Expert na Ukrajinu Alexander Duleba: Smerujeme k vojne. Kto tomu nerozumie, je mi ho ľúto (rozhovor)

Uplynuli dva roky od momentu, keď sa do nášho slovníka opäť vrátilo slovo vojna. Dejiny 21. storočia ostanú navždy spojené s ruskou inváziou na Ukrajinu, ktorá nás prebrala z naivnej predstavy, že o zdĺhavých vojnách vysokej intenzity sa už budeme učiť len na hodinách dejepisu. Dnes vo vzduchu opäť visí otázka, či sa budú prepisovať hranice Európy. S politológom a odborníkom na východnú Európu Alexandrom Dulebom sme sa okrem iného rozprávali aj o tom:

Aký vývoj očakáva v najbližších mesiacoch, keď sa zdá, že Rusko aktuálne opäť získava na prevahe?
Kto by bol podľa neho ďalším terčom pre Rusko, ak by na Ukrajine dosiahli víťazstvo? Ako sme na tom my s našou vojenskou muníciou v prípade, že by nás Rusko napadlo?
Čo by sa podľa neho muselo stať, aby Rusko pristúpilo k rokovaniam o mieri?

Začala by som aktuálnou témou v súvislosti so smrťou ruského opozičného lídra Alexeja Navaľného. Čo znamená jeho smrť pre Rusko?

Ak existoval nejaký reálny politik, ktorý bol v opozícii voči Putinovi, tak to bol Alexej Navaľnyj. Prečo to tak hovorím? Pretože v Rusku je veľa opozičných politikov. Väčšina z nich, samozrejme, žije v exile, ako napríklad bývalý šachový veľmajster Kasparov alebo bývalý majiteľ ropnej spoločnosti Jukos Chodorkovskij. Nikto však neurobil pre Rusko toľko ako Navaľnyj. Na výslnie sa dostal vďaka odhaleniu podvodu s falšovaním prezidentských volieb v roku 2012, čo vyvolalo vlnu protestov po celej krajine.

Keď ho nazývam reálnym politikom, je to preto, lebo jeho aktivity neboli sústredené len na Moskvu a Petrohrad. On si to Rusko skutočne poctivo obchodil, aby navnímal situáciu v jednotlivých regiónoch. Založil Fond boja s korupciou (FBK), ktorý mal pobočky po celom Rusku a monitoroval korupciu nielen na štátnej, ale aj na regionálnej a lokálnej úrovni. Preto hovorím, že z hľadiska opozičnej politiky neurobil nikto pre Rusko toľko ako on.

Navaľnyj bol jediný politický konkurent, ktorý pracoval v teréne tohto režimu.

Ostatní fungovali skôr v intelektuálnych kluboch a po nátlaku sa buď úplne vzdali akýchkoľvek opozičných ambícií, alebo skončili v base, čo bol napokon aj prípad Navaľného. Takže keď to zhrniem, Navaľnyj bol jediný reálny politický konkurent, ktorý pracoval v teréne tohto režimu. Žiaden iný toto nerobí a podľa všetkého ani robiť nebude.

Viacerí Navaľnému vyčítali, že po tom, ako bol liečený z otravy látkou novičok na berlínskej klinike Charité, vrátil sa späť do Ruska, hoci dostal echo, že bude zatknutý. Nemohol spraviť pre ruskú opozíciu viac, ak by ostal v Nemecku?

Navaľnyj bol presvedčený, že ho nezatknú. Bol idealista a svojím spôsobom tak trošku aj idealisticky naivný. Veril, že v Rusku má takú podporu, že sa môže vrátiť. Najmä medzi mladými mal skutočne veľa fanúšikov. Len na letisku ho čakalo asi 15 000 ľudí. Myslel si, že štát, respektíve moc v štáte sa neodváži na neho siahnuť, ale prerátal sa.

Zadržali ho pre vykonštruované obvinenie, ktoré nemalo žiadnu oporu v legislatíve. Ak by však ostal v exile, na ruskú opozíciu by veľký dosah nemal. Nemohol by robiť terénnu prácu v ruských regiónoch, bez ktorej by boli jeho opozičné snahy aj tak márne.

Táto vojna a smrť Navaľného dokončila transformáciu Ruska na policajný štát.

Ako čítate jeho smrť v kontexte blížiacich sa prezidentských volieb?

Pokiaľ by v Rusku fungovali slobodné voľby, Navaľnyj by bol reálny politický hráč. Už teraz sa však vie, že vo voľbách bude opäť len jedno kolo. Viacerí nezávislí štátni úradníci informovali na svojich sociálnych sieťach, že dostali inštrukciu 70/70. To znamená, že musia zabezpečiť najmenej 70-percentnú účasť vo svojich územných obvodoch a minimálne 70 percent pre Putina. Pred žiadnymi štandardnými voľbami v Európe neviete povedať, ako dopadnú. V tomto prípade vieme vlastne výsledok a osobne si myslím, že to bude oveľa vyššie číslo ako 70 percent. Ako z hľadiska volebnej účasti, tak aj hlasov pre Putina.

Táto vojna a smrť Navaľného dokončila transformáciu Ruska na policajný štát. Ďalší prípad, ktorý túto skutočnosť len potvrdzuje, je spred troch mesiacov, keď v ruskom Petrohrade zadržali mladú ženu za to, že vymenila cenovky v supermarkete za protivojnové heslá. Za tento incident pôjde sedieť na sedem rokov. U nás sa za čo dáva sedem rokov pri tomto zmenenom trestnom sadzobníku? Za vraždu? Takže keď to zhrniem, Navaľného smrť je pre Rusko správou, že žiadna opozícia sa konať nebude.

V súvislosti so smrťou Navaľného sa viaceré západné krajiny rozhodli uvaliť na Rusko ďalšie sankcie. Akým spôsobom sa podľa vás odrazia na stave ruskej ekonomiky, ak zoberieme do úvahy, že Rusko investuje do vojny 40 % štátneho rozpočtu, zažíva enormné inflačné tlaky a Gazpromu, ktorý je najväčším exportérom zemného plynu na svete, hrozí, že sa stane malou vnútroštátnou firmou? V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že sme svedkami pomalého prehrievania sa ruskej ekonomiky. Narazí podľa vás Rusko v tomto roku na svoj limit?

Dnes nedokážeme povedať, kedy Rusko prestane byť ekonomicky schopné viesť vojnu, pretože jedna vec sú sankcie a druhá vec je ich obchádzanie. A keď si pozrieme hlavné zdroje príjmov ruského štátneho rozpočtu, ktoré umožňujú financovanie tejto vojny, tak to bol najmä export ropy a zemného plynu. Minulý rok malo Rusko nadpriemerné príjmy napriek tomu, že v dôsledku sankcií menej vyviezli. Pomohla im energetická kríza, vďaka ktorej dostali viac peňazí za menej surovín.

Rusko je už sankcionované dostatočne. Teraz je potrebné zamerať sa na kanály, ktoré im umožňujú sankcie obchádzať.

Čiže ten minulý rok Rusi efekt sankcií veľmi nepocítili. Ale tento rok už na nich začína doliehať, pretože Európa je kľúčovým partnerom, vďaka ktorému je Rusko schopné financovať vojnu. Pred vojnou do Európy exportovali asi 200 miliárd kubíkov plynu ročne. Hoci sa v súčasnosti pokúšajú presmerovať dodávky do Číny, takýto výpadok nahradiť nedokážu.

Spočiatku vládla panika, ako to zvládneme, no posledná zima nám ukázala, že to pôjde aj bez podpory Ruska. My na Slovensku sme boli predtým napríklad stopercentne závislí od dovozu ruského plynu, ale počas poslednej zimnej sezóny sme túto závislosť znížili na osem percent. Ukázalo sa, že Európska únia sa dokáže skoordinovať lepšie, ako sa predpokladalo.

Ivan Mikloš: Ak by Západ prestal dovážať ruský plyn a ropu, Rusko by si nemohlo dovoliť financovať vojnu

Faktom je, že Rusko je už sankcionované dostatočne. Teraz je potrebné zamerať sa na tie kanály, ktoré Rusom umožňujú sankcie obchádzať. Takúto cestu razia Američania, ktorí hrozia sankciami tým, ktorí budú s Ruskom obchodovať. Šéfka centrálnej banky Ruska použila v tejto súvislosti výraz, že „ruská ekonomika sa prehrieva“.

To znamená, že môžeme šliapnuť na pedál, no keď máme staré auto, tak chvíľu pôjde rýchlo, ale rýchlo sa aj prehreje a zrúti. Nikto však nevie presne predpovedať deň, keď Rusku dôjdu peniaze. Lebo tá vojna, ona sa nerozhoduje len na bojisku. Ona sa rozhoduje aj v ekonomike, v politike, v mediálnom priestore týchto krajín – a nielen tam.

Ubehli dva roky odvtedy, ako Rusko napadlo Ukrajinu, ktorá sa spočiatku statočne bránila i bojovala, no v posledných mesiacoch prechádza stále viac do defenzívy. Dôvodom sú najmä oneskorené dodávky munície zo Západu. Tento čas využíva Rusko na získanie vojenskej presily. Videli sme to na dobytí Avdijivky a Lastočkyne. Aký vývoj očakávate v ďalších mesiacoch? Budú Rusi získavať na prevahe?

Toto, čo hovoríte, je odraz verejnej mienky, ktorú sformovali veľké očakávania, ktoré mali Ukrajinci na začiatku tzv. letnej ofenzívy, ktorá sa skončila v novembri minulého roku. Odvtedy sú Ukrajinci v obrane. Vojna je dosť zložitý proces, v ktorom platí, že „každý chvíľku ťahá pílku“. Ak to zhrniem za tie dva roky, tak Ukrajinci majú na konte štyri veľké víťazstvá a Rusi ani jedno.

Keď 24. februára zaútočili na Ukrajinu po celom perimetri hraníc, snažili sa obsadiť Kyjev, no bez úspechu. Ukrajinci sa ubránili, čím si zachránili nielen hlavné mesto, ale aj existenciu vlastného štátu. Rusi sa po mesiaci svojej ofenzívy rozhodli, že odchádzajú, čo zdôvodnili tzv. gestom dobrej vôle. Ale realita je taká, že ak by sa nestiahli, prišli by o svoje vojenské jednotky. Kyjev a severné časti východnej Ukrajiny sú totiž lesy. A v lesoch môžete mať veľa tankov a techniky, ale nemôžete ich rozvinúť.

Zaútočila na nich druhá najväčšia a najsilnejšia armáda na svete a oni sa dokázali ubrániť.

Čiže Rusi šli na Kyjev v šesťdesiatkilometrovej kolóne, čo s napätím sledoval celý svet, no nedokázali využiť svoju prevahu. Dochádzali im zásoby, a tak sa museli stiahnuť. Čiže to bolo čisté ukrajinské víťazstvo a zlyhanie celej špeciálnej vojenskej operácie Ruska. Zaútočila na nich, podľa všetkých rankingov a štatistík, druhá najväčšia a najsilnejšia armáda na svete a oni sa dokázali ubrániť.

Druhým víťazstvom pre Ukrajincov bola Charkovská oblasť, keď v septembri 2022 všetkých presvedčili, že idú na Cherson. Rusi tomu uverili, stiahli tam svoje jednotky a ukrajinská armáda zaútočila na druhej strane línie frontu a za štyri dni oslobodila celú Charkovská oblasť, skoro takú veľkú ako celé Slovensko. To bol obrovský úspech. Ukrajinci vyhrali ľsťou. To znamená, že keď máte menšie sily, tak nebúšite hlavou do múru, ale vymyslíte niečo, čo porazí vášho silnejšieho nepriateľa.

Tretím veľkým víťazstvom bolo, keď získali späť Cherson. To bolo v podstate jediné väčšie mesto, ktoré Rusi počas tejto invázie od februára 2022 dobyli. No tu sa opäť zopakoval ten istý scenár ako pri Kyjeve. Skončilo sa im zásobovanie a museli sa stiahnuť.

Štvrté veľké víťazstvo Ukrajincov bolo to, že už nepotrebujú ruský súhlas, aby si mohli voziť tovary z Odesy a Mykolajiva, čím si zabezpečili, že export ich kľúčových komodít dosiahol predvojnovú úroveň. Celý postup Rusov je o tom, že len zarovnávajú líniu frontu. Rusi odvtedy dobyli Severodoneck, Lysyčansk a Bachmut a teraz Avdijivku, z čoho robia veľké vojenské víťazstvo. Avdijivka je pritom mesto veľkosti nášho Svidníka. Ukrajinci už oslobodili za tie dva roky viac ako 50 percent územia, ktoré Rusi od začiatku invázie okupovali.

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj prednedávnom odvolal najvyššieho vojenského veliteľa Zalužného. Čo bolo dôvodom tejto zmeny, keď Ukrajina dosahovala úspechy?

Zalužnyj túto vojnu viedol tak, ako som už spomínal, že vždy prihliadal na možné straty v porovnaní so ziskom a využíval metódu vojenskej ľsti. Ukrajinci majú asi desaťnásobne menšie kádrové rezervy v porovnaní s Rusmi. Zalužnyj si to uvedomoval, a preto sa snažil šetriť vojakov aj techniku. Problém Zelenského a Ukrajincov bol trošku v prehnaných očakávaniach. Zalužnyj v rozhovore pre časopis The Economist vysvetlil, že sa nesnažil ísť za každú cenu hlavou proti múru, a keď si postavil na váhy životy vojakov a minimálny vojenský úspech, tak si radšej volil cestu defenzívy. Rusi totiž vyhrávali aj za cenu obrovských strát na životoch.

Keď si pozriete výdavky na obranu v západných krajinách s výnimkou Spojených štátov, tak v Európe s nimi išli všetci dole.

Len pred pár dňami vyšla správa o smrti ruského vojenského korešpondenta Morozova, ktorý vyčíslil počet mŕtvych ruských vojakov po dobytí Avdijivky na 16 000. Kvôli pár kilometrom. Toto Ukrajinci nerobia. V podstate pre toto sa Zalužnyj dostal do konfliktu s ukrajinským prezidentom, ktorý chcel vidieť politický výsledok. Zelenskyj totiž sľúbil, že do konca roka budú na azovskom pobreží. Ale Zalužnyj povedal nie, nemá to zmysel. Keď nebudeme vedieť vytvoriť moment prekvapenia, tak nebudeme riskovať životy vojakov.

Ako si tento moment prekvapenia môžu Ukrajinci pripraviť, keď sú pod neustálym drobnohľadom svojho východného suseda?

Moment prekvapenia zo strany Ukrajiny bude možný len vtedy, ak budú mať nové systémy rádioelektronického boja. Tie im umožnia aspoň na chvíľu oslepiť a ohlušiť protivníka a využiť tak moment prekvapenia. Inak je to čistý masaker. Lebo táto vojna je transparentná, to znamená, že sa v nej využívajú satelity a drony snímajúce bojisko. Vďaka nim už protivník dopredu vie o každom vašom kroku.

V súčasnosti sa stále častejšie objavujú správy, že jednotlivé členské štáty si začínajú šetriť muníciu pre seba a vyzbrojovať sa pre prípad, že by došlo k najhoršiemu. Sú práve tieto kroky štátov EÚ dôvodom oneskorenia dodávok vojenskej podpory pre Ukrajinu?

Pozrite sa, od konca 90. rokov, po skončení studenej vojny, sme tu mali transparentný vojenský bezpečnostný systém na báze OBSE. Mali sme Zmluvu o konvenčných ozbrojených silách, Zmluvu o otvorenom nebi, kde boli všetci vrátane Rusov. Celá severná pologuľa, Spojené štáty aj Kanada. Takýto systém, ktorý v podstate vylučoval možnosť, že by nejaká krajina mohla náhle začať nejakú vojnu, sme nikdy v dejinách Európy nemali. Preto sme všetci začali odzbrojovať. Keď si pozriete výdavky na obranu v západných krajinách s výnimkou Spojených štátov, tak v Európe s nimi išli všetci dole.

Putin nás prebral z naivnej predstavy, že vojna sa už nemôže nikdy opakovať.

Samozrejme, nejaké kapacity v skladoch sú, ale táto vojna nabrala na intenzite, ktorú nikto neočakával. Každá krajina si bude, prirodzene, držať to, čo má, to je bez debaty. Tu ide skôr o to, aby sa stíhala munícia pre Ukrajinu vyrábať dostatočne rýchlo. No EÚ už takýto program spustila a Slovensko je do neho zapojené. Čiže je pravda, že sa to rozbiehalo pomaly, lebo my sme „žili na inej planéte“. Putin nás prebral z naivnej predstavy, že vojna sa už nemôže nikdy opakovať, a toto prebúdzanie je, prirodzene, veľmi ťažké, nepohodlné a nepríjemné.

Ako sme na tom my s našou vojenskou muníciou v prípade, že by nás Rusko napadlo?

Slovensko musíme vnímať v kontexte jeho členstva v Severoatlantickej aliancii (NATO), kde aktuálne prebieha jedno z najväčších vojenských cvičení v dejinách. Jeho cieľom je pripraviť sa na pohotovosť a pripravenosť okamžite nasadiť 300-tisícovú armádu, zloženú prevažne z vojakov európskych krajín.

Rusi sami hovoria, že pre nich nemá zmysel začínať vojnu s NATO, lebo takúto konvenčnú vojnu nemôžu vyhrať. Samozrejme, ani my nedodávame všetky zbrane Ukrajine. Každá zodpovedná vláda si musí vyhodnotiť, čo potrebuje a čo nie. Napríklad my sme dali Ukrajincom stíhačky F-16, ale máme dohodu s Poliakmi a Čechmi, že chránia dočasne náš vzdušný priestor, kým nám dorazia ďalšie stíhačky.

V Rusku je stále veľa ľudí ochotných bojovať. Otázka je, či má Rusko dosť peňazí na to, aby ich na vojnu pripravilo.

Čiže keď sa dokážete s pomocou iných členských štátov nejako zariadiť, tak túto muníciu dáte Ukrajincom, lebo viete, že keď sa to zastaví tam, tak to nepríde k vám. Ak ich nebudeme podporovať, budeme riešiť ten problém, ktorému čelia oni. Ale ja osobne si nemyslím, že by Rusko začalo nejakú vojnu s NATO. Veď, koniec koncov, celá ruská armáda je momentálne na Ukrajine.

Hoci mi môžete oponovať, že v Rusku je stále veľa ľudí ochotných bojovať, ale otázka je, či má Rusko dosť peňazí na to, aby ich na vojnu pripravilo. Nestačí totiž ľudí do armády len povolať. Vojna je hlavne o logistike. Tých ľudí bude treba pripraviť a to je mimoriadne logisticky aj finančne náročné.

Akým spôsobom by podľa vás Rusko postupovalo v prípade víťazstva na Ukrajine?

Najpravdepodobnejší scenár je, že to skúsia na Pobaltí. Sú to maličké krajiny, na ktoré si trúfnu a prechádza nimi navyše koridor, ktorý spájal Kaliningrad s Ruskom. A potom je otázka, že keď sa niečo začne, kto sa im postaví. Rusi sa totiž už prestavili na vojnový režim. A vrátiť sa späť do civilného režimu nie je jednoduchá vec.

Čiže to už je vojenská mašina, ktorá je naštartovaná a bude „šľapať“ tak, ako bude „šľapať“ Putinov režim. Kto to zastaví? Porážka Ukrajiny, vojna s NATO? Smerujeme k vojne. Kto tomu nerozumie, je mi ho ľúto. Ak má niekto naivné predstavy, že by sa to vyriešilo nejakou dohodou na poli Ruska a Ukrajiny, tento konflikt vôbec nepochopil.

Bolo by podľa vás Slovensko ochotné pomôcť Pobaltiu, ktoré je po Ukrajine, ako ste sám povedali, prvé na rane a zatiaľ vytvára dáždnik ochrany? Prijali by sme pozíciu, v ktorej by sme boli my dáždnikom pre iných?

Ja pevne verím, že áno. Otázka je, či by sme im poslali nejaké sanitky, húfnice alebo nasadili našich vojakov. Realita je taká, že od roku 2014 boli v Pobaltí zriadené stále jednotky NATO, ktorých súčasťou je aj Slovensko a ktoré monitorujú vzdušný priestor. Okrem toho sú aj pozemné jednotky, kde takisto rotujú naši vojaci.

Čiže ja nevidím dôvod, prečo by sme nespolupracovali, ak by došlo k ohrozeniu členskej krajiny NATO, ak sme tam už prítomní. Nemám pochybnosti o reakcii veliteľov našich ozbrojených síl, že by v prípade napadnutia jednej z členských krajín zasiahli.

Kľúčovým bodom v rámci zmluvy s NATO je článok 5, na základe ktorého majú ostatné členské štáty povinnosť prísť na pomoc napadnutej krajine. Vo viacerých médiách sa však táto povinnosť relativizuje. Do akej miery nás článok 5 skutočne chráni?

Povinnosť pomôcť napadnutej krajine je v článku jasne definovaná. Ale to, čo nie je presne formulované, je, ako táto pomoc bude vyzerať. Je totiž niečo úplne iné, či vám pošlú deky alebo stíhačky F-16. A v tom je rozdiel. Ďalšia vec je tá, že NATO nemá svoju armádu. Sú len národné armády členských krajín, ktoré majú prepojené veliteľstvá. Čiže ak sa aktivuje článok 5, velenie armád členských krajín prechádza pod dve spoločné velenia. Jedno pre Európu pri Bruseli a jedno je pre oceánsku oblasť so sídlom v USA.

Putin ospravedlňoval Hitlera, že musel začať druhú svetovú, lebo Poliaci sa nechceli dohodnúť.

To znamená, že keď je vyhlásený článok 5, členské krajiny rešpektujú, že máme spoločné velenie, ktoré už potom disponuje kapacitami jednotlivých členských krajín. Čiže toto je záruka, že budú fungovať vojenské mechanizmy, ktoré už teraz v Bruseli skúšajú. Výsledkom budú 300-tisícové jednotky NATO, pripravené čeliť invázii na území akejkoľvek členskej krajiny. Rusi musia najprv skončiť s vojnou na Ukrajine, potrebujú čas, aby si vylízali rany, aby mohli pokračovať. Ale NATO už na to bude pripravené.

Dalo by sa povedať, že Rusi sa nezastavia, pokiaľ sa opäť nevytýčia hranice tzv. historického Ruska, s ktorým Putin po celý čas operuje?

Čo je to historické Rusko? Fínsko bolo do roku 1917 súčasťou Ruska a Varšava dokonca už od napoleonských vojen. Kde je historické Rusko? Čo to znamená? Putin preberá naratív Hitlera, ktorý pred 2. svetovou vojnou hovoril, že Nemecko je z každej strany obkľúčené. Všetci im chcú zle. Chcú na nich zaútočiť. Páchajú genocídu na Nemcoch v Československu a oni preto musia zasiahnuť. Toto isté hovorí teraz Putler (spojenie mien Putina a Hitlera, pozn. red.). Že maličké Rusko je zo všetkých strán obkľúčené a že sa pácha genocída na Rusoch na Ukrajine.

Keď si človek pustí Hitlerove prejavy z 30. rokov a teraz počúva Putina, je to ako cez kopirák. V rozhovore pre Tuckera Carlsona Putin dokonca ospravedlňoval Hitlera, že musel začať druhú svetovú, lebo Poliaci sa nechceli dohodnúť. Za toto by mal dostať paragraf za šírenie extrémizmu. Podpora fašizmu alebo ospravedlňovanie nacizmu je v Rusku trestný čin.

Veľmi pekne reagoval na tieto Putinove vyjadrenia bývalý mongolský premiér, ktorý ukázal mapu veľkého Mongolska za Džingischána, ktoré siahalo od Poľska až po Čínu a kde Rusko tvorilo iba malý fliačik. Je absolútnou chimérou zdôvodňovať vojenské násilie nejakým historickým výkladom.

Čo by sa podľa vás muselo stať, aby Rusko pristúpilo k nejakým rokovaniam o mieri?

Jediným riešením tohto konfliktu je, že by sa Rusi z Ukrajiny stiahli. Ako začali túto vojnu, tak ju môžu aj ukončiť. Oni však k žiadnym rokovaniam o mieri nikdy nepristúpia. Ďalšou alternatívou je, že ak by sa im aj teoreticky podarilo Ukrajinu poraziť, tak by začala partizánska vojna, s ktorou majú Ukrajinci bohaté skúsenosti. Táto vojna je šialenstvo. Absolútne šialenstvo, a to už od samotného začiatku.

Ubehlo pol roka odvtedy, ako máme na Slovensku novú vládu, ktorá sa netají sympatiou voči Rusku. Aký obraz, z vášho pohľadu, dáva súčasná slovenská vláda Ukrajine?

Ukrajinci taktike našej vlády nerozumejú. Nový predseda vlády na jednej strane vyhlasuje, že na Ukrajinu nedodáme už ani náboj, na druhej strane sa pod jeho vedením vojenská pomoc v tomto roku strojnásobí. Nedáva im logiku, prečo vláda hovorí o stopke zbraní pre Ukrajinu, keď pre nich zároveň vyrábame húfnice. V tejto oblasti sa v podstate nič nezmenilo od čias Hegerovej a Ódorovej vlády. Pokračuje výroba zbraní aj oprava vojenskej techniky. Zmena je akurát v tom, že navonok pôsobíme ako schizofrenici.

Pokiaľ Orbán a Fico hovoria nesprávne veci, ale robia správne veci, tak je všetko v poriadku.

Ukrajinský premiér taktiku súčasnej vlády označil pojmom „nový pragmatizmus“, ktorý predtým nikdy nepoužil. Dobre to vysvetlila premiérka Estónska na samite EÚ, keď povedala, že pokiaľ Orbán a Fico hovoria nesprávne veci, ale robia správne veci z pohľadu EÚ, tak je všetko v poriadku. Čiže máme tu nejakú časť obyvateľstva, ktorá chce byť klamaná.

Prof. PhDr. Alexander Duleba, CSc. je slovenský politológ, univerzitný pedagóg a analytik, pôsobiaci na Inštitúte politológie Prešovskej univerzity, kde sa orientuje na výskum zahraničnej politiky Slovenska a štátov východnej Európy s dôrazom na ich vzťahy s Európskou úniou. Od roku 1995 je vedúcim výskumným pracovníkom Výskumného centra Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (RC SFPA).