútok, ale aj schopnosť odprosiť či odpustiť, alebo emócie spojené so stratou niekoho, na kom nám záleží.

Deti boli pre mňa vždy zrkadlom – ukazujú nám, ako môžeme hľadieť na realitu s jednoduchosťou, čistotou a nadhľadom.

To všetko sú brány, cez ktoré sa dá vstúpiť do detského sveta veľmi prirodzene a citlivo. Deti boli pre mňa vždy akýmsi zrkadlom – ukazujú nám, ako môžeme hľadieť na realitu s jednoduchosťou, čistotou a nadhľadom. A práve detskú schopnosť vidieť svet jasnejšie a pravdivejšie som chcela v príbehu zachytiť.

To znamená, že kniha sa snaží sprostredkovať univerzálne ľudské hodnoty spôsobom, ktorý je prístupný všetkým?

Áno. Verím, že práve rodiny majú osobitné privilégium – a do určitej miery aj povinnosť – prinášať do spoločnosti krásu a hĺbku vzťahov. Ak sa rodičia správajú k deťom úctivo, s láskou, ale zároveň s prirodzenou autoritou, deti tento postoj zrkadlia a prenášajú ho ďalej do svojich vlastných vzťahov – k rovesníkom či neskôr v dospelosti.

Dnes nám podľa mňa veľmi chýbajú vzťahy postavené na úcte, prijatí, otvorenosti a rešpekte. A to nie sú žiadne veľké slogany, ale životný koncept, ktorý vzniká v rodine a ktorý sme všetci pozvaní každodenne uskutočňovať. Deti ho jednoducho preberajú pozorovaním – učia sa totiž najmä príkladom. Návyky, ktoré si osvoja, si odnášajú a čerpajú z nich celý život.

Povedali ste, že dôležitým motívom knihy sú hodnoty a štvornohý kamarát akoby sprevádzal vašu rodinu životnými zmenami. Akým spôsobom bola pre vás Goldy v tomto zmysle oporou?

Goldy vstúpila do nášho života v období veľkých zmien. Sťahovali sme sa nielen v rámci Slovenska, ale dvakrát aj do Talianska, čo bola pre naše deti vždy veľká výzva. Povedali sme si, že ak im má niečo pomôcť adaptovať sa, môže to byť aj zvieratko, ku ktorému si vytvoria vzťah. Niečo, čo si symbolicky „nesú so sebou“ a dotvára im pocit domova. A ukázalo sa, že to bola správna voľba.

Náš najmladší syn mal vtedy tri roky a s Goldy doslova vyrastal. Videla som, koľko dobra a nežnosti v ňom vzbudila – ako sa pri nej učil starostlivosti, disciplíne, ale aj spracovaniu emócií. Či už to bolo obdobie, keď sa Goldy na niekoľko dní stratila, radosť z narodenia šteniatok, alebo napokon hlboký smútok, keď sme o ňu prišli.

Goldy zohrala v živote našich detí dôležitú rolu, no nikdy sme ju nestavali na úroveň „člena rodiny“. Napriek tomu si nás získala a priniesla medzi nás veľa radosti.

V knihe sa objavujú veľmi konkrétne epizódy z vášho života s Goldy. Do akej miery vychádzajú z reality a do akej sú literárnym spracovaním?

Všetky príbehy vznikli na základe skutočných udalostí. Niektoré postavy som mierne dotvorila, ale stále verne odrážajú realitu. Počas rokov, keď sme sa presúvali zo Slovenska do Talianska a späť, som si zapisovala malé poznámky – často len jednoslovné spojenia. Ale pamäť si uchovala to podstatné: radosť, smútok, prekvapenia aj dobrodružstvá, ktoré sme s Goldy zažili.

Keď som sa k týmto spomienkam neskôr vrátila, uvedomila som si, že sú natoľko milé a živé, že si zaslúžia dostať sa na papier. A priznám sa, bolo krásne sledovať, ako sa pri čítaní týchto príbehov celá naša rodina vracala k tomu, čo sme spolu zažili – koľko sme sa nasmiali, koľkokrát sme sa dojali, a ako veľa radosti Goldy nám priniesla.

Dnešné deti sú prestimulované rýchlymi obrazmi, videami, „akčnými“ rozprávkami. Kniha je v tomto prostredí vzácnym priestorom.

Práve to je niečo, čo by som dopriala mnohým deťom. Dnes mnohé z nich trávia veľa času samy alebo na mobiloch. A pritom skutočné, nie virtuálne vzťahy v rodine, so zvieratkom prinášajú naplnenie a reálne vypĺňajú čas. Starostlivosť o štvornohého kamaráta si vyžaduje pozornosť, zodpovednosť, disciplínu.

