Evanjelická farárka Lenka Janotková: Štedrosť by mala byť životným postojom. Stačí sa rozhodnúť, že sa už nechceme báť a starať len o seba

Vianočné sviatky sú nielen časom pokoja a radosti, ale aj časom, keď viac ako inokedy myslíme na druhých, chceme byť štedrí a solidárni. Ako by mala vyzerať skutočná kresťanská štedrosť? 

Pri tejto otázke mi hneď napadol príbeh o vdove, ktorá prišla do chrámu a do pokladnice vložila dve mince. Pritom ani len nevie, že ju Ježiš pozoruje. Neskôr sa k tejto udalosti Ježiš vracia a vraví, že táto žena dala najviac, pretože dala niečo, čo bolo na hranici jej možností. Boháči dali niečo, čo im vôbec nebude chýbať, a ani sa pravdepodobne nepozastavia nad tým, že o niečo prišli. Štedrosť sa teda podľa mňa začína niekde v tomto bode, keď začíname cítiť, že darované ide z nášho, keď sa naozaj delíme o niečo, čo by nám mohlo teoreticky niekde chýbať. 

Páčia sa mi však aj ďalšie miesta v Písme, ktoré hovoria o štedrosti. Pavol napríklad hovorí kresťanským spoločenstvám, že je zvyknutý mať málo a mať aj nadbytok, ale je rád, keď sa o neho starajú. Nepoukazuje však na to preto, že by bol závislý od pomoci druhých, ale preto, aby svojim bratom a sestrám ukázal, že keď začnú byť štedrí, začínajú zakúšať Božie požehnanie.

Iný text v Písme hovorí, že kto skúpo rozsieva, skúpo bude aj žať a kto štedro rozsieva, bude žať štedro. Toto rozhodnutie k štedrosti je teda iba na nás. Boh nás nikdy nenúti a nehovorí, že je našou povinnosťou dávať. Pavol dokonca hovorí, aby každý dal toľko, koľko si zaumienil v srdci. Pozýva teda k tomu, aby sme premýšľali a aby sme sa podľa svojho srdca rozhodli, koľko chceme dať, a aby sme dávali dobrovoľne, nie z prinútenia.

Ako sa môže človek dopracovať k tomuto postoju radostného darcu, ktorý vie dať aj z toho mála, čo má?

Ľudské srdce je miesto, kde sa hromadí veľa vecí a tiež rozhodnutí. A práve o týchto rozhodnutiach to celé je. Je druhoradé, či je človek veriaci alebo neveriaci. Aj veriaci človek môže mať tvrdé srdce a neveriaci štedré srdce. Ak však človek vo svojom vnútri spraví rozhodnutie, že tu chce byť pre druhých, že nechce žiť len sám pre seba, ale chce sa o svoj život deliť s ostatnými, tak sa jeho srdce automaticky nastavuje na dávanie. Ide teda o postoj, či budeme v živote hromadiť, lebo neveríme nikomu, alebo sa budeme učiť dôvere a tá nás bude viesť k štedrosti. 

Povedali ste, že keď je človek štedrý, môže zakúsiť aj Božie požehnanie. Čo to človeka učí, keď sa v živote usiluje o štedrosť?

Myslím si, že stretnutie so štedrosťou mení náš život. Ja som takýto silný moment zažila pred pár rokmi. Naša dcérka je kardiopacient a už ako malé bábätko si prešla zopár operáciami. V čase, keď sa mi prihodila táto silná skúsenosť, bola dcérka akurát pred druhou operáciou. Bolo to v Bratislave, a keďže som mala niekoľko hodín, kým sa operácia skončí, vybrala som sa práve na adventné trhy. So smútkom som si prezerala výrobky, keď sme sa dostali s jedným pánom do reči. Spýtal sa ma, odkiaľ som a čo robím v Bratislave. Povedala som mu, že som tu s dcérkou, ktorá je na operácii srdca. Vtom mi tento pán vložil do ruky malé srdiečko so slovami: „Toto je pre vašu dcérku.“ Bolo to obrovské gesto štedrosti, prijatia, lásky, ktoré môžeme zažiť, aj keď sa navzájom nepoznáme. 

Pravá štedrosť ukazuje, aký máme všeobecný postoj v živote. Na peniazoch sa to možno ukáže najjasnejšie, lebo si to hneď prerátame, ale štedrosť sa netýka len financií. Štedrí môžeme byť v odpúšťaní druhým. V tom, že druhým dáme novú šancu, alebo v tom, že im venujeme svoj čas. Štedrosť je životný štýl, keď sa rozhodneme, že sa už nechceme báť a starať len o seba. Keď sa rozhodneme, že chceme byť súčasťou jedného veľkého celku. 

Ako kresťania rozumieme, že sme súčasťou Božieho plánu a jeho kráľovstva, ktoré rastie, keď sa zapájame, teda keď otvoríme ústa, ruky, srdce a rovnako aj peňaženky. Ale aj v sekulárnej sfére ľudia rozumejú, koľko veľa spôsobí štedrosť v rodine, v práci, v každodennom živote. Štedrosť udáva tón tomu, ako sa v živote rozhodujeme kráčať.

Spomínali ste Pavla a jeho odporúčanie zvážiť si v srdci, kde a koľko z toho svojho darujeme druhým. Pokušením je v takýchto situáciách kalkulovať.

V biblických časoch bola jedna príkladná skupina farizejov, ktorí nielenže dávali desiatky zo všetkého, z čoho bolo zákonom predpísané dávať, ale šli ešte akoby nad zákon. Ježiš sa na to pozeral a napriek tomu povedal: Podľa toho, ako konajú, nekonajte. Nejde teda iba o to, koľko dávame, ale s akým postojom dávame. Niekedy je štedrosť spontánny krok, ale dávanie by malo byť niečím pravidelným. Nemáš teraz? Tak daj aspoň jedno euro, zapoj sa. Pán Boh vidí, keď sme v niečom držgroši, ale akonáhle sa rozhodneme urobiť ten prvý krok, začne nám pomáhať učiť sa dávať a zažívať radosť z dávania. Darovaním nič nestrácame.

Keby si každý jeden veriaci človek povedal, že do konca roka 2023 urobí niečo zo srdca štedré, možno aj voči tým, ktorí nie sú štedrí, určite by to neostalo bez odozvy.

Raz som počula o princípe tzv. plnej a roztrhnutej peňaženky, ktorý pekne vystihuje štedrosť. Keď sme ochotní dávať, lebo vieme, že máme štedrého Boha, tak sa nám peňaženka vyprázdňuje, ale aj napĺňa, lebo vždy sa k nám požehnanie z dávania nejakým spôsobom vracia. No ak žijeme v obavách, že nemôžeme nič dávať, lebo budeme mať málo, a hromadíme si, aby nám nechýbalo, žijeme akoby s roztrhnutou peňaženkou, podľa ktorej nikdy nemáme dosť a preto nechceme dávať. 

Môžeme vnímať štedrosť aj cez negatívne veci vo svojom živote?

Moja osobná skúsenosť je, že keď máme ťažšie obdobie vo svojom živote, niekde po našej pravici je stále prítomný Boh, ktorý to zlé chce vyvážiť dobrým. Biblia hovorí o tom, že pôjdeme aj temnou dolinou, ale pokračuje, že ňou budeme len prechádzať, nie že v nej zostaneme. A je tam aj to, že Boh tam bude s nami. Je to silné povzbudenie. A vtedy netreba pozerať na druhých, na to, že oni kráčajú inou dolinou, kde sa majú možno lepšie, lebo Boh má pripravené svoje požehnanie pre každého z nás. Našou úlohou nie je vziať druhým ich požehnanie, ale kráčať v dôvere, že Boh je verný a má špeciálne požehnanie špeciálne pre nás.  V tých negatívnych situáciách sa preto snažím nestratiť z pohľadu skutočného darcu. 

Spomínala som aj našu dcérku. Často som sa napríklad modlila za to, aby bola uzdravená a aby nemusela ísť na všetky tie operácie. To sa nestalo. Čo však môžem povedať, je, že Boh nás neopustil ani na sekundu. Boli to tisíce malých zázrakov, keď som videla, že nebeský Otec nad nami bdie a veľakrát, keď nevládzeme kráčať, nás nesie a prenesie. Cez všetky tieto ťažké veci mi ukazoval, že aj keď kráčame tmavým údolím, máme sa pozerať na neho, lebo on nás neprišiel okradnúť, on je darca. A takéto zorientovanie sa nám práve v negatívnych zážitkoch pomáha, aby sme sa nestratili.

O bezhraničnosti Božej štedrosti mnohí ľudia, asi hlavne veriaci, nepochybujú. Ako je to však s ľudskou štedrosťou? Mala by mať nejaké limity?

Každý človek má určité hranice, a hranice je dobré rešpektovať. Pravdou však je aj to, že niekedy tie hranice máme nastavené zle a je dobré nechať Boha preskúmať naše pohnútky a motívy, ktoré nás k stanoveniu hraníc viedli. Štedrosť neznamená bezbrehé rozdávanie, ale vedomé pochopenie toho, koľko toho v živote dostávame, ako s tým následne zaobchádzame, ako sa delíme a pomáhame si. Určite nepodceňujme silu vzájomnej pomoci.  

V akých konkrétnych oblastiach by podľa vás kresťania mohli prejavovať viac štedrosti a solidarity? 

Mám radosť zo všetkých, ktorí spoznali svoj dar služby a pracujú ako dobrovoľníci alebo pracujú pre ľudí, ktorých spoločnosť presunula na okraj. Veľakrát sa o týchto kresťanoch nevie, lebo to nepotrebujú dávať nijako najavo. Určite pomôcť by mohol každý jeden z nás tým, že sa aspoň príležitostne pridáme k nim. Ísť navariť polievku a porozdávať ju ľuďom bez domova, navštíviť ľudí v domovoch sociálnych služieb, zaspievať pieseň pri nemocničných lôžkach. Možností je veľa a zďaleka ich ešte nevyčerpávame. Pozeraním sa na druhých neurobíme chyby, ale ani nikomu nepomôžeme. 

Aj tieto Vianoce by preto mohli byť takou spoločnou výzvou pre všetkých kresťanov, aby sme spoločne vykročili. Keby si každý jeden veriaci človek povedal, že do konca roka 2023 urobí niečo zo srdca štedré, možno aj voči tým, ktorí nie sú štedrí, určite by to neostalo bez odozvy. Skutočný problém nie je hustá tma, ale máličko svetla, ktoré má potenciál byť oveľa silnejšie, keď sa k nemu pridám ja a ty. Teda evanjeliovo povedané, keď to svetlo nenecháme pod nádobou, ale postavíme ho na stôl, aby svietilo všetkým naokolo. 

Keď už spomínate svetlo, na jednom mieste v Písme sa píše: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ Hovorí sa, že pápež Ján Pavol II. si v súvislosti s týmto kedysi kládol otázku, prečo ak kresťania robia vo svete toľko dobročinnosti, svet Boha stále neoslavuje. Robia podľa vás kresťania teda v tejto veci niekde chybu?

Možno súhrne za celé Slovensko by sme vymenovali veľa dobročinnosti, ale skúsme si to rozmeniť na drobné. Napríklad, čo sa robí na našom sídlisku, v našej dedinke, v našej mestskej časti?  Pre deti, pre mladých, pre matky, pre starších, pre chudobných? Možno odpoveďou by bolo, že sa robí veľmi málo. My však tvoríme ten rozdiel. Určite veľakrát urobíme aj chyby, ale nepodceňujme silu nášho svetla. Pridajme sa k dobrým veciam. Nestačí len mať dobré nápady. My sme v Žiline napríklad mali nápad, že keď bezdomovci dostávajú obedy, možno by sme v zime mohli pomôcť s varením večere. Rok sa s tým nič nedialo. Potom prišla jedna kamarátka a povedala: „Každú stredu im navarím.” 

My sme ju najprv povzbudzovali v jej službe, no ona nás začala volať, aby sme sa pridali. Zrazu pred človekom stála otázka, či dokáže na nejaký čas upustiť od svojho pohodlia a urobiť to, čo vie, že je správne. Časom sa k nej naozaj pridali ďalší a mnohých táto služba motivuje, aby v nej pokračovali. Stanovme si malé, reálne kroky, ktoré dokážeme uskutočniť a postupne bude aj svetlo z nich rásť. Nemusíme si dávať obrie ciele, ktoré nás vysília a vezmu silu k ďalším krokom. 

Môžeme byť v tomto období nejako štedrí aj k sebe?

Určite, je dobré zastaviť sa. Práve v tomto období je dobré dať si otázku, koľko priestoru vlastne dávam v mojom živote Bohu. Môžeme sa stať štedrejší v čase venovanom čítaniu Božieho slova, v čase stíšenia sa pred ním, lebo práve tento čas kontemplácie dokáže odkryť veci, ktoré v hluku každodenného dňa nevidíme. V takejto, na prvý pohľad jednoduchej, malej veci sa môže skrývať začiatok niečoho veľkého, nového, dôležitého.  

A čo urobiť, aby tá naša štedrosť nevyprchala hneď po Vianociach?

Áno, niekedy to vyzerá, akoby sme sa nastavili do „programu Štedrosť“ a potom sa po sviatkoch program vypne. (Smiech.) Ak to teda robíme len nárazovo, zrejme to znamená, že naše srdce ešte na tú štedrosť celkom naladené nie je. Keď sa však vrátim k vašej otázke, z praxe viem, že čo si nedám do svojich plánov, to neexistuje. Možno je preto dobré, a nechcem to nazývať novoročnými predsavzatiami, lebo tie dlho nevydržia, ale ozaj každý mesiac si určiť jeden krok k štedrosti. Nový rok môže byť výbornou príležitosťou k rozhodnutiu stávať sa štedrejším človekom v rôznych oblastiach.

Napokon, aj celý vianočný príbeh je o postoji štedrosti. Mária si mohla povedať, že má svoj život, že má naplánovanú svadbu s Jozefom, a že sa nestane súčasťou vianočného príbehu. Rozhodla sa však, že si svoj život nemusí držať pevne vo svojich rukách, ale môže ho dať k dispozícii Bohu a vďaka tomuto jej postoju prostredníctvom nej prichádza na svet Spasiteľ. Príkladom štedrosti je aj Jozef. Viem si predstaviť, že musel byť na začiatku zničený, keď sa rozhodol, že potichu prepustí Máriu. Aj on potreboval po sne, ktorý sa mu prisnil, pustiť z rúk to, čoho sa prirodzene držal. A akú Božiu štedrosť museli zažiť pastieri, tí poslední zo všetkých, ktorí sa ako prví dozvedajú o narodení Božieho Syna? V tomto všetkom sa nám ukazuje princíp Božej štedrosti, ktorá prichádza a keď sa stretáva s otvorenými srdcami, ktoré sú napokon vtiahnuté do toho jeho príbehu, deje sa niečo nadprirodzené.