Ilustrácie dokážu detstvo trošku spomaliť, hovorí Bianka Töröková, ilustrátorka knihy Dobrodružstvá s Goldy

„Je pravda, že deti prirodzene priťahuje digitálny svet, no práve preto je úlohou rodičov dávať im do rúk kvalitné knihy, ktoré formujú ich vkus a citlivosť“ hovorí ilustrátorka.

V rozhovore prezrádza, ako prenášala do ilustrácií tému láskavosti, rozlúčky aj detskej empatie – a čo považuje za najsilnejšie posolstvo príbehu o Goldy, ktoré by si deti mali odniesť.

Ako ste sa dostali k ilustrovaniu detskej knižky Dobrodružstvá s Goldy?

Mala som šťastie, že ma asi pred dvomi rokmi oslovil Jozef Turlík z Vydavateľstva Nové mesto, keď videl moje ilustrácie.

Opýtal sa ma, či by som nemala chuť ilustrovať príbeh o Goldy, a ja som okamžite súhlasila. Zvieratá sú mojou obľúbenou témou a navyše som sama mala psy, dokonca aj zlatého retrievera. Takže som k tomu mala prirodzene veľmi blízko.

Spomínate si na svoje prvé dojmy po prečítaní rukopisu knihy?

Veľmi presne si pamätám, kedy som ho čítala. Boli sme s manželom a svojimi tromi psami v severnom Taliansku, kde sme pomáhali slovenskej rodine opravovať starý kamenný dom.

A práve tam na pláži som sa začítala do príbehu. Okamžite ma oslovilo, že aj v knihe ide o slovenskú rodinu, ktorá žila v Taliansku a priviedla si domov nového člena – sučku Goldy. 

V príbehu som cítila silný vzťah medzi rodinou a ich psom a táto blízkosť ma veľmi zasiahla.

Vedela som si to veľmi živo predstaviť. Navyše, sama som mala zlatého retrievera, ktorý ochorel a nakoniec zomrel. Takže som mala pocit, že ten príbeh sa dotýka aj mňa a môjho psa Simbu. V príbehu som cítila silný vzťah medzi rodinou a ich psom a práve táto blízkosť ma veľmi zasiahla.

Vaše ilustrácie veľmi presne zachytávajú pohyby Goldy – či už pri behaní, šantení, ale dokonca aj pri prežívaní emócií. Pomáhali ste si pri jej kreslení pozorovaním psov v prírode, svojich vlastných, alebo to už máte takpovediac „v ruke“?

Do istej miery to už mám „v ruke“, ale vždy si pri takejto práci hľadám referenčné fotografie. Veľmi mi pomohlo, že mám sama tri psy a predtým som mala aj retrieverku, takže mám veľa vlastných skúseností.

No priznám sa, že ku koncu práce na knihe som mala celý počítač zaplnený fotkami zlatých retrieverov – možno aj stovkou, od šteniatka až po dospelého psa.

Autorka knihy Katka Jančišinová mi navyše poslala množstvo záberov, ktoré mi veľmi pomohli. Potrebujem sa totiž stále pozerať na detaily a hľadať drobnosti, ktoré robia pohyb psa živým.

Čo bolo pre vás pri ilustrovaní Dobrodružstiev s Goldy najväčšou výzvou?

Najťažšie pre mňa bolo kresliť ľudí a najmä deti. Psy sú mi blízke, takže sa mi zachytávajú ľahšie. No každý obrázok, kde sa objavovali postavy detí, bol výzvou, pretože som chcela vystihnúť ich emócie. Pamätám si napríklad scénu rozlúčky – pôvodne som ju nakreslila až príliš realisticky.

Skôr by som povedala, že práveže to bolo veľmi abstraktné, a preto som si musela nájsť takú cestu, ktorú deti lepšie dokážu prijať. Musela som hľadať spôsob, ako to podať inak.

Práve tieto malé detaily robia psa živým a umožňujú mu s nami komunikovať.

Rovnako dôležité pre mňa bolo vystihnúť emócie Goldy. Keď pozorujem vlastné psy, viem, koľko toho prezrádzajú drobné gestá – pohľad očí, pohyb obočia, uši či chvost. Práve tieto malé detaily robia psa živým a umožňujú mu s nami komunikovať. Snažila som sa ich preto zachytiť aj v ilustráciách.

Mali ste pri ilustrovaní voľnú ruku alebo vám autorka presne komunikovala svoju predstavu?

Mala som voľnú ruku, čo bolo skvelé. Katka aj Jozef už poznali môj štýl a vedeli, ako kreslím. Ja sama mám rada, keď sa môžem držať textu – prečítam si ho a snažím sa nakresliť presne to, čo cítim z príbehu.

Neskúšam experimentovať s abstrakciou, skôr pridávam malé detaily, ktoré podčiarknu to, čo je v texte – hlavne pri tejto vekovej skupine.

Spolupráca bola veľmi prirodzená. Najprv som poslala skice, ktoré sme spolu prešli, a keď ich schválili, pokračovala som vo farebnej verzii.

Používam väčšinou jemnejšie, pastelové farby, ktoré sú pre mňa typické. A myslím, že to Katke veľmi sadlo, lebo viackrát mi povedala: „Presne takto som si to predstavovala.“

Ako vlastne vyzeral váš proces práce – prečítali ste si príbeh a hneď ste si začali predstavovať, čo bude na jednotlivých stranách, alebo ste robili viac návrhov?

Tentoraz to bolo trochu iné, lebo som robila nielen ilustrácie, ale aj grafickú prácu – zlom knihy. Keď to robí grafička z vydavateľstva, ilustrátor dostane už presne vyznačené miesto na kresbu. Ale tu som mala priestor rozhodnúť, kde bude dvojstránka, kde menšia ilustrácia, ako bude text rozložený.

Pôvodne sme plánovali asi dvanásť ilustrácií, ale keď som urobila prvý návrh, ukázalo sa, že text pôsobí príliš „nahusteno“. Dohodli sme sa teda, že kniha bude vzdušnejšia a ilustrácií pribudne – nakoniec ich bolo asi o pätnásť viac.

Najprv som rozložila text, určila priestor pre obrázky a potom som začala robiť skice. Hľadala som charakter Goldy, potom aj jednotlivých detí.

A bolo aj pár vtipných momentov – napríklad otca rodiny som najprv nakreslila s veľkými kučeravými vlasmi, hoci v skutočnosti je holohlavý. Nakoniec sme to nechali tak, lebo sa to rodičom páčilo a pôsobilo to zábavne.

Spomínali ste, že kresliť ľudí bolo pre vás výzvou. Ako sa vám darilo zachytiť charaktery jednotlivých detí – Elenky, Lukáša a Tomáška?

Bolo to náročné, pretože nie vždy sa mi to podarilo hneď na prvýkrát – viackrát som musela mazať a znova kresliť. Je to časovo náročné, ale stojí to za to.

Samozrejme, že aj pri tom všetkom si zachovávam svoj štýl. A rada pridávam drobnosti, ktoré deťom dodajú osobitosť – napríklad farby či oblečenie, malé detaily, ktoré ich odlišujú a oživujú.

Keď som vás videla pri práci, zaujalo ma, že ilustrujete už najmä digitálne. V čom je to pre vás iné oproti klasickej kresbe na papier?

Je to rýchlejšie. Kedysi, keď som ešte kreslila ručne, každý obrázok som skenovala a ďalej upravovala v počítači. Teraz väčšinu robím priamo digitálne, aj skice. Samozrejme, niekedy si ešte kreslím aj ručne, keď mám poruke papier – alebo čas (úsmev), ale dnes už viem kresliť digitálne takmer rovnako prirodzene ako na papier.