U našich detí sa tak pestovali návyky, ktoré sú dôležité pre život: brať ohľad na iného, venovať mu čas, pamätať na povinnosti, postarať sa o domáce zvieratko – dať mu najesť, ísť k veterinárovi, vyvenčiť ho. So psíkom sú spojené aj starosti, ale práve tie deti učia, že určité povinnosti nemožno odložiť. A zároveň ich učia, aké je krásne byť niekomu blízko.

Ako vznikala spolupráca s ilustrátorkou Biankou Török? Vedeli ste jej presne opísať, ako si Goldy predstavujete, alebo ste jej dali voľnú ruku?

V prvom rade som veľmi vďačná, že sme našli práve Bianku. Keď sme s kolegom Jozefom hľadali ilustrátora, prešli nám rukami viaceré portfóliá. A potom som uvidela jej kresby – tú jemnosť a schopnosť zachytiť zvieratá aj detské postavy tak, akoby sa deťom prihovárali. V tej chvíli som vedela, že je to ona. A nemýlila som sa. Bianka pristúpila k príbehu s nesmiernou vnímavosťou.

Najskôr si dala celý príbeh prerozprávať, poslala som jej viacero fotografií, dokonca aj otlačenú labku našej Goldy. Tú deti urobili, keď na tom bola zdravotne zle, aby mali spomienku – a práve táto reálna labka sa dostala aj do knihy.

Bolo cítiť, že téma je Bianke aj osobne blízka, nakoľko má sama psíkov. A presne to sa prejavilo v ilustráciách: v citlivosti, detailoch, atmosfére prírody. Mala voľnú ruku, ale zároveň dokázala veľmi presne zachytiť emócie, na ktoré som v príbehu chcela upozorniť.

Bianka v rozhovore pre náš portál spomenula, že ilustrácie dokážu deti trošku „spomaliť“. Bol to aj váš zámer – ponúknuť deťom alternatívu voči zrýchlenému digitálnemu svetu, ktorý ich obklopuje?

Áno. Bianka to vystihla veľmi presne – dnešné deti sú často prestimulované rýchlymi obrazmi, videami, „akčnými“ rozprávkami. Kniha je v tomto prostredí vzácnym priestorom, kde sa dokážu zastaviť, sústrediť a osvojiť si príbeh vlastným tempom.

Aj preto som si priala, aby bola kniha bohatá na ilustrácie. Aby si deti mali o čo oprieť pozornosť, aby ich farby a atmosféra vtiahli dovnútra a zároveň upokojili. Chcela som jemné, harmonické odtiene, nič krikľavé alebo rušivé. A Bianka tieto predstavy naplnila – dokázala prepojiť prírodu, postavy aj nášho psíka tak, že všetko pôsobí zjednocujúco.

Ilustrácie dodali textu hĺbku, nehu, blízkosť a harmóniu. A mám pocit, že v takomto spojení sa deti učia vnímať svet o čosi pomalšie, citlivejšie a krajšie.

Videla som to aj na reakciách detí okolo nás. Päťročné dieťa, ktoré ešte nevedelo čítať, dokázalo pri knihe dlho zotrvať – len si listovalo a stále sa vracalo k obrázkom. Staršie deti zase prežívali emócie spojené s chorobou či odchodom Goldy.

A niektoré začali dokonca snívať, že budú mať takého istého psíka ako Goldy. Uvedomila som si, že ilustrácie dodali textu hĺbku, nehu, blízkosť a harmóniu. A ja mám pocit, že práve v takomto spojení sa deti učia vnímať svet o čosi pomalšie, citlivejšie a krajšie.

Dnes deti prirodzene priťahujú rôzne gýčové obrázky či prehnané digitálne vizuály. Myslíte si, že práve kniha ako Goldy dokáže v deťoch kultivovať cit pre krásu? 

Dnes je na trhu veľa krásnych kníh. Komunikovať krásu môže slovo aj ilustrácia, obsah, ktorý v čitateľoch zanechá pocit, že život je pekný. Práve harmónia je tým synonymom krásy, o ktorom hovorím. Deti majú v sebe prirodzene zakódované, že sa vracajú k tomu, čo je vľúdne a harmonické. Len ich niekedy podceňujeme.

Myslíme si, že „stačí“, keď im ponúkneme niečo krikľavé a rýchle, čo ich, samozrejme, zaujme najviac. Ale dieťa potrebuje v istom veku práve opak: niečo statické, jemné a prirodzene krásne. Ak to deťom ponúkneme, neskôr po tom siahnu spontánne. Časom sa naučia rozlišovať, čo je len vizuálny „hluk“ a čo v sebe nesie skutočnú krásu.

Spomínate si na nejakú pasáž z knihy, ktorá sa vám písala najťažšie?

Určite tie časti, ktoré súviseli so zistením, že Goldy má vážne vrodené ochorenie srdca a že jej život sa náhle skráti. Písanie o tom ma vrátilo späť do chvíľ, keď sme to museli oznámiť deťom. Som však presvedčená, že aj tie najťažšie momenty detského života sa nemajú zamlčiavať.

Či už ide o odchod starých rodičov, stratu predčasne narodeného súrodenca alebo v tomto prípade o rozlúčku so zvieracím kamarátom. Všetko toto má pre deti význam a formuje ich. Úlohou rodiča je sprevádzať dieťa, pomenovať emócie primerane jeho veku a vytvoriť priestor, kde sa môže bezpečne pýtať, plakať alebo len tak zotrvať v tichu.

Nakoniec sme všetci tú bolesť spracovali v tempe, aké bolo pre každé dieťa prirodzené. Dôležité však je, že príbeh nekončí smútkom. Myslím si, že každá detská kniha by mala vyústiť do nádeje – ukázať, že po strate môže prísť aj nový začiatok. V našom prípade to bola Nela, ďalší štvornohý kamarát, ktorý prišiel do rodiny po Goldy a je s nami dodnes.

Priali by ste si, aby kniha pomohla rodinám otvoriť aj ťažšie témy – napríklad smútenie či lúčenie?

Je na každom čitateľovi, čo si z knihy vezme. Nehovorím, že je to hlavná téma knihy, ale rozhodne patrí medzi tie dôležité, ktoré v rodinách skôr či neskôr prídu. A práve kniha môže rodičom pomôcť nájsť vlastný jazyk, ako o nich hovoriť citlivo, primerane veku a bez toho, aby sa im vyhýbali.

Dôležité sú v knihe aj bežné situácie, v ktorých sa deti prirodzene učia fungovať vo vzťahoch. Napríklad príhoda s koláčom pre návštevu, ktorý Goldy takmer celý zjedla, pretože jej kúsok z neho jeden z našich chlapcov v dobrej vôli tajne podsunul. Nasledoval môj hnev, synova ľútosť a napokon aj jeho priznanie a odpustenie.

Práve takéto chvíle ukazujú, ako sa v rodine formujú hodnoty: dieťa sa učí úprimnosti, zodpovednosti a odvahe priznať si chybu; rodič zasa láskavému prijatiu a odpusteniu. Sú to obyčajné momenty, ale ukrývajú v sebe veľkú silu.

Hlavnými postavami knihy sú vaše deti. Ako reagovali, keď si ju prečítali?

Deti vedeli, že na knihe pracujem, ale netušili, ktoré príbehy nakoniec vyberiem. Keď si ju potom prečítali, boli milo prekvapení – v texte sa doslova našli. Okamžite sa im vrátili spomienky a zážitky, ktoré sa im s Goldy spájajú. Zhodli sme sa, že Goldy priniesla do nášho života neuveriteľnú pestrosť – dobrodružstvá, radosť aj veľa nežnosti.

V dnešnej dobe, keď často držíme emócie „pod pokrievkou“, je pre mňa silné počuť, že detská kniha dokáže u dospelého vyvolať dojatie.

Veľmi ma potešilo, že ocenili nielen príbehy, ale aj to, ako citlivo ilustrácie vystihli atmosféru. A prekvapila ma aj odozva z okolia: knihu posunuli kamarátom a ozývali sa mi aj dospelí čitatelia, ktorí priznali, že ich rozcítila. V dnešnej dobe, keď často držíme emócie „pod pokrievkou“ alebo ich preceňujeme, je pre mňa veľmi silné počuť, že detská kniha dokáže u dospelého človeka vyvolať dojatie.

Vidíte zmysel v písaní podobných príbehov – takých, ktoré odovzdávajú univerzálne hodnoty aj bez explicitne náboženského jazyka?

Téma dovzdávania viery v rodine je mi veľmi blízka – aj preto vznikla moja prvá kniha o živote Panny Márie – písaná jednoducho, ale nie detinským jazykom. Ako som spomenula, myslím si, že deti neraz podceňujeme: intelektuálne, duchovne aj emočne. Zabúdame, že duša nemá vek – a ak sa deťom venujeme a sprevádzame ich, dokážu pochopiť omnoho viac, než si myslíme.

Zároveň ma však veľmi láka priestor univerzálnych hodnôt, ktoré dokážu osloviť každé dieťa – bez ohľadu na to, či vyrastá vo veriacej rodine, alebo či má kompletné rodinné zázemie. Hovoriť o vzťahoch, láskavosti, odpustení a rodine spôsobom, ktorý je zrozumiteľný a citlivý pre každého, je podľa mňa kľúčové. A čo bude ďalej? Neviem. Kniha končí tromi bodkami – možno to raz budú ďalšie príbehy s Nelou, ak to život prinesie.