Výhodou je najmä rýchlosť – viem niečo ľahko vymazať, upraviť alebo duplikovať. Zároveň si môžem k ilustrácii hneď priložiť fotografiu, podľa ktorej sledujem detaily. Takže mám pred sebou obraz aj referenciu a viem ich prepájať priamo pri práci.

Na ktorý obrázok z knihy si najviac spomínate – či už preto, že vám dal zabrať, alebo preto, že vám prirástol k srdcu?

Veľmi rada som kreslila Goldy a jej šteniatka. To bola vlastne prvá kresba, ktorú som poslala do vydavateľstva a podľa ktorej sme si potvrdili, že takto bude Goldy vyzerať. A nakoniec sa dostala aj na obálku knihy, čo ma veľmi potešilo.

Keď som ju kreslila, bolo to pre mňa veľmi osobné. Akoby som kreslila aj vlastný príbeh.

Ale úplne najbližšia je mi ilustrácia, kde Tomi objíma Goldy. Pripomína mi totiž fotku s mojím predošlým psíkom Simbom. Keď som ju kreslila, bolo to pre mňa veľmi osobné, lebo som sa cítila, akoby som kreslila aj vlastný príbeh.

Schovali ste do ilustrácií aj nejaké malé detaily, ktoré si možno všimnú len pozornejší čitatelia?

Áno, jeden taký detail tam je. Na konci knihy sa už priamo spomína, že rodina si zaobstarala nového psíka Nelu. V ilustrácii som to naznačila farebným obojkom – Goldy mala modrý, Nela má ružový.

Je to drobnosť, ale pre mňa symbolické, akoby ich ten obojok prepájal. Goldy odchádza, no Nela prichádza a rodinný príbeh pokračuje ďalej.

V závere knihy, keď Goldy zomrie, znázorňujete ju bielou siluetou. Prečo ste sa rozhodli práve pre takýto spôsob zobrazenia?

Najprv som skúšala nakresliť Goldy tak, že mala v sebe akoby rastliny, ktoré sa spájali s rukami rodičov – bolo to veľmi lyrické, symbolické. Potom som si však uvedomila, že štýlovo to do knihy nepasuje, a zmenila som to. Prebrali sme to spolu s Jozefom a Katkou. 

Nakoniec som Goldy znázornila iba ako bielu siluetu. Chcela som tým vyjadriť, že už tu nie je fyzicky, ale jej odkaz, jej pamiatka zostáva v rodine stále živá.

Na nasledujúcej strane sa už objaví Nela – nový psík. Je to pre mňa symbolické odovzdanie poslania, akoby Goldy hovorila: Teraz je to na tebe, ty budeš chrániť túto rodinu.

Čo bolo pre vás osobne najsilnejším posolstvom príbehu o Goldy a čo by ste chceli, aby si z neho odniesli deti?

Vzťah medzi Tomim a Goldy. On bol najmladší a možno aj najcitlivejší, a preto ich puto pôsobí tak výnimočne. Bolo dojímavé kresliť, ako vníma, že Goldy je chorá a že raz odíde.

Alebo aj scény, keď sa rodia šteniatka a potom odchádzajú do nových rodín – pre Lukyho to bolo veľmi ťažké, lebo mal pocit, že ich strácajú. Tento ich vzťah je pre mňa srdcom celého príbehu. 

Deti sú dnes preťažené množstvom podnetov, všetko je veľmi farebné, blikajúce, rýchle.

Zároveň by som chcela, aby deti pochopili, že mať doma zviera je krásne, plné radosti a lásky, ale prináša to aj povinnosti a ťažké chvíle. Aj rozlúčka patrí k starostlivosti o domáceho miláčika – a práve kniha im môže pomôcť lepšie to prijať a spracovať.

Ak by ste mali knihu o Goldy vystihnúť jedným slovom alebo obrazom, čo by to bolo?

Ak jedným slovom, tak určite láskavosť. A ak obrazom, je to ilustrácia, kde Lukáš objíma Goldy – pre mňa je v nej všetko: nežnosť, starostlivosť aj rozlúčka.

Dnes deti často vyrastajú skôr s digitálnymi obrázkami a animáciami než s knihami. Prečo je podľa vás dôležité, aby sa stretávali aj s ilustráciami v detských knihách?

Dúfam, že kniha si vždy zachová hodnotu niečoho trvalého. Myslím, že ilustrácie dokážu detstvo trošku spomaliť – v dobrom slova zmysle. Deti sú dnes preťažené množstvom podnetov, všetko je veľmi farebné, blikajúce, rýchle. Kniha ich vedie k tomu, aby sa zastavili a vnímali príbeh aj obraz pokojnejším tempom.

Je pravda, že deti prirodzene priťahuje aj digitálny svet, no práve preto je úlohou rodičov dávať im do rúk kvalitné knihy. Dnes ich našťastie nie je až také ťažké nájsť. Ide len o to, aby rodičia vedome hľadali hodnotné príbehy a obrázky, ktoré formujú vkus a citlivosť detí.

Ako vnímate vy ako ilustrátorka detských kníh fenomén okolo moderných rozprávok – napríklad Labkovej patroly?

Priznám sa, že nemám deti, takže to nepoznám úplne detailne. Ale viem, že to funguje – deti to milujú, aj keď dospelí často nechápu prečo. Podobne je to aj s inými animovanými seriálmi. Myslím si, že sa tomu rodičia nevedia úplne vyhnúť – dieťa to raz uvidí v škôlke alebo u kamarátov.

Preto je podľa mňa dôležité skôr hľadať rovnováhu: vedome im ponúkať kvalitné knihy a príbehy, aby mali aj iné vizuálne a hodnotové podnety než len digitálne – také, ktoré ich učia vnímať krásu iným spôsobom.

A keď sa na to pozrieme čisto z grafickej stránky – ako sa vám to pozdáva?

Priznám sa, graficky to často vnímam ako veľmi slabé. Niekedy je mi až smutno, že kvalitní ilustrátori majú menej práce, lebo publikum alebo vydavatelia uprednostňujú práve takéto jednoduché a lacné vizuály.

Nedávno som videla detskú knihu, ktorá bola kompletne napísaná aj ilustrovaná umelou inteligenciou.

A viem si predstaviť, že ani tých, čo na takých projektoch robia, to neteší – jednoducho je to zákazka, ktorú musia splniť. A do toho všetkého dnes vstupuje aj AI. Nedávno som videla detskú knihu, ktorá bola kompletne napísaná aj ilustrovaná umelou inteligenciou. To je nová výzva, pred ktorou ako ilustrátori stojíme.

S rozvojom digitálnych technológií navyše hrozí, že deti nebudú vedieť odlíšiť skutočne hodnotnú ilustráciu od jej lacnej digitálnej napodobeniny. Ako túto hrozbu vnímate vy?

Je to presne tak – deti dnes už nemusia vedieť odlíšiť kvalitu. My sme mali len zopár rozprávok a knižky boli dôležitou súčasťou detstva. Dnes majú deti obrovské množstvo možností – a často aj veľmi zvláštnych, ako sú „zombie barbiny“ či podobné produkcie.

Necítim, že je to dobré, ale na druhej strane, keď sa pozriem na ilustračnú scénu, napríklad na Medzinárodnom veľtrhu detskej knihy v Bologni, stále tam vidím veľa krásnych, ručne kreslených a kvalitných vecí. 

Ale aj doma máme veľa dobrých ilustrátorov, z ktorých je možné vyberať, a mnoho vydavateľstiev tiež nasleduje tento dobrý príklad. To ma povzbudzuje – že tí, ktorí sa ilustrácii skutočne venujú, pracujú na tom, aby si udržala kvalitu